Bez ohľadu na to, aký máte príbuzenskývzťah k osobe, ktorá je momentálnehospitalizovaná, musíte mať na zreteli hlavne skutočnosť, že z Vás dvochona je tou zraniteľnejšou bytosťou a to bez ohľadu na to, ako hlboko Vászasiahla skutočnosť, že ktosi Vám veľmi blízky leží na psychiatrii.
Z dlhoročnej skúsenostis priamym kontaktom pacientmi psychiatrie je známe, že ich ochorenie jepoväčšine väčšou traumou pre rodinu, ako pre nich samých. Je už chronickyznáme, že rodina sa snaží pred verejnosťou tento rodinný „problém“ skrývať,pomenúva ho rôznymi inými menami a v prípade hospitalizácie napsychiatrii a následne návštev na psychiatrii počas hospitalizáciepríbuzní sa ľudovo povedané hanbia pred svetom.
V snahe mať túto návštevu rýchlo zasebou, si ani častokrát neuvedomujeme že svojím náhlením sa, ev. strachomz odhalenia, u navštívenej osoby vyvolávame negatívne pocity, stresa pocit viny.
A že to život už tak chcela nejaké skúsenosti z týchto návštev mám sama osobne, pokladám sa zapovolanú cítiť a myslieť v mene toho, koho možno v najbližšíchdňoch sami osobne navštívite.
Skôr, ako nabudúce prídete navštíviťsvojho príbuzného, alebo inak blízku osobu, skúste si doma prečítať tieto dobrémienené rady a to hlavne, čo sa týka u neho dôvodu jeho hospitalizácie natomto odd.
Ak si myslíte, že dôvod, prečo ten „náščlovek“ takto skončil a prečo práve on, nie je rozhodujúci, skúste siprečítať nasledovné odôvodnenie jednotlivých situácii.Aj keď tieto dôvody Vy,ako rodinný príslušník, či blízka osoba, už nezmeníte, možno Vám pomôžu lepšiesa zorientovať pri návšteve Vašich blízkych priamo v nemocnici.
Príloha č. l – najčastejšiedôvody hospitalizácie pacienta na psychiatrii
Dnes si už vieteodpovedať otázky, do ktorej skupiny patrí ten môj syn, manžel, dcéra, mama,otec, teda ten môj najbližší príbuzný a je veľmi dôležitý je môj osobnývzťah k nemu. Dôležitý aj z pohľadu príbuzenského vzťahu a tiežaj z pohľadu každodenného kontaktu s ním.
Zaradiť človeka do istej skupiny, znamenáuvedomiť si jeho postavenie a náš vzťah k nemu aj z hľadiska práva, zákonov, čiz hľadiska sociálno-ekonomického. Je dobré, ak sa vzťah k takejtoosobe vyprofiluje aj medzi ostatnými príbuznými a stáva sa trvalým.Následne z toho pre danú rodinu vyplývajú práva a povinnosti zozákona.
Iné je, ak tento náš blízkypríbuzný žije trvale s nami v jednej domácnosti a je súčasťoumôjho života deň čo deň a pritom môže ísť o vzdialene blízkehočloveka – synovec, neter, teta alebo je to rodovo najbližší príbuzný – dospelýsyn, dcéra, ktorá má už svoju vlastnú rodinu a nežije s namiv spoločnej domácnosti.
Aj tieto skutočnosti veľmivplývajú na psychiku hospitalizovaného a pri našich návštevách by smenemali na toto zabúdať.
Čo sa týka citových a osobnýchvzťahov vyplývajúcich z pojmu blízki príbuzní, alebo blízka osoba, je toveľmi zložitá oblasť vzťahov i bežne u každého zdravého jednotlivca. Nou človeka, presnejšie u ľudí, ktorí takto hodnotia svoj príbuzenskýstav k psychicky chorej osobe, je to veľmi, veľmi zložité.
Podobne ako u vymenúvaní dôvodovhospitalizácie na psychiatrii, i v hodnoteniu príbuzenských vzťahovzdravých ľudí k ľuďom psychicky chorým a naopak je potrebné venovaťväčší priestor, takže opäť to bude riešiť príloha
Príloha č. 2 – Moja rodina,blízki príbuzní a čo na to prípadne zákon?
Hneď po hospitalizácii – teda prvé dva dnisa neodporúča u pacienta žiadna návšteva bez ohľadu na to, kto sme. Keďženám blízka osoba sa práve vžíva do roly pacienta, ev. sa podrobuje základnýmvyšetreniam a určeniu diagnózy, nie je vhodný čas na návštevu. Prirodzene,ak sme už neboli priamo pri hospitalizácii, je potrebné, aby najbližší príbuznísa bezodkladne spojilis ošetrujúcim lekárom a dozvedeli sa o príčine hospitalizáciepacienta, ev. o prognóze jehozdravotného stavu a následne postupu liečby. Ak je to len trochu možné, jepotrebné uprednostniť osobný styk s lekárom. Toto sa týka viac-menejnajbližších príbuzných a to i v tom prípade, ak už ideo dospelé deti, ktoré už majú svojurodinu. V prípade rodiča, aj keď nežije s nami v spoločnejdomácnosti, alebo žije v inom meste či regióne, dospelé deti by si malinájsť čas a spoločne navštíviť lekára v nemocnici ešte skôr, akonavštívia otca či mamu. Je to dôležité najmä preto, aby si navzájom prerozdeliliúlohy v rodine, kto a akým spôsobom bude tomu svojmu rodičovi ponávrate domov nápomocný.
Teraz, keď už poznáte dôvod hospitalizáciesvojho príbuzného a lekári s Vami skonzultovali jeho zdravotný stav,je potrebné urobiť všetko preto, aby ho Vaša prítomnosť nestresovala, aby bolaz jeho strany žiaduca a aby mu zostal pocit, že rodina je na jehostrane. Toto si je potrebné neustále opakovať vždy pri každej návšteve svojhoblízkeho príbuzného a to bez ohľadu na to, do ktorej skupiny z dôvodovhospitalizácie ho radíme.
Podľa dôvodu hospitalizáciez predchádzajúcej kategorizácii je potrebné v rodine sa dohodnúť, ktopôjde na prvú návštevu za tým naším rod. príslušníkom, koľko nás na tejnávšteve bude a treba si pripraviť aj taký menší program tej návštevy.
Na prvú návštevu by mal ísťjeden, maximálne dvaja ľudia, ktorí majú k danému človeku ten najbližšívzťah. Mala by to matka, ev. manžel či manželka, dospelá dcéra, dospelý syn.
Najlepšie je, ak na prvú návštevuza pacientom príde osoba, ktorá s ním žije trvale v spoločnejdomácnosti. Ak pacient žije sám, potom je potrebné, aby prvý kontakt s nímv nemocnici nadviazal príbuzný, ku ktorému má on najbližšie a najviacmu dôveruje. Táto návšteva by nemala byť umelo predlžovaná a jej optimálnyčas by mal vymedziť lekár, prípadne sám pacient.
Prvá návšteva po hospitalizácii, nech jeuž jej dôvod akýkoľvek, by sa mala niesť v duchu lásky k navštívenejosobe a ak nie presne takto, tak asi v tomto duchu:
Som rada, že nám lekári dovolili dnes sas tebou konečne opäť stretnúť, lebo nám všetkým doma veľmi, veľmi chýbaš.Všetkým, dokonca aj .... veľkú úlohu tu môžu zohrať aj domáce zvieratká. Aj tennáš dom je akýsi ponurý a prázdny bez teba. Všetci sa stále obzeráme, kdesi a prečo nie si tu s nami. Či to už pri obede, večer, keď pozerámetelevíziu, bez teba to skrátka nie je ono. Už teraz sa tešíme, že sa vrátišdomov a budeme zase všetci.
V prípade, že pacient nereaguje podľanášho očakávania a naše slová v ňom nevyvolali takú reakciu, ako smeočakávali a snáď, keď ďalej mlčí, treba v rozprávaní pokračovaťďalej. Tu sa žiada aj nejaký fyzický kontakt, chytiť ho za ruku, objať hoa pritúliť si ho k sebe, alebo aspoň pohladiť ho po vlasoch, potvári. A stále rozprávať. Pripomínať mu osoby jemu blízke, ako sa im bezneho vlečie čas – ak ide o matku malých detí, rozprávať jej zážitky, ktorédeti v jej neprítomnosti zažili a ako sa neustále na ňu vypytujú.Rozprávať jej o úspechoch jej detí, prezentovať ich malé prehrešky, atď...Z nášho rozprávania navštívená osoba musí mať pocit, že všetko, za čo onapred hospitalizáciou zodpovedala a bola nútená riešiť, je v poriadku– vrátane fyzickej opatery maloletých detí, ale zároveň by sme v nej malivzbudiť pocit, že ona je tou najdôležitejšou osobou a že i napriekmomentálnej zdravotnej indispozície sa s ňou do budúcnosti počíta. Napr.:Už sa všetci tešíme na to, ako v lete budeš s nami večer čo večeropekať a určite na tú kontrolu pôjdeš s Jankom už ty sama.
Sú to síce maličkosti, ktoré sichorý človek v tom istom momente nie je schopný ešte plne uvedomovať, aleaj melódia hlasu a optimistický tón nášho rozprávania môže u choréhočloveka prebudiť podvedomie a následne takto spustiť proces uzdravovania.
V prípade, že ideo staršiu osobu, matku dospelých detí, alebo starú mamu, tu je tak istodôležité ubezpečiť ju, že doma sa to zvláda, že je postarané o otca,domáce zvieratká, ale napriek tomu je doma prázdno. Prázdno bez nej. I keďv bežnom živote to nebýva zvykom dospelých detí povedať svojej mame, čiotcovi, - mami, otec, mám ťa moc rád, rada a je mi ľúto, že som si touvedomil až teraz, - je to potrebné vypovedať. Určite to neublíži.
Zrejme, každý z nás si nájde tensvoj spôsob, ako sa svojmu blízkemu prihovoriť bez výčitiek, reprodukcie zlého,čo sa doma počas jeho neprítomnosti udialo. O tom všetkom sa síce neskôrdozvie, ale nemocnica nie je ten správny priestor pre nosenie zlých správ.
Keď pacient stále, napriek nášmu láskavémupostoju k nemu, mlčí a nekomunikuje, je potrebné po krátkom časenávštevu ukončiť so slovami: viem, asi ti dnes nie je najlepšie, ale verím, žena budúce to bude inak. Prídeme za tebou vždy, keď to lekár dovolí, aby sme ťamohli aspoň vidieť a tak sa s tebou potešiť. Určite ti každý deňzavoláme a rozmysli si, čo by si tu potrebovala, čo by ti urobilo radosť.Nabudúce nám zrejme porozprávaš aj niečo o sebe, ako sa cítiš, kto sú títoľudia naokolo a ako tu tráviš čas.
Po našom odchode by nášmublízkemu človeku mal zostať príjemný pocit, že nie je dôležité, prečo je tu, alebo čo tomu predchádzalo, aledôležitý je on sám a že nám doma chýba.
Až neskôr, keď je pacient zastabilizovanýa jeho zdravotný stav sa začína pomaly zlepšovať, je možné prísť nanávštevu aj s ostatnými členmi rodiny – jemu najbližšími. Sú to hlavnemaloleté deti, rodičia. Nie však v neobmedzenom počte, aby nebolo na ňomriešiť situácie, ktoré môžu z tejto návštevy vyplynúť. Obťažovaniespolupacientov nadmiernym ruchom detského správania, prekrikovanie sa navzájommedzi sebou a pod. Optimálne je, aby si sám pacient mohol vybrať, kto máza ním prísť a kedy. Príbuzenstvo v širšom kruhu rodiny je prinávštevách u pacientov psychiatrie skôr nežiaduce, nakoľko ich prítomnosťmôže u daného pacienta vzbudiť pocit viny a hanby za svoje ochorenie.Takéto návštevy, ak s nimi dotyčná osoba sama súhlasí, by sa mali diaťv domácom prostredí po jeho návrate z nemocnice.
Ak ide o prvú hospitalizáciu napsychiatrii vôbec, je potrebné vyhýbať sa návštevám z radov kolegov,priateľov či susedov. Aj keď môžu byť myslené v dobrom a úprimnousnahou potešiť blízku osobu, ona to môže vnímať ako útok, alebo ako výsmech zosituácie, v ktorej sa momentálne nachádza. Možno, ak sa hospitalizáciev budúcnosti budú opakovať, pri ďalších to už problém byť nemusí.
Človek, ktorý ide na návštevu blízkejosoby na psychiatriu, mal by si uvedomiť, že psychiatria je stále ešte čosiiné, ako ostatné oddelenia nemocníc. Je to dané nevypočitateľným psychickýmstavom človeka a postojom verejnosti k duševným ochoreniam.Takže vždy musíme mať na pamäti, že naša prítomnosť závisí od mysleniaa momentálneho psychického stavu navštívenej osoby a nie naopak. Keďten človek raz nemá náladu na akúkoľvek návštevu, musíme to rešpektovaťa nebrať to nejak osobne, že keby to bol niekto iný, tak bude reagovaťinak.
Dúfam, že je tu každému viac akozrozumiteľné, že navštíviť blízkeho človeka na psychiatrii v alkoholickomopojení, i keď je takmer nespozorovateľné, alebo na neho akokoľvek slovneútočiť, dokonca čo len zvýšiť hlas, je nezlučiteľné s ďalším jehouzdravovaním. Bohužiaľ, aj to sa stáva. A hlavne vtedy, keď sa napsychiatri ocitne žena alkoholika, či matka školopovinných detí. Poväčšinou tobýva jej manžel, alkoholik, ktorý ju nielen celé roky týra a šikanuje, alenemá zábrany prísť za ňou aj do nemocnice a tam, kde ho nikto nevidí,slovne jej ubližovať. A školopovinné deti sa zase zvyknú za matku či otcana psychiatrii hanbiť, takže návštevu odmietajú z dôvodov, že by boli videníľuďmi z okolia.
Toto všetko je nežiaduce a mali by sito uvedomiť všetci, ktorí sa práve v týchto dňoch chystajú navštíviťsvojho blízkeho počas jeho hospitalizácie na psychiatrii.
