Bez toho, že by som mala nejaký dôvod nedôverovať jej tvorcom, ten diel, ktorý TV odvysielala v túto sobotu, ma nejak rozladil. Nie citovo, ako to má pôvodne byť, ale... neviem to ani vysloviť, prečo. V príspevku, v ktorom sa po rokoch nájdení súrodenci konečne stretli a všetko nasvädčovalo, že sú jedna krv, odrazu „zahaprovalo" meno otca. Ján Berky, Juraj Berky. Tak teda, kto je otcom daných súrodencov a v akom rozsahu? Problém nevidím v tom, že daní súrodenci nemali spoločného otca, ale v tom, že aj samotná moderátorka s otázkou v hlase a pochybnosťou, či ide naozaj o ľudí, ktorých sa príbeh týka, pochybovala. Istou diplomaciou daný diel relácie ukončila, ale ja osobne som z toho nemala príjemný pocit. Natíska sa mi tu otázka: došlo k omylu a ak áno, kto zlyhal? Zrejme tvorcovia danej relácie komplet. Vidí sa mi neférove viniť z toho pani Katku.
Podobne ako v iných častiach tejto relácie odvysielanej v nedávnej minulosti. Tiež ku koncu istého odvysielaného príbehu sa diváci nedozvedeli, či dotyčná pani sa stretla so svojím otcom, ev. bratom. A to je už na zamyslenie. Chyba v roku narodenia, alebo...? Veď tieto relácie sa nevysielajú naživo a ak sú pochybnosti o údajoch hľadaných osôb, resp. kontaktných osôb, nemali by ísť na verejnosť. Aj v tom prípade, keď je všetko už nahrané.
Tieto skutočnosti ma dokážu slušne povedané vytočiť. Horšie sú na tom ľudia, ktorých si ktosi pozve iba tak „z dlhej chvíle", resp. nie, aby dotyčnému urobil radosť, ale sebe. A možno, práve ten môj omyl, kedy sa z POŠTY PRE TEBA stáva Pošta pre seba. Herecký talent mnohých účastníkov tohto „filmu" z „môjho života" je fakt treba oceniť, ale iba ako výkon herca. Nie, ako postoj človeka. Ľudia pri pozývaní toho, kto má byť na druhej strane, akoby naschvál zabudli, že ide predovšetkým o neho, toho za tou stenou, a nie o tých, ktorí pozývajú. Veď rovnakú radosť zo stretnutia by mal mať aj pozývaný, nielen ten, kto pozýva. A niekedy sa mi zdá, že tej radosti zo strany mnohých, ktorí za pozvaním precestovali stovky a stovky kilometrov, je naozaj minimum. Keď ktosi cestuje na pozvanie slovenskej Pošty pre Teba z opačného konca českej republiky, na druhej strane by ho mal čakať človek, ktorého stretnutie nielen prekvapí, ale hlavne mu toto stretnutie obohatí život. A to sa, bohužiaľ, nie vždy vydarí. Napr. túžba vidieť kohosi, koho som nevidela 60 rokov, môže byť síce pre mňa veľmi dôležitá, ale je to rovnako dôležité aj pre toho druhého? Asi nie, keď v priebehu toľkých rokov ten človek neprejavil záujem o kontakt. A teraz čo? Čo si od toho stretnutia tá pozývajúca strana sľubuje? Že sa týmto stretnutím zmenia životy týchto ľudí? Nie, to určite nie! Aj keď nie priamo cez Poštu pre Teba som niekoľko podobných stretnutí zažila a okrem prvotnej eufórie, život neskôr išiel úplne rovnako. Bez záujmu o tých druhých, možno s vedomím, že kdesi ktosi existuje, kto by mal by nám byť bližší, ako moji známi. Mal... ale naďalej sú si títo ľudia rovnako vzdialení, ako pred daným stretnutím. Roky sa vrátiť nedajú. Ani čo sa týka odcudzenia rodičov s deťmi, manželov, detí s rodičmi. Keď človek roky rokúce s niekym neudržiava kontakt, aspoň virtuálne nezdieľa starosti a radosti toho druhého, dochádza k odcudzeniu a potom, potom sa z Pošty pre Teba stáva Pošta pre mňa, pre seba.
Horšie je, keď sa prostredníctvom inak celkom dobrej relácie ozvú ľudia, ktorých akosi mimo ich vedomia zasiahol amorov šíp a stretnutie v Pošte pre Teba má slúžiť iba ako nejaká prezentácia dosiaľ nevyjavených citov. Aj tento pocit mali viacerí, po odvysielaní istého dielu danej relácie, keď sa pod rúškom vďaky chcela prezentovať skôr rodiaca sa zamilovanosť. Škoda, že to tvorcovia relácie akosi neodhalili a neodhadli skôr, ako to odvysielali. Že to mnohí vnímali rovnako, ako to teraz prezentujem ja, svedčí neskoršie vyjadrenie priamych aktérov, že ich blízky naletel. Aj to sa stáva. A mám taký pocit, že to nebol ojedinelý prípad.
Túto reláciu vnímam ako prejav emócií, mnoho nevypovedaného, taká by mala byť. Nie je výnimkou, skôr už pravidlom, že je plná akýchsi škandálov, urážok, teda v znení hesla: čím horšie, pre TV lepšie. Len akosi sa mi nevidí odborná stránka výroby danej relácie a to nielen z hľadiska formy, priestor, štúdio, kvalitu zvuku, ale hlavne po stránke obsahovej. Častokrát v tých jednotlivých príbehoch prakticky nejde o nič. A to nič trvá približne toľko, čo reklama. Až na to, že reklamu platí konkrétne ktosi zo svojho a to nič v rámci danej relácie my všetci, akože z nášho.
Napriek tomu, že Poštu pozerám pravidelne, nejde mi do hlavy účasť maloletých detí v danej relácii bez sprievodu rodičov. Nateraz je toho už menej a menej, ale boli časy, keď toho bolo dosť a ... dosť ma to štvalo. Veď pani Katka ich tak dokázala slovne vyzvŕtať, až mi ich bolo ľúto. Povedali jej aj to, čo by nikdy sami povedať nechceli.
Pani Katka, určite ste v tom nie sama. Ani pri spovedi týchto detí. Zrejme, keď tak rada načierate do Vášho života, určite by ste si nepriali, aby ktosi podobným spôsobom spovedal Vaše nedospelé deti, napr. kedy a ako sa k ním správajú ich rodičia, teda Vy a Váš manžel. A posadili by ste na tú „gaučovku" Vaše ratolesti?
Poštár Janko, pani Katka. Táto relácia nie je zlá, len akosi sa isté diely tvorcom určite nechtiac vymknú spod kontroly, a potom nastáva chaos. Tam priamo u Vás v štúdiu, neskôr v hlavách divákov doma pred obrazovkou. A najhoršie je to, že oprava sa nekoná.
Pošta pre seba, pre mňa? Priznala som sa, že ju pozerám takmer pravidelne. Iba s tým rozdielom, že možno v minulosti, keď som niektorý z dielov nevidela, musela som si ju pozrieť v repríze. Dnes, keď náhodou dám dobrovoľne prednosť čomusi inému, túto potrebu skoro nepociťujem.
Táto relácia je dlhodobým projektom síce neviem akej zahraničnej televíznej spoločnosti, ale podobný projekt beží nielen u nás, ale aj v českej televízii a možno aj kdesi inde. Určite môže obohatiť a spestriť programovú štruktúru vysielania danej TV, ale môže sa stať aj to, že jednoducho sa z našich obrazoviek vytratí. Ak tvorcovia danej relácie budú robiť takéto prešľapy aj naďalej a bude im tak povediac jedno, kto koho a prečo pozýva, len aby mali čo vysielať, nebudeme na koniec Pošty čakať až tak dlho. Už sme tu nejaké také „nesmrteľné projekty" mali a celkom potichúčky zanikli. Nie kvôli nezáujmu divákov, ale preto, že tvorcovia týchto relácií celkom nezvládli to, čo mali.
Celkom na záver iba nesmelé konštatovanie. Aj náš televízor má vypínač a je možné ho vypnúť.
