Spomienky z povaly

Aj keď nerada, robím to. Utiekam sa k spomienkam. Tentokrát nie preto, aby som pohla kýmsi svedomím, ale preto, aby som sa zbavila čohosi, čo nie je pre mňa už aktuálne a myslím si, že nebude. Ale na druhej strane, existujú ľudia fanatici, ktorým by som danou spomienkou urobila radosť. Tak prečo nie?

Písmo: A- | A+
Diskusia  (2)

O čo presne ide? O udalosti z augusta 1968. Že je to téma hodná spomienok takmer 50-tnika? A čo? Je. Prečo som s tým vyrukovala až teraz, hoci viem, že papier rokmi stráca na kvalite a možno aj na cene?


Vtedy som mala 16-násť a práve v tom roku nám tragicky zahynul otec. I keď tie udalosti boli pre nás veľmi, veľmi dôležité, vraj sa nepatrilo venovať im dôležitosť, nakoľko to nebolo ani rok po tragickej smrti nášho otca. A tak... tak som mlčky vyšívala, čo vtedy u šestnástok nebolo nič také extra zaujímavé a neobvyklé. Vyšívala rôzne dečky, mnohé sú dnes ešte na svete. Sú prenádherné, krásne, skoro ako maľované obrazy. Tejto činnosti som sa venovala počas celej doby smútku a v tom 68-om roku po večeroch som písala básničky a denník. Ten denník som si spolu s ostatnými vecami schovávala tiež skoro 30 rokov a potom... potom som ho v čase posledne možnom, kedy sa dali ešte na vlastnej záhrade páliť veci, spálila. Mala som čosi viac ako 45 rokov a keď som tie veci triedila, mená ako Smrkovský, Císař, Dubček - tie boli kdesi tak vzdialené od môjho života, že končili v ohni. Vo veľkom živom ohni a mne dnes to pripadá, ako by som na hranici upálila nielen môj denník, ale živých nositeľov daných mien. A nielen to.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Denník som si začala písať približne v auguste 68 a skončila som ho asi na Vianoce v 70-tom. To som už mala strach, aby... a tak som to zabalila. Skončil kdesi medzi fotkami a starými novinami a dnes, dnes keď mám už skoro dôchodkový vek, som objavila veľa, veľa rôznych artefaktov. Okrem iných v časopise Mladý svět fotografiu ml. Waldemara Matušku, ako sa po prvý raz pozrel životu do očí. A týchto rôznych vecí, vecičiek, pamätníčkov je tam toho dosť. Pýtam sa seba samej - čo s tým? Spáliť to nejde, vyhodiť mi je to ľúto, darovať to - nemám komu, tak čo s tým?


Vraj, tieto dokumenty majú akúsi hodnotu. Akú? V dobe internetu zrejme nulovú, lebo vraj už všetko je na webe. Ale naozaj všetko? A ak aj áno, samé to tam nevliezlo. Musel to ktosi pofotiť a dať to tam. Ale hlavne, ono to muselo byť.
Kdesi v prvých príspevkoch môjho blogu bol aj článok o veciach. Názor som nezmenila. Veci človeka pohlcujú a neskôr vlastnia. Jednoducho treba mať silu zbaviť sa ich. A tak rozmýšľam. Darovať ich, a komu? Z okruhov mojich známych nepoznám nikoho, kto by mal z týchto dokumentov naozajstnú radosť. Určite by ich mnohí prijali s tým, že by sa ich neskôr snažili predať. Rozmýšľam aj o tomto momente, že ich hodím na aukciu a vydražím. Určite budú mať nejakú cenu, aspoň pár €. Najradšej by som ich darovala komusi, kto by ich vydražil a získali by sme euráče pre dobročinnosť. Získali by sme, alebo ich získali. A to isté aj s mojím pamätníkom. Sú v nej vlastnoručné autogramy mnohých bývalých „star", aj takých, ktorí nie sú už medzi nami. Ale aj to by si zaslúžilo akúsi recenziu. A možno aj nápady pre tých, ktorí sa zapodievajú módou. Mám kopec časopisov Dievča aj s prílohami na šitie, teda v bývalom Československu akási Burda. A že sú tam celkom fajn nápady, využiteľné aj dnes a hlavne, mám taký dojem, že dnes je to práve móda 70-tych rokov, ktorá sa nám pomaličky vracia; ak nie na móla, tak do života určite. Takže... Čo s tým... aký spôsob by bol najlepší? Naozaj mi nejde o zárobok, predať to. Ale keď to komusi darujem, vraj to môžem rovno hodiť do kontajnera na papier. Možno to ten dotyčný urobí hneď po tom, ako si to prelistuje a možno o tieto veci vôbec záujem nebude. Ale keby sa našiel ktosi, kto by bol ochotný zaplatiť za to aspoň symbolický „groš", trebárs ako za psíka z útulku, darovala by som to aj za ten symbolický „groš". Aby som bola reálna - groš - čosi okolo 20-30€. Všetko!!!

SkryťVypnúť reklamu

Nedávno sme spolu so svokrovcami plienili pivnicu. Najskôr to boli rôzne sochy, obrazy, potom také taniere na stenu, atď. Po každej maľovke bytu z týchto nádher ubudlo a šli do krabíc a do pivnice. Tam ležali pekných 15-25 rokov a dnes putujú nerozbalené v obaloch, v ktorých ležali celé roky, rovno do veľkého kontajnera. Sochy spolu s rôznymi hrncami, súpravami ako bola Zuzana, hnedá kávová, či nekompletné sady kryštálových pohárov. K tomu možno ani nie raz prané domáce pokrovce, guby tak na zem, či na stenu ...


Pekné by to bolo, keby to človek mal kde odložiť a vracať sa k tomu. Ale múzeum z rodičovského bytu si robí naozaj málokto, skôr tak ešte z rodičovského domu. Ale aj tí majú toho dosť vlastného. Tak to všetko putuje pekne v krabiciach do veľkého kontajnera a potom na skládky. Nehovoriac o tom, že to všetko stálo kopec peňazí, sú v tom celé kopce spomienok. Od tých, ako sme ten daný predmet získali, až po tie, čo všetko s nami na tej „kasni" videli. Tie obrovské parohaté jelene si na sekretároch našich mám odsedeli celé desaťročia a tie „akoby jednonohé" baletky pretancovali „na kasňách" celú svoju mladosť.
Vraj, vždy to tak bolo, aj bude.

SkryťVypnúť reklamu


Keď sa poobzerám po tej mojej okýptenej obývačke, za sklom je tiež kopec nepoužívaných pohárov, vraj na nejaké tie zvláštne príležitosti. Ale aké? Rodinné oslavy som viac-menej zrušila a na tie obyčajné, stačia aj obyčajné poháriky. Nesadové.
Teraz zhromažďujem čosi iné. Pamiatky zo sveta, ktoré mi nosia príbuzní. Mám tam kopec maličkostí zo Štátov, z Francúzska, z Číny. Dokedy budú mať pre mňa takú hodnotu, akú majú dnes? A samozrejme fotky. Tie sú po celom byte, ako kedysi. Dokedy? Kým nevyblednú, alebo kým osoby na tých fotkách nevymením za ich deti? Atď...


Dnes hrá v našej rodine prím zbierka CD-čiek, predtým to boli kazety - video či audio, rôzne doma tlačené foto - upravované tak, že človek žasne. Hotové umelecké diela. Dokedy?
Veci, veci, vecičky? Má to zmysel zhromaždovať a neskôr vyhodiť? Neviem. Možno, keby ktosi prišiel na našu povalu, zgustol by si. Staré kočíky - vraj ešte použiteľné, detské vaničky, možno aj čosi z nábytku, mnoho oblečenia, hračky, luster, kuchynská linka, atď. Viem, vyhodiť a zabudnúť. Aj to bude, len to asi nebudem ja, čo to zlikviduje.

SkryťVypnúť reklamu

Teraz skôr chcem zlikvidovať moje relikvie - písomnosti a časopisy a ... spomienky. Kde začať a ako?Je to síce podobné, ako z domu „vysánkovať" kohosi, kto býval pod Vašou strechou celé roky, ale človek raz musí začať.
M u s í ... ???

Eva Fulajtárová

Eva Fulajtárová

Bloger 
  • Počet článkov:  99
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Vraj som filantrop, sociálne orientovaná a nadovšetko si cením možnosť slobodne sa rozhodnúť ... Zoznam autorových rubrík:  ... čo sa ma bytostne dotýkaKniha a jaNezaradené2- (dva mínus)Rozhodnut銍ASTIE SI TYPacientska advokácia/dôverníctObyčajné, ale s pomlčkoumôžem? Môžem, som naša VikinkaVšetkýmSúkromné

Prémioví blogeri

SkryťZatvoriť reklamu