Čakám na chodbe pred učebňou angličtiny. Okolo mňa hluk, krik. To primáni práve schádzajú po schodoch. Zrazu sa z davu vynára čiernovlasá hlava mojej spolužiačky. Očividne je zaskočená, má slzy skoro na krajíčku. ,,Čo je Iva?“ spýtal sa jej môj veľký spolužiak. ,,Počuli ste, že na Právnickú fakultu na UK sa nerobia prijímačky?“ ,,To máš odkiaľ?“ hrnuli sa otázky jedna za druhou. ,,Kamarát čo tam študuje mi povedal, že akademický senát zasadol v stredu a dohodli sa na kritériách prijatia. Vraj sa spraví rebríček žiakov. Do úvahy budú brať koncoročné vysvedčenia z tretieho ročníka a polročné zo štvrtého plus maturita.“ sypala zo seba. ,, Ale veď takto si podkopú vlastný systém,“ bolo počuť rev. Súhlasím s tým. Podkopávajú si vlastný systém. Veď na Slovensku existuje mnoho slabších škôl, kde sa to hemží čistými jednotkármi. U nás na škole sme dreli, niekedy aj so zadosťučinením. Pravdepodobne tu nejde o kvalitu ale o kvantitu. Ďalej to pokladám z ich strany za podvod. Načo sa organizovali potom kurzy za niekoľko tisíc? Načo predávali knihy na prijímacie konanie? Toto všetko nebolo len za pár stovák. Zo zamyslenia ma vytrhol flegmatický hlas môjho spolužiaka: ,, Môžem ja osrať celé prijímačky!“ Nikto si ho nevšímal. Pozornosť si pritiahol až vetou: ,,ja sa tam dostanem aj bez toho“. Bolo mu jedno, že sa naňho upierali zraky asi 40 ľudí. Niektorí neskrývali prekvapenie, iní sa nahnevane obrátili. ,,Ako to myslíš Vladim?“ počula som svoj hlas. Aj napriek tejto otázke som vedela ako to myslel. Nestačila som sa však čudovať, že moju hypotézu potvrdil. ,,Moja krstná je prodekankou, ľahko mi to vybaví. A ak by sa mi to tam náhodou nepáčilo, otec požiada uja. On robí na policajnej akadémií,“ chvastal sa. V tej chvíli mi prišlo zle. Vedela som, že sa takýmto ,,bežným“ spôsobom dostávajú študenti na výšku, no dotklo sa ma to, keďže sa to odohrávalo v mojej bezprostrednej blízkosti. ,,Mojej mamine tam zas robí kamarátka,“ hovorila ďalšia moja spolužiačka- kamarátka. Nevedela som vydržať v tom dusnom prostredí. Musela som preč. Dievčenské záchody ma opäť zachránili. Prišla som k umývadlu, opláchla si ruky. Ovládla ma nesmierna zlosť. Zlosť z bezbrannosti. Chcela som kričať, trieskať, rozbíjať. Ale prečo? Možno preto, lebo som si uvedomila, že moje šance dostať sa na výšku sa oslabovali. Nepokladám sa za sprostého človeka, ale pravdupovediac, učila som sa len predmety ktoré mi boli prospešné na výšku, tie ktoré ma bavili. Pred očami sa mi zjavila 4-rka z chémie. ,,Do čerta aj s tým!“ buchla som do malej skrinky a tá sa s rachotom otvorila. Po hodine som sa bez nálady dostala až na prvé poschodie , kde sme mali triedu. Sadla som si za lavicu a ešte stále ma neopúšťali zlé myšlienky. ,,Čo ti je?“ spýtala sa moja spolusediaca a najlepšia kamoška v jednom. A tak som jej vyrozprávala, čo sa stalo pred seminárom z angličtiny. ,,A ty sa čuduješ?“ spýtala sa ma s úsmevom na tvári. ,,Veď polovica triedy sa dostane na výšku takým spôsobom,“ a začala mi menovať ľudí, ktorí to už o sebe vyhlásili. ,,Ako to môžeš hovoriť tak pokojne? Ako ťa to nemôže štvať, že možno ten či onen si zasadne na tvoje miesto v aule?“ chrlila som otázky...
V dnešnom svete je to ťažké. Prišla som na to, že len sviniari prežijú. Ale mám byť aj ja taká sviňa? Nie! To radšej umriem. Nikdy nestratím ideály a aj napriek tomu svätému sloganu ,,peniaze hýbu svetom“ pre mňa bude hybnou silou stále láska. Možno vám je z mojej sentimentality na vracanie, pretože to počúvam denne. Ale mne je to v podstate jedno. Veď nikto mi nemôže kázať ako žiť. Je mi naozaj ľúto tých chudákov, ktorí využívajú peňaženku svojich rodičov, či dobré meno alebo dáku známosť. Uvedomujem si však, že títo ľudia budú stále úspešnejší, ale vonkoncom nebudú šťastnejší.
