Dve percentá v pozícii daru. Aké jednoduché. Stačí iba osloviť známych, príbuznych, kolegov, susedov; trochu sa poohliadať po okolí, nechať tlačivo s údajmi kdesi v čakárni u lekára, na pošte, v banke. Tieto inštrukcie som dostala od mojich súputníkov, ktorí tie dve percentá si medzi svojimi zbierajú už niekoľko rokov. V mene našej organizácie som bola poverená, aby sme to skúsili aj my, veď je to také jednoduché a bez rizika. Stačí sa iba zaregistrovať, zaplatiť poplatok a začať komunikovať s okolím. S registráciou problémy neboli. S platením už trochu, lebo s tým poplatkom sme vo finančnom pláne nepočítali. Bol to neplánovaný výdavok a ja som hneď za ním videla takmer celoročný poplatok za prepožičanie istých priestorov. Nehovorím o nájme, ide len o istú dohodu niečo za niečo.
Koncom januára, keď sa účtovne uzatvára rok 2008 som cielene začala oslovovať svojich známych, príbuzných, kolegov, susedov a to pekne podľa vopred pripraveného scenára. Výsledok? Šokujúci!!! Suma sumárum: ten, kto sa do tejto kampane chcel zapojiť, je už „čísi“ v podstate hneď od začiatku, alebo jednoducho nemá v úmysle podstúpiť tortúru chodenia po učtární, zverejňovať svoj príjem, resp. podľa mnohých celé 2% sú iba nedomyslenou úradníckou kampaňou, takže sorry!!! Týmto smerom sa nám, resp. nášmu OZ nezadarilo. Cesta smerom k podnikateľom bola obdobná, alebo to skôr boli oni, ktorí ešte sami hľadali dobrákov, aby im prispeli. Mnohé z mnohých spoločností majú pozakladané rôzne spoločenské inštitúcie v podobe rôznych neziskoviek, OZ a tak ich možný prebytok a možná pomoc iným, odkázaným, putuje zase do ich vlastného vrecka.
Určite nemám pravdu, že všetci podnikatelia myslia iba na seba, lebo potom by sa v rámci tejto aktivity nepresunulo na účty rôznych organizácii tá obrovská suma peňazí, v minulosti počítaná na milióny. Dokonca sama poznám organizácie, ktoré z týchto dvoch percent existujú celé roky a darí sa im. To, že som sa možno precenila, možno som iba nenatrafila na tých správnych ľudí, je skôr o mojom vlastnom zlyhaní, nie o zníženie významu celej tejto zákonnej aktivity.
V čom spočíva môj problém? Ide o konkrétne reakcie konkrétnych ľudí. Poznámky: mať tak tvoje starosti, iný problém nemáš, dokedy ťa to bude ešte držať... atď. Určite to človeka pozitívne nenaladí. Čo už? Týmto konkrétnym ľuďom chcem iba odkázať:
Na čo človek myslí, keď ho bolí duša? Zrejme vtedy nie je vôbec schopný myslieť, a preto by mal mať vždy pri sebe kohosi, kto za neho myslí. A nielen myslí, ale aj koná. A to tak, aby bol ešte dlho pre svojich blízkych šťastím, požehnaním... aby sme svojej dcére, mamine, manželke mohli neustále opakovať to úžasné ŠŤASTIE SI TY.
