Vždy ma napadne táto myšlienka, keď sa dozviem, že ktosi z môjho okolia odišiel navždy. Niekedy mám pocit, že aj dobre sa stalo, lebo ... hovorím si, že aj zlý koniec, je začiatok nového. Alebo odišiel preto, že si to možno už aj sám želal a jeho odchod bol vymodlený. Alebo to bola láska, ktorá si ho vzala na večnosť, na ktorej nie je možné nič meniť. Iba s ňou splynúť.
Nie, nebojím sa vlastnej smrti. A keďže sú odchody navždy vždy plné emócií, zakazujem si zaoberať sa ňou, myslieť na ňu v súvislosti s mojou osobou. V rodine vekovo patrím k druhej najstaršej generácií. A keďže tá prvá je ešte stále spolu s nami, občas sa cítim akoby dieťaťom, a deti si umieranie nepripúšťajú.
Horšie je to už s ponímaním času, keď ma moje vnúčence radia medzi tú najstaršiu generáciu v rodine, lebo tá naozaj najstaršia ich vôbec nezaujíma. A nielen z ich vlastnej viny.
Vtedy začínam počítať roky, deti, vnúčatá, roky do dôchodku, dlžoby a koľko času ešte potrebujem, aby som sa so všetkým v dobrom pokonala.
Keďže tie naše detné deti sa rodili v priebehu niekoľkých rokov, sú také, že stará mama je pre niektoré z nich kamarátkou, pre iné iba babkou a pre tú najmenšiu som iba ktosi, kto má pre ňu vždy trochu času, v izbe hračenky, na dvore psa a v rukách ham-ham. Aby pochopila, že som aj jej starou mamou, musí prejsť ešte niekoľko rokov. Ešte trochu viac rokov, aby sa presvedčila, že má miesto nielen v našej veľkej rodine, ale rovnaké miesto i v mojom srdci, ako ostatné veľké deti. A preto, moje veľkodušné rozhovory s jej výsosťou, mojou smrťou, snažím sa viesť v tomto duchu. Kto povie malej Laure, že napriek mojej rozpačitosti nad jej príchodom na svet ju ľúbim, že možno to bude práve ona, ktorá mi dožičí byť starou mamou na plný úväzok? Nateraz som ešte stále pracujúcou ženou, ženou v domácnosti, operkou našej Vikinky a dcérou svojej matky. Toto všetko si odo mňa žiada kopec času a byť starou mamou sa mi ujde iba vtedy, keď si svoje detné deti prizvem na audienciu, resp. keď sa mi tak veľmi žiada vidieť ich a hlavne počuť.
Komunikovať s vlastnou smrťou mi vôbec neprichádza morbídne, ani nič nezvyčajné. Robím to tak vždy, keď nestíham v robote termíny, keď si beriem nové záväzky s viazanosťou na dva a viac rokov, keď analyzujem finančnú situáciu našej rodiny a robím si strategický plán vývoja našich financií minimálne po dobu trvania finančných záväzkov. Vtedy sa jej slušne prihovorím a opýtam sa jej: odchádzame? A odrazu som sama. Tak, ako to kedysi mne povedala moja babka. Múdro a celkom prozaicky: teraz, keď si si to pohnojila? Najprv si to vyrieš, a potom sa môžeme o tom porozprávať.
A ja zatiaľ stále iba „hnojím" a keďže toho mám tak moc riešiť, musím to sama. Spoliehať sa na skutočnosť, že zajtra, už žiadne zajtra nebude, som prestala. A tak stále čosi študujem, riešim rôzne životné potreby, učím sa zvládať pracovné povinnosti. Keby sa jednalo iba o potreby mojej osoby, resp. môjho manžela. Ale stala som sa ekonómkou, právnou zástupkyňou, finančnou poradkyňou, nebankovým subjektom, sekretárkou, psychoterapeutkou môjej navrstvenej rodiny a dokonca môj manžel by si občas celkom rád niečo teplé dal do úst. A keby len môj manžel. Byť však aj kuchárkou, na to mám stále menej a menej síl, času a chuti.
A ona, súputnička môjho života, ktorá ma v podstate sprevádza od narodenia, moja vlastná smrť, sa mi tíško chichoce za chrbátom. Niekedy mám pocit, že ma preto nechce, lebo by ma s týmto bremenom neuniesla. Vôbec spolu neriešime môj zdravotný stav, ani tých pár cigariet denne, skôr sa spolu zhovárame na tému: Konečné nekonečno. Stále si hovorím, že keby sa čosi udialo, že všetko sa časom nejak utrasie. I môj manžel pochopí, že aspoň raz do roka treba urobiť poriadok a život ho naučí čo a ak. Horšie to bude s financiami, lebo môj manžel ani netuší, že sme prešli na euro a že to, z čoho platím účty, je v podstate jeho mzda. Nie, tak zle to s ním ešte nie je, ale o tom, ako sa v našej rodine prerozdeľujú peniaze, akým spôsobom, kedy a na aký účel, to naozaj nezvláda. Takže on zarába, ja prerozdeľujem. Oboje by určite nezvládol; a odchod so zástavkou nekonečno, sa zatiaľ nekoná! ... a propó... financie! Ak by ma nebolo, hospodársko-ekonomicky by sa zrútila celá moja navrstvená rodina, lebo... ako nebankový subjekt nie raz presúvam financie z jedného konta na druhý, som skrátka finančná spoločnosť takmer bez obmedzenia výšky úveru a času prevádzkových hodín. A že ako nebankovka nesmiem skrachovať, a ako taká na rodinnom finančnom trhu musím pôsobiť ešte minimálne 7-10 rokov, kým aspoň z časti naše vnúčatá budú dospelé, si uvedomujem niekoľkokrát do mesiaca.
A to ešte nie je všetko. Najťažšie sa mi myslí na záväzky, ktoré som si dobrovoľne vzala na chrbát po pracovnej stránke a kde moja zodpovednosť za správu financií verejných sa šplhá riadne vysoko. Mojím náhlym odchodom by som tak zakalila vodu, že kým by sa kal usadil, bolo by mnohým riadne horúco.
Keď to tak hodnotím, niekedy sa obrátim za seba a pýtam sa: tak čo, pôjdeme? Ale za mnou nikto nestojí a ja viem, že ešte dlho, dlho budem na toto všetko sama.
Ako si zaručiť dlhovekosť? Nie chodením po lekároch, ani sledovaním onkomarkerov, ale... vziať si na plecia nové záväzky, riešiť všetko, čo život prinesie, neklesať na dno, keď sa nedarí. Niekedy je potrebné sa riadne vykričať, „kopať" okolo seba, aby nás to ku dnu nestiahlo a ... tešiť na výzvy. Akékoľvek!
No napriek svojmu sebavedomiu si občas poviem: „prosím, ešte nie!"
