Samozrejme, ešte som v ňom zalistovala a nijak sa mi nedarilo vybaviť si podoby tých pánov potentátov daného obdobia. Neviem si spomenúť na tvár Smrkovského či Císařa. Ale čítanie to bolo zaujímavé. Zaujímavé, ale na dobu začínajúceho sa tretieho tisícročia nepotrebné, zbytočné a hlavne, načo??? Vôbec som si neuvedomila, že tam boli spomínané a zachytená situácia nielen vtedy v bývalom Československu, ale hlavne dianie u nás na hornej Nitre. Aj u nás vtedy sa začali objavovať nové a nové mená. Podaktoré z nich sme sa roky báli vysloviť, lebo to bolo priam trestné. Iné, v roku už 2001 nemali pre mňa žiadnu váhu, význam či cenu, iba som ich tak trochu ľutovala a hlavne... aj oni sú, či boli iba z mäsa a kostí a mnohí to už mali za sebou. Vtedy, v mojom denníčku ,sa iba sporadicky objavili nové mená, nové tváre, poväčšinou mladé, neznáme, tak trochu staršie ročníky odo mňa. V roku 2001 mnohí z nich odchádzali zmierení hlavne so svojím životom, niektorým sa podarilo zmieriť aj s okolím, ale skoro všetci stihli to zmierenie s tým najvyšším. S Bohom. Boha, ktorého dlho, dlho odmietali, odvracali od neho svoju tvár, sa v hodine smrti obracali k nemu a v jeho mene i celá ich rodina. Čo na tom, že ho k životu takmer 35 rokov nepotrebovali, že ho boli schopní zaprieť, kedykoľvek sa im to hodilo, kedykoľvek to niečo hodilo?
Práve pre mená tých, dnes sa im hovorí horných desaťtisíc, sa mi moje zápisky z daného obdobia zdali nudné, resp. mená v nich uvádzané akosi urážali celé moje ja. Tých ľudí som poznala ako mocipánov, ktorí chceli prerábať všetko, čo sa im dostalo pod ruky. Keby len všetko, všetkých. Takí boli takmer všetci. I moji bývalí súdruhovia vedúci, ako som ich kedysi oslovovala, teda moji šéfovia. Prirodzene, keďže som viac-menej robila sekretárku, neskôr pracovníčku v kultúre, moji bývalí nadriadení boli zároveň aj členmi strany s neobmedzenou silou vládnutia a následne rozhodovania. Nikto sa nedokázal postaviť im na odpor, zmeniť ich rozhodnutia.
V tom denníčku, ale už v zošitovom vydaní, som mala zachytený môj prvý osobný kontakt so ŠtB. Ako politickovýchovný pracovník, ktorý mal na starosti vzdelávanie dospelých som vedela, čo je to ŠtB, čo sú tajní, atď. Nikdy som nemala vo zvyku klaňať sa autoritám, ani vtedy, ani dnes. Ale... čo som mala robiť, keď na mojom úseku došlo ku skratu a ... počas lampiónového sprievodu na počesť VOSR sa malým kúpeľným mestom niesla z mestského rozhlasu veselá nálada prvomájového sprievodu. Ako sa táto roky stará magnetofónová páska dostala do vysielania, nikto nevedel vysvetliť. Nikto. V domnení, že ide o omyl a v snahe opraviť to, pracovník poverený obsluhou mestského rozhlasu presvedčený, že to už bude správne, vložil tam inú pásku, resp. inú stopu a zase - čosi neuveriteľné. Záznamy z práve sa rozbiehajúcej záhradkárskej akadémie. To už nešlo predýchať. Skôr, ako sa lampiónový sprievod ukončil, prišli tam príslušníci ŠtB a za zatvorenými dvermi u súdružky riaditeľky sa dialo čosi, o čom vedela len ona. Veď ona niesla zodpovednosť za to všetko, za svojich ľudí, teda i za mňa, osobu zodpovednú za obsah tohto vysielania a za celý priebeh tejto politicko-kultúrnej akcie na počesť VOSR. A to nikto z nás prítomných ani len netušil, že ide o posledný, naozaj posledný lampiónový sprievod ulicami tohto mesta. Nečudo. Píše sa 7. november 1989. A čo ďalej? Vraj nám bolo odpustené. Jej, i následne ona odpustila mne. Ako? O necelé tri mesiace som už pracovala kdesi inde. Bola som z daného pracoviska preradená na iné pracovisko kultúry, niekde, kde som síce bola akousi referentkou, ale už nie na pôde vzdelávania, ale administratívy. Dve roviny danej skutočnosti. Prvá: prečo? Prečo ktosi zariadil, aby ma diskriminoval a mal možnosť ma následnej riešiť? 11. apríla v tom istom roku som bola prítomná ako svedok pri svadobnom obrade sestry môjho manžela v kostole v meste, kde som pracovala a kde ma všetci videli. Nepokladala som za potrebné sa niekomu z daného kroku spovedať, ani obhajovať to. Nebola som členkou strany a síce, i keď účasť na tomto obrade z mojej strany bola takmer formálna, podľahla som tlaku rodiny. Mala som si uvedomiť, že som kedysi podpísala vyhlásenie, že som vysporiadaná s náboženskou otázkou. Ale čože, nič to, však do kostola som nechodila. Iba tak výnimočne, keď sa v rodine čosi dialo.
Potom prišiel november a následne do roka môj odchod z kultúry. Paradoxne zaujímavé bolo na tom rozhodnutie, ktoré prišlo ... vtedy z akéhosi nadriadeného orgánu, že... vzhľadom na skutočnosť, že daná funkcia (funkcia štatistikárky, ktorá roky evidovala pre potreby nadriadených orgánov počet prítomných na rôznych politicko-spoločenských podujatiach - aj v prvomájových sprievodoch!!!) sa ruší a vzhľadom na zbytočnosť tejto funkcie a z bližšie neuvádzaných dôvodov je nutné osobu, ktorá túto funkciu doteraz zastávala fyzicky odstrániť. Náš vtedajší riaditeľ, súdruh (neskôr som ho spoznala ako úžasného a mne blízkeho človeka), tvrdo, tvrdo rozmýšľal: Eva, čo teraz? Mám vás odstreliť, alebo len prepustiť? To fyzicky odstrániť, sme si každý vysvetľovali svojsky. Prirodzene s humorom. Neskôr som originál tohto rozhodnutia nášho bývalého ONV, v zastúpení človeka, ktorý v tom čase, ešte pred pár mesiacmi pracoval na jednom z rozhodujúcich postov OV KSS, zaslala do humoristickej rozhlasovej relácie a ... škoda. Jedna z mojich zón minulosti sa nenávratne stratila.
Neskôr po rokoch, keď som už bola kdesi úplne inde, keď som už nebola podriadenou, iba bývalou kolegyňou, som sa dozvedela, že to bol komplot zástupcov bývalej ŠtB, ktorý mi ten kostol nedokázali ešte zabudnúť. Veď bol iba júl 1990 a od novembra uplynulo iba necelých 7 mesiacov. A toto rozhodnutie došlo k 30. aprílu s tým, že som dostala 2-mesačnú výpovednú lehotu a l mesiac k tomu kvôli zápalu pľúc. Môj skúšaný organizmus nevydržal a z nevypovedaného bôľu, z nemožnosti brániť sa, zosypalo sa vo mne niečo a ochorela som.
O tomto rozprával môj denníček II. V roku 2001 sa sa mi toto všetko zdalo nepodstatné, no stále ešte boľavé a ponižujúce moju ľudskú dôstojnosť. Neviem, kto všetko v tom mal prsty, neviem, komu som prekážala, a možno aj práve preto som tieto zápisky spálila. Myslela som si, že ak fyzicky zničím dané fakty - spomienky, zápisky, zabudnem. Nie, nezabudnem. To jednoducho nejde!!!
Či by tieto skutočnosti zaujímali moje deti dnes, resp. dnes moje už pomerne veľké vnúčatá; neviem. Skôr nie. Takže vraj nemusím ani banovať, že som sa tých zápiskov zbavila.
Nikdy som neplánovala ich spracovávať knižne, lebo som sa v podvedomí vždy za toto hanbila. Dokonca ani dnes nedokážem sa voľne baviť na túto tému v prítomnosti tých, ktorých sa to odohralo, ktorí toho boli svedkom, možno aj aktérmi. Stále je vo mne strach, že keď škodili vtedy, môžu aj dnes. Možno iba tým, že budú rozprávať iným, ako ma zosmiešnili, ako sa na mne dobre pobavili.
Každý z nás, kto prežil dané obdobia, teda rok 1968 a potom neskôr, vie, o čom rozprávam. Dnes je toto všetko už dávnou, dávnou minulosťou. Dokonca i rok 1989, kedy tomuto spôsobu života mali navždy odzvoniť kľúče na našich námestiach. Dlho, veľmi dlho trvalo, kým sa toto všetko stalo minulosťou. Súdruhovia, vedúca úloha KSČ, berlínsky múr. Som naozaj veľmi rada, že mojim vnúčatám táto doba nič nehovorí, že spomienky ich rodičov, teda mojich detí, sú pre nich iba tým, čo už bolo. Ale to neznamená, že na to je potrebné zabudnúť. Občas si to treba pripomenúť, trebárs aj tak, že si prečítame Banášovu Zónu nadšenia.
