Advokácia vo voľnom preklade znamenáhovoriť za niekoho, v mene niekoho, obhajovať právo iných. Bežne sa námv podvedomí spája s justičným právom a v inom zmysle jeponímaná skôr dvojzmyselne – robiť niekomu advokáta, teda zastať sa pravdyniekoho pred inými.
Čo sa týka pojmu pacientska advokácia,o tom mnohí zrejme ešte nepočuli. Aj tu to vychádza z prapôvoduvýznamu slova – obhajovať práva iného, hovoriť za iného. Charta práv pacientaje dnes už známou verejnou listinou, ale pacientska advokácia je pojem zatiaľešte neznámy. Nakoľko advokácia je v slovenskom jazyku spájanás justičným právom, nie je možné tento výraz úradne použiť v inejspojitosti. V reálnom živote to znamená, že najvyššie orgány našej štátnejsprávy odmietajú tento pojem v súvislosti s inou aktivitou, akojustičnou, a preto pojem PACIENTSKA ADVOKÁCIA nechcú akceptovať. Myslímsi, že je to len otázka času, nakoľko dnes v iných krajinách je tentopojem bežne zaužívaný a v podstate všetko, čo o PA dnes vieme,sme prebrali z rôznych krajín EÚ – Holandska, Írska a čiastočnei z Maďarska.
Nech túto aktivitu nazveme akokoľvek,určite je pre život mnohých ľudí prospešná. Nielen pre tých, ktorým je určená,ale rovnakým dielom aj pre tých, ktorí ju vykonávajú. Aby sme urobili zadosťnašej slovenčine a Ministerstvu vnútra SR, začali sme používať výrazpacientske dôverníctvo a tí, ktorí sa jej venujú, nie sú teda pacientskymiadvokátmi, sú pacientskymi dôverníkmi.
Aj keď tento výraz možno naša slovenčinabežne ešte neregistruje ako plnohodnotný významový pojem, trebárs ako duševnézdravie, pacientske dôverníctvo má nielen svoje opodstatnenie v spojitostislov z gramatického pohľadu, ale hlavne má svoje opodstatnenie pre tých,ktorým je určené.
Aby sme sa prepracovali až k pobytumedzi psychiatrickými pacientmi, bolo potrebné všetko zosúladiť od riaditeľanemocnice, cez primára a personál psychiatrie. Predovšetkým sme si muselizískať ich dôveru a to nielen v naše „kvázi odbornéa profesionálne danosti“, ale hlavne v oblasti vystupovania, empatiea iných osobnostných hodnôt.
Je to aktivita, ktorú vykonávajúvyškolení zástupcovia istej mimovládnej organizácie Slovenska a jejpodstata spočíva v pravidelne sa opakujúcom pobyte týchto ľudí v nemocnicina psychiatrii. Nejde pritom o návštevu pacientov, ale o cielený pobytpočas bežného pracovného režimu v dopoludňajších hodinách.
V praxi to znamená tak, žeráno prídeme na psychiatriu a podľa vopred určeného plánu práce sme priamoprítomní na jednotlivých pracovných skupinách tohto oddelenia.
Pacientske dôverníctvo jevykonávané ako dobrovoľná, neplatená činnosť. Pacientski dôverníci nie súzdravotnícki pracovníci, nemajú právo zasahovať do liečebného režimu,nepodliehajú pod personál nemocnice. Sú to bývalí psychiatrickí pacienti, aleboich blízki prítomní. Ich poslaním je predovšetkým byť nápomocní lekárom priliečbe daných pacientov a to už ich samotnou prítomnosťou. Vedomie, že ajmy sme kedysi ležali na posteli a boli časy, keď nám mohlo byť všetkoukradnuté a dnes sme tí, ktorí vlievame silu do života iným, je podľaodborníkov účinnou terapiou.
Pacientskym dôverníkom býva zvyčajnebývalý pacient tej ktorej nemocnice a personálu psychiatrického odd. jeosobne známy. Podobne je to aj s rodinnými príslušníkmi. Aj s nimi sav minulosti často stretávali a neraz býva v rámci kolektívu PDaj súhra psychiatrický pacient a jeho príbuzný. Ide o to, že tu každýna vlastné oči môže vidieť, čo pre pacienta znamená pochopenie zo strany rodinya naopak, blízky príbuzný sa po prvý raz až tu dozvedá, čo všetko jeho„šťastie“ prežívalo v akútnej fáze ochorenia.
Sme prítomní ráno na komunite, kde sahodnotí nielen zmena zdravotného stavu každého jedného pacienta, ale aj na ichďalších aktivitách. Kto pobudol nejaký ten čas priamo na psychiatrii akohospitalizovaný pacient vie, že tie „ďalšie aktivity“ to je celý rad rôznychiných činností.
Druhá časť pracovného dňa začínatzv. rozpravou vždy na inú tému. Nech je tá téma akákoľvek, vždy ide o to,aby sme im ľudsky pomohli pri návrate z nemocnice, aby si uvedomili, že ajpo psychiatri existuje život. Aby ho zvládali čo s najmenšou ujmou na ichpsychike. Tie témy sú rôznorodé.
A až potom sa začínajú tie„ďalšie aktivity“ i za spolupráce pacientskych dôverníkov.
Nech je to už akákoľvek činnosť,ako býva arteterapia, rôzne manuálne drobné činnosti – ručné práce, šitie nastroji, spoločenské hry, - všetko toto má svoje opodstatnenie, lebo jednak tostimuluje u týchto ľudí jemnú motoriku a jednak núti človeka používaťhlavu.
A spolupráca hlavya rúk je v podstate u človeka prejavom jeho telesnéhoi duševného zdravia. Pri týchto cielene vykonávaných prácach ide hlavneo návrat k predchádzajúcemu stavu, aký bol u pacienta predvypuknutím daného ochorenia.
Pacientski advokáti prichádzajú naoddelenie v skupinke, optimálny počet traja-štyri a každý z nichsa okrem priamej účasti na spoločných sedeniach venuje tomu svojmu špecifiku.
Obsah daných rozpráv, tedavzdelávacích tém je vopred naplánovaný a vypracovaný tým-ktorým konkrétnymPD. Všetko, čím PD prichádza za pacientmi, má v podstate už odžité. Ničz toho, čo im rozpráva nie je odpočuté, je to jeho osobná vlastnáskúsenosť. Preto postavenie každého jedného v danom tíme jenezastupiteľné, nakoľko úlohu rodinného príslušníka nemôže zastúpiť samotnýexpacient, lebo ich skúsenosti sú neprenosné. A neprenosné sú aj vo vzťahuk personálu. Žiaden, ani ten najlepší lekár, im nedokáže povedať, ako sabudú cítiť, keď sa vrátia domov a akým spôsobom sa budú pomaly uzdravovať,ev. stabilizujú svoj zdravotný stav. Ale ten, kto to prežil, ten im toporozpráva tak, že už ich v budúcnosti možno nejaká tá zlá skúsenosť znovanepoloží, lebo na vlastné oči videli niekoho, kto žije s rovnakouchorobou, ako majú oni sami.
Jednou z dôležitých aktivít, ktorúvykonávajú PD je poradenstvo v oblasti sociálneho práva, pracovno-právnychvzťahov a všetko to, čo súvisí s justíciou. Samozrejme, človek, ktorýzastáva tento post, mal by byť v tejto oblasti primerane zorientovaný.
Táto oblasť pacientskehodôverníctva sa stretla s veľkým záujmom a patrí medzi trvale aktivityharmonogramu práce PD.
Opodstatnenie pacientskehodôverníctva ako aktivity, ktorá dnes existuje v rámci pilotného projektuiba v troch nemocniciach v rámci celého Slovenska – Bratislave,Prievidzi a Michalovciach, určite je hodné diskusie a to nielen medzilaickou verejnosťou ale i na odborných fórach. Je to program, ktorýpodporuje aj MZ SR. Takže je nádej, že táto činnosť sa raz dostane aj dolegislatívy a bude zastrešená zákonom, podobne ako je to v inýchkrajinách európskeho spoločenstva.
A ako sa z bývalého pacientastane pacientsky dôverník, pacientsky advokát? Život je veľmi zložitý, na tentoodbor nemáme ešte školy. Túto myšlienku som si prepožičala preto, aby som taktrochu parafrázovala aj pacientsku advokáciu. Nie, ani na tento odbor človekažiadna škola nedokáže pripraviť. Teda pacientke dôvernictvo je predovšetkýmo dôvere človeka k človeku a o tom ostatnom možno inokedy.
