Vďaka dlhej tohoročnej zime sa zemiaky v stredných a vyšších polohách nášho Slovenska dostávajú do pôdy až v týchto pekných dňoch na prelome apríla a mája. Aj v Azerbajdžáne bola posledná zima mimoriadne studená a dlhá, no napriek tomu prvé tohoročné zemiaky už sú na pultoch trhovísk.
Eurovision song contest 2012 klope na dvere a v Baku je to cítiť na každom kroku. Najmä na čulom stavebnom ruchu. Baku je dnes jedno obrovské stavenisko. Osobitne si to človek uvedomí pri jazde autom. Mnoho ulíc je z dôvodu výstavby zatvorených a tak tradičné „ jednosmerky" dnes fungujú vo zvláštnom režime. Z reklamných a informačných tabúľ ma zaujala jedna veľká tabuľa na letisku v Baku.
Súčasnej najvyššej budove sveta Burž Chalifa v Dubaji, sa chystá konkurencia. Svetovými médiami a nedávno aj Slovenskou televíziou prebehla informácia, že Azerbajdžan pripravuje projekt budovy, ktorá by súčasnú „budovu - rekordérku" tromfla .
Môj maďarský priateľ svojho času pri mojej návšteve Debrecína povedal, že u nich sa hovorí : „Dvadsaťpäť na zadok zaslúži každý, kto navštívil Debrecín a pritom nenavštívil Hortobaďsku pustu". Debrecín a Pusta Hortobagy akosi nerozlučne patria k sebe. Ja som si toto hodnotenie prispôsobil na azerbajdžanské pomery a hovorím : „Dvadsaťpäť na zadok zaslúži každý, kto navštívil Azerbajdžan a pritom nenavštívil Gobustan". Mimochodom, aj tieto dve na tisíce kilometrov vzdialené lokality „Hortobágy Puszta" a „Gobustan rock" majú jednú vec spoločnú. Obidve lokality sú zaradené do Svetového dedičstva UNESCO.
Je niekoľko vecí, ktoré človek v cudzine ocení, ale k tým najviac ceneným určite patrí pocit bezpečnosti. Našťastie tento pocit v Azerbajdžane nielen ja, ale aj kolegovia, ktorí sme tu, máme. Nestalo sa mi, žeby mi dal niekto akýmkoľvek spôsobom najavo, že som tu nežiadúci, a to už vôbec nehovorím o nejakom zastrašovaní. Podobne je tomu tak aj s bezpečnosťou osobných vecí. Nijaké ukrývanie tašiek, alebo počítača zo sedadiel áut sa tu nekoná. Aj mne aj kolegom sa už stalo, že sme niečo zabudli napr. v hotely, v predajni, v reštaurácii a podobne. No zakaždým keď sme sa vrátili na „miesto činu" vždy nás naše veci počkali buď na svojom mieste, alebo odložené u zodpovedných ľudí. Raz sme dokonca nechali neuzamknuté auto s kľúčom v štartovacom otvore - a nič. O to viac ma prekvapila posledná skúsenosť z mesta Jevlach. Tu som sa prvý krát stretol v Azerbajdžane s krádežou - a to možno povedať „ v priamom prenose". Hoci treba povedať, že sa jedná "len" o krádež zo štátneho, teda zo železničného.
Posledných 60 - 70 rokov prinieslo revolučné zmeny v mnohých oblastiach. Je ich toľko, že je zbytočné ich vymenovávať. Jednou z takých oblastí je aj domácnosť a predmety, ktoré sa v domácnosti požívali. Stačí navštíviť hociktorý zo slovenských skanzenov a nájdete tam mnoho príkladov toho, že bez príslušnej inštrukcie by ste neuhádli na čo sa ten, ktorý predmet využíval. S podobným príkladom som sa stretol aj pri mojich potulkách po Azerbajdžane. Keďže činnosť, pri ktorej sa tento „domáci pomocník" používal sa bežne robila aj v slovenských domácnostiach ešte v povojnových rokoch 20. storočia, tak som si povedal, že vyskúšam fantáziu slovenského čitateľa.
V Európe vrcholia prípravy účastníkov na tohoročné pesničkové „súťaženie" v Baku. Mená účastníkov Eurovision song contest 2012 sú známe a teraz je čas pripraviť si pôdu na solídne umiestnenie. Úplne iné starosti s týmto podujatím majú v dejisku podujatia v azerbajdžanskom Baku. Aj tu vrcholia prípravy.
Sviatočné dni majú nezastupiteľné miesto asi v každom štáte - bez ohľadu na náboženstvo, alebo režim štátu. Ľudia potrebujú mať svoje „oporné body", ktoré ich obyčajne zblížujú, zjednocujú i udržujú akési národné povedomie. Pre nás Slovákov takýmito sviatkami sú určite Vianoce. Aj napriek pokročilým civilizačným zmenám si Vianoce ešte stále užívame. Iste netreba nejako osobitne vysvetľovať, že Vianoce nie sú hlavným a najkrajším sviatkom v roku na celom svete. Možno bude preto zaujímavé pozrieť sa aký ten svoj najkrajší a najväčší sviatok majú napríklad v Azerbajdžane.
Pri pohľade na titulok príspevku ste možno mnohí očakávali opäť nejakú „gorilu" alebo aspoň nejaký korupčný škandál. Oj nie - veru nie . Nemám najmenší záujem stať sa „azerbajdžanským tomom nicholsonom". Moja úvaha sa dotkne oveľa, oveľa jednoduchšej témy . Keď sa človek dostane dlhodobo do nového prostredia, skôr , alebo neskôr si všimne ako „ sú na tom" domáci s čistotou, resp. s nečistotou , s poriadkom, resp. s neporiadkom. Pri mojom prvom príchode do Azerbajdžanu boli moje pozorovacie orgány podráždené hneď druhý deň.
Azerbajdžan určite nepatrí medzi obľúbené destinácie nielen Slovákov, ale Európanov vôbec. Preto asi nezaškodí niekoľko základných informácii o tejto zakaukazskej republike.
Pred príchodom do Azerbajdžanu som bol presvedčený, že najťažšie bude vysporiadať sa s letnými horúčavami. Teraz keď som tu zažil 3 letné obdobia : leto, jeseň a zimu s prekvapením konštatujem, že zatiaľ najťažšie je to teraz v zime.
Diskusiam o rómskej problematike sa radšej vyhýbam, lebo mám veľmi bohaté skúsenosti so „spolunažívania" s nimi a nepotrebujem za každú cenu byť „onálepkovaný" ako rasista. Napriek tomu stručne zareagujem na príspevok "Nezmyselné riešenia rómskeho problému".
Moje túlavé topánky ma na prelome rokov priviedli do Londýna. Vždy keď som v Londýne, nedá mi aby som nenavštívil aj „Halušky shop" - teda „slovensko český, alebo česko slovenský obchodík.
Na západe Azerbajdžanu v Agstafe, sme sa dnes prebudili do bieleho rána. Tenká snehová vrstva nám nevadí, skôr nás znepokojuje zľadovatelý povrch vozovky . Dnes nás totiž čaká návrat na „našu základňu" do Sumgajitu. To znamená presun autom naprieč celým Azerbajdžanom - okolo 460 km. Utešujeme sa, že cesta by predsa len nemusela byť až taká zlá , lebo dnes je 20. január takže dnes je tu Deň smútku azerbajdžansjého národa, čiže je voľný deň. Samotný fakt, že je voľný deň ešte v Azerbajdžane veľa neznamená, lebo medzi „pracovným" dňom a „voľným „ dňom tu veľký rozdiel nie je. Predsa len dnešný deň si Azerbajdžanci dosť vážia. V kalendári je tento deň vyznačený čiernou farbou a na tento deň sa organizujú rôzne pietne akcie. Možno aj preto, lebo Deň smútku je spojený s udalosťami, ku ktorým došlo len pred 22 rokmi.
Cestujem nočným rýchlikom z Agstafy do Baku. Na prekonanie okolo 450 km vzdialenosti potrebujem 12 hodín. Pohli sme sa tesne pred ôsmou večer a v Baku budem okolo štvrť na deväť ráno. No je to lehátkový vagón, takže dúfam, že si aj trochu pospím. Preto nie div, že ma napadla téma blízka železnici. Začiatkom decembra som v popoludňajších správach zachytil, že sa tam spomína Slovensko. Je to výnimočná udalosť, pretože zmienku o Slovensku som tu zachytil len raz – to keď náš parlament na prvý krát nepodporil Euroval. Keďže som práve sedel s kolegom Eldarom v aute, hneď som sa dozvedel, čo bolo obsahom tejto rozhlasovej správy.
