O prvom kontaktes akoukoľvek drogou môžu rozprávať iba oni samé. Náhoda, nuda, zvedavosť?– možno všetko dokopy.
Tieto deti vôbec nemusiapochádzať z rodiny asociálov, či sociálne slabších rodín. Lenžev každej rodine zvyčajne rodičia pracujú, matky menej či viac a ak sajedna o rodinu, kde jej jediným živiteľom je matka, niet o čomdiskutovať. Predsa to, že osamelá žena, matka, chodí do roboty, nie je trestnýmčinom, aby ju vlastné dieťa trestalo svojou závislosťou na drogách.
Štrnásťročné dieťa droguje.Ignoruje dohovárania matky, ostatných príbuzných, učiteľov, polície, kurátorky.
Droguje. S drogami sa spájazáškoláctvo, drobné krádeže, klamstvo a hlavne presvedčenie, že nerobímnič zlé, lebo ... svet má iné farby, vône a všetko je iné, krajšie. Drogasa stala súčasťou jeho života, stal sa závislým.
Matka v snahe zachrániť synapre neho, pre jeho ďalšiu budúcnosť volí to najradikálnejšie riešenie. Pobyt napsychiatrii, v liečebni pre deti. Lenže... nech je to akékoľvek re...zariadenie, ešte sa nenašlo u nás také, kde by sa drogy nedostali. Takže,pár týždňov života mimo rodiny, nádej matky, ostatných príbuzných, že sa niečozmení, po návrate domov rýchlo vyprchá. V snahe dohnať niekoľkotýždňovúabstinenciu dieťa, ono je to stále iba dieťa, lebo nedovŕšilo vek 15-násťrokov, sa pričlení ku skupine, ktorej nestačia iba drogy a ... mať pokoj odvšetkých, od života. V tejto skupine rozhodujú iní, už dospeláci a tívelia. Výsledok? Znásilnenie mladistvej za prítomnosti neplnoletýchzdrogovaných pubertiakov. Nie všetko média zachytia a nie o všetkomsa rozpráva.
Polícia, policajné vyšetrovanie,kriminalita. Ide o deti, ktoré nenesú trestnú zodpovednosť. Resocializačnézariadenie? Čo sa tým vyrieši? Iba zmena miesta a tvárí. Tí, ktorí užv nejakom takomto zariadení pobudli, tvrdia, že ten kto chce byť nadrogách, dá sa to aj tam. Droga príde za nimi. Ak sa na to príde, možno ho kdesi preradia,ale je to zase iba o zmene miesta, lokality. A čím dieťaťu pribúdajúrôčky, pribúda mu i skúsenosť, že na neho nikto nemá a že okrem zmenymiesta pobytu, nič hrozné sa mu stať nemôže. Svoju závislosť či zmenyzdravotného stavu tento jedinec nezvykne riešiť.
Matkine slzy sú mementom všetkýchnaokolo. Naozaj už nedokáže nič iné iba plakať, lebo všetky kroky, ktorépodnikla na synovu záchranu, sa minuli účinkom. Necíti sa vinná, ona mu drogynedala. Vždy mala na pamäti jeho dobro a dobro jej dcéry. Dve deti, každéiné, hoci majú spoločnú nielen matku, ale i otca. V snaheospravedlniť synovo konanie a v podvedomí pocit zo zlyhania, rozprávao synovej závislosti ako o chorobe. Môj syn je chorý, ťažko chorý –droguje. Blízka rodina je v šoku. S drogou v „priamom prenose“doposiaľ nik skúsenosti nemá. Všetci sa bezradne prizerajú, dokonca anineradia. Nevedia ako a čo by bolo dobré urobiť, vyskúšať. Chýba iminformácia, v čom spočíva liečba drogovo závislých a nehovoriaco drogovo závislých deťoch. Vedomie, že aj moje dieťa, či vnúča môžeo rok, dva postihnúť toto isté ochorenie, človeku už dnes naháňa strach,obava i slzy. Veľa spoločného v rámci genetického reťazca nás spája s týmtodnes už „chorým dieťaťom“ a môže byť len otázkou času, kedy a ktobude ďalší. Vakcínu proti tomuto ochoreniu zatiaľ nikto nevymyslel.
Občas si vypočuť, že dieťa našichznámych droguje, prestalo chodiť do školy, uteká z rodiny a rúti sado záhuby, je otrasné, ale stále je to iba informácia. Vnímať tov bezprostrednej blízkosti a byť citovo zaangažovaný príbuzenskýmvzťahom, to s človekom doslova zakýva. Neschopnosť pomôcť ani radou,nehovoriac skutkom, je strašne boľavá. A mlčky sa prizerať na slzypríbuzných, ktoré sú už skôr úľavou, ako od bolesti; ten, kto to neskúsil,nepochopí.
Ako povzbudiť matku takto choréhodieťaťa, ako jej pomôcť a kto je ten, čo by mal pomáhať? Možno otec jejdetí, ale ... pomáha na diaľku v ďalekej cudzine spolúčasťou prijímaťinformácie, možno návrhmi, ktoré však momentálne nie sú realizovateľné. Vina,koho viniť? Nie prvé, či jediné manželstvo, ktoré pred rokmi skončiloa z koľkých aj takýchto rizikových manželstiev vyrástli múdrea šikovné deti. Rozvod naozaj býva často odôvodnením porúch správania sau detí, ale zvyčajne iba vtedy, keď na nič múdrejšieho neprídeme.
Ak by naozaj problémové deti boliiba z rozvrátených a asociálne sa správajúcich rodičov, potom by14-násťročné dievča nemalo možnosť získať v hotovosti štyridsaťtisícnašich korún. Tieto ponúklo svojim dospeláckym parťákom ako odmenu za to, žezabijú jej otca. Našťastie, nikto z nich jej ponuku neprijal. A otecdanej usporiadanej rodiny deň čo deň v pote tvári zarába korunky a toiba preto, lebo je otcom aj štrnásťročnej dcéry a vie, čo jezodpovednosť rodiča za výchovu svojichdetí.
Mnohé z našich detíochoreli. Napadol ich vírus šialenstva. Bez neho by nikdy po prvýkrát nesiahlipo droge. Naozaj som bezradná. Okrem strachu, že v rodine nemusí byť posledným,bojím sa práve o neho. O štrnásťročného chlapca, ktorého maminadonedávna ešte mojkala a ktorý to mojkanie mal tak veľmi rád. Bojím sao jeho matku, ktorá v snahe zachrániť svoje dieťa pred ním samotnýma všetkou zlobou sveta, môže konať skratovo, nezvratne.
Bojím sa správ v televíznychnovinách, kde sa o drogových díleroch rozpráva vecne a nezaujato.Bojím sa, že sa zase dozviem, že priekupník drog dostal nejakých tých párrokov, alebo iba podmienku. A je jedno či drogu ponúka z recesie,z kamarátstva či ju ponúka dospelému mužovi, alebo dieťaťu. Droga vždyzabíja a bude zabíjať. Bohužiaľ, nie iba toho, kto ju užíva, kto je od nejzávislý. Zabíja postupne celé rodiny, medziľudské vzťahy, zabíja v náschuť ďalej žiť.
Takže žiaden trest pre týchto „pánov“,nevylučujúc z daného biznisu aj ženy, nemôže byť pri vysoký, neúmerný. Poslovensky povedané, keby to záviselo odo mňa, „zhnili by v base zaživa“,bez ľútosti. Bohužiaľ, hovorí zo mňa beznádej, bolesť a nemožnosť čineschopnosť pomáhať.
