Stalo sa to pred 55 rokmi. Všadezúrila menová reforma, podobná tej našej. Len problém bol v tom, že mnohíhľadali niekoho, kto by im zamenil tých „pár“ korún v pomere 1:5, lebo topotom nad stanovený limit bol už l:50. V istej, dnes už neexistujúcejnemocnici v Bratislave, jeden pán doktor poprosil mamičku malého dieťatkaaj o túto službu. Vlastne ani nie on, skôr ona jeho. Totiž neplánovane juposlal s umierajúcim dieťaťom domov a ona nemala na vlak. Tak mu topovedala, že odísť nemá ako, lebo nemá peniaze. Vtedy jej ponúkol istú službuza výhodnú výmenu peňazí na jej meno. Tou službou mal byť prevoz sanitkou s jej chorou dcérkou naopačný koniec Slovenska. A zaujatý vlastnými financiami a aby sa tejžene nejak zavďačil, len tak „preistotu“ vystavil na meno dieťaťa úmrtný list.Vraj, aj tak by musela neskôr preň ísť do vzdialeného okresného mestaa takto jej ušetrí kopec času. A ak by to tá malá náhodou prežila,nech ho spáli v peci. Vraj ho nikde zatiaľ nenapísal. Urobí tak až neskôr.Nech mu dá vedieť, či to malá prežila.
A malá to prežila.Samozrejme, mladučká matka nevedela, čo teraz, tak tento príbeh porozprávalaistej dôvernej známe a tá len akosi naoko chcela vraj vidieť úmrtný list.Matka nie práve najzdravšieho dieťatka jej ho ukázala a opäť založila tam,kde bolo treba.
Po návrate manžela „z nútenéhopobytu“ sa mu s daným problémom nezdôverila a časom to vymazalaz pamäti. Neskôr zmenila svoj pobyt ďaleko v Čechách a bolaprekvapená s ochotou istých príbuzných, že kým sa neudomácní, malú slečnuaby nechala u nich.
Stalo sa. Písal sa rok 1954,pošta doručovala listy s veľkým časovým odstupom, telefóny bolivzácnosťou. Až ...
Keď už tá mala slečna bola samamatkou, dozvedela sa od príbuzných krutú pravdu.
Menovaná, ktorej matkav dobrej viere nechala vlastnú dcéru, kým sa obe zdravotne trochunepozviechajú, jej pri sťahovaní odcudzila onen sporný úmrtný list. Zároveňnapísala svojmu príbuznému do Pensylvánie, že má pre neho na 100% voľnú malúsirôtku, nech si ju príde vziať, keď jeho žena ani po desiatych rokovmanželstva neporodila. Vziať, to pre ľudí z Ameriky vtedy znamenalo, že...treba zaplatiť za ňu (vraj vtedy po mene peňazí to bolo našich nových 150 000,-),teda, čo našinec nikdy nezarobil. Legálna mafia a pranie peňazí vtedy asineexistovalo. V tom období sa predaj a nelegálne obchodovanies deťmi v Amerike tvrdo postihovalo. Takže, vraj voľná sirôtka...
Pre tých ľudí z Ameriky toznamenalo, kúpiť lodný lístok pre 3 osoby tam aj späť, hoci dieťa pri ceste doEurópy neexistovalo. Ale... čo neurobí človek, aby mal vlastné dieťa?
A tá pani, kdesi navýchodnom Slovensku, čakala zbytočne. Až takmer po roku sa dozvedela, že jejbrat aj s manželkou zomrel na lodi.Nie, neutopili sa, ani to nebola zrážka. Oba dostali týfus a cestu doEurópy neprežili. Posádka si stále nevedela vysvetliť, prečo mali u sebaaj detský lístok, ev. zapísané aj dieťa, keď ho nikde nebolo. Prípad uzavrelis tým, že ťažko chorý muž, v noci, keď mu zomrela žena a jemuzostávalo pár dní života, v zúfalstve dieťa hodil do oceánu.
Neskôr, keď už nebolo inéhovýchodiska, dieťa sa vrátilo do vlastnej rodiny s tým, že dotyčná osoba užnemá ani síl, ani financie starať sa ďalej o cudzie decko.
Len neskôr sa prevalilo aj to, ženeskôr sa pokúšala vydierať aj lekára, ktorý daný úmrtný list vystavil.A ďalej... vraj to bola bežná prax. Takže mnohé vtedy z mŕtvych detímôžu mať úplne inú identitu a ich domovom môže byť aj Amerika.
