Naozaj súhlasím s tým, že čokoľvek sa človek v akomkoľvek veku naučí, môže byť pre neho iba plus. Kedysi dávno počas strednej školy som sa učila AJ a veru ešte aj dnes po rokoch mnohí tvrdia, že moja angličtina má ten správny tvrdý akcent. Náš profesor bol poriadndy kruťas, odchovaný anglickým vidiekom a bol taký typický anglický pán lord. Rozprával nosom, nebol ochotný s nikým naviac komunikovať, skrátka čudák. Dnes mu ďakujem, za tabuľky, ako nás učil rôzne formy časovania, nepravidelných slovies, čítania, atď.
A ruský jazyk? Ten sa mojím životom prelína celé dlhé roky a nebyť elementárnej znalosti ruského jazyka, neviem, neviem.... Ruština mi nikdy problémy nerobila. Možno vďaka učiteľke na ZŠ, možno vďaka inakosti písma, skrátka, mala som ju rada. Písať, čítať, dokonca rozprávať mi nikdy nerobilo problémy. Doslova som vyhľadávala kontakty s ľuďmi veľkého ZSSR a darilo sa. Po jednom osobnom stretnutí so súborom z Tuly som sa šialene zamilovala do jedného z jeho účinkujúcich. Mala som 15-násť, on o dobrých desať viac a ... začala naša korešpondencia. Niekoľko rokov trvalého písomného kontaktu ma tak vycepovali, že mi nebolo problémom v ruskom jazyku hodnotiť ani medzinárodnú svetovú situáciu, vrátane ozbrojovania a iných dôležitých svetových otázok. Moja slovná zásoba sa rozrástla o nové ruské slová, ktoré sa v učebniciach bežne nevyskytovali. A toto poznanie podfarbené citmi ma predurčovali vycestovať do tejto krajiny „za účelom uzavretia manželstva".
Napriek veľkej láske, resp. tomu citu, o ktorom som si myslela, že je veľkou láskou, sa tak nestalo. Život to chcel inak. Kvôli uzavretiu manželstva som nikde cestovať nemusela, a moje spomienky na „ľubov" zastrel čas. A nielen na lásku, ale i na veľký sen študovať v Moskve. Rokmi sa človek na to díva inak a hodnotí to len akože - ktohovie, čo by mi to v živote dalo?
Roky utekali a tak čisto náhodou som sa z rečí „istej vedmy" dozvedela informáciu, že to, čo som ja v živote nestihla, resp. nedokončila, urobí raz tak môj syn. Wáw... sláva ... vycestuje do Moskvy, bude tam žiť a ja prídem za ním. A určite si splním svoj životný sen a pôjdem aj do Tuly. Úžasné!!! Synak sa zasmial a ... život ale nenasvedčoval, že by tom výslovne túžil a že by jeho plány sa uberali daným smerom. Nevadí.
Vždy som mala pred očami mojich niekoľkých spolužiakov zo základnej, ktorí celé roky hodiny ruského jazyka preplávali tak, že azbukou prepisovali slovenské výrazy, a ruské výrazy latinkou. Vznikol tak úplne nový druh jazyka, lenže sme ho nevedeli pomenovať. Slovenská ruština, alebo ruská slovenčina. Až na jedného z tých troch mládencov dvaja vyštudovali výšku a ten tretí má čosi v bývalom ZSSR odkrútené. Vôbec si neviem predstaviť, ako maturovali. Asi podobne ako ten spomínaný hokejista v príspevku pani Svetlany. Lenže... život to tak chcel a jeden z týchto mojich spolužiakov - mimochodom úspešný pán matematik, fyzik, ktorý celý život pracuje v istej vedeckej inštitúcii, celé tri roky strávil v Moskve, kde si robil ašpirantúru. A vraj, celý život spolupracuje s rôznymi vedeckými inštitúciami a komunikuje práve v tomto jazyku. Tento pán dnes určite patrí spolu s ostatnými kolegami v danom vedeckom ústave medzi top špičku a je len veľká škoda, že o nich svet nevie. Napriek jeho danostiam, pre mňa je to iba kamarát a bývalý spolužiak, ktorý mi občas príde na um práve kvôli jeho výnimočnosti - i na hodinách ruštiny. Ale tu musím byť spravodlivá, že napriek jeho genialite (a to už nie je irónia, ale tvrdá realita), na nápad slovenskej ruštiny a ruskej slovenčiny nepriešiel on, ale práve náš malý Igi, ktorého potom neskôr kopírovali aj iní. Tak v tichosti a na zbláznenie našej ruštinárky.
Život sa s nami tak nejak pohral a ten malý Igi je dnes dedom sestriných vnúčat, náš zmätený génius je obrovskou autoritou vo svete vedy a o tom treťom viem veľmi málo. Dopočula som sa od známych, že okrem iného učí aj ruštinu.
Vrátim sa však do vlastnej rodiny. Tá vedma naozaj mala pravdu. Môj syn skutočne dokončil to, čo som ja nestihla. Matka mojich vnúčat prišla ku nám na Slovensko s červeno-bordovým pasom. Všetky údaje v ňom boli písané azbukou. A potom... potom nastal kolotoč poznávania, poznania a všetkého možného, kde znalosť azbuky bola priam nevyhnutná, žiadúca. Trvalo to takmer celých päť rokov, kým sme síce s problémami, ale predsa len so zdravou kožou prekonali všetky potrebnosti a kým naša spoločnosť nezískala nového člena so zeleným pasom. Okrem toho, že si vyžadovalo množstvo času, kontaktov, písaného slova v azbuke, komunikácie v ruskom jazyku, ale aj dobrej vôle a to nielen z našej strany, malo to aj isté pozitívum. V tom období bol ruským konzulom istý pán Vladimír V. Beletský, ktorý bol viac človekom ako konzulom a pomohol nám vyriešiť mnohé prakticky z neriešiteľných situácií. Možno sa stalo prvou výnimkou, že istá zložitá životná situácia ich človeka, žijúceho v ďalekej cudzine, sa riešila prostredníctvom diplomatickej nóty. Čakali sme na výsledok skoro rok, ale oplatilo sa. Bolo to veľmi zložité, boli tu už dve deti, matke ktorých hrozilo takmer vyhostenie. Prečo? Nedostatok financií a možno aj neznalosť ruského práva usporiadať právne záležitosti v danom časovom období. Ale dotiahli sme to dokonca a jediným nedostatkom v živote tejto ženy je to, že sa nebila o správoplatnenie svojho dosiahnutého vzdelania a dnes je už veľmi neskoro. Tiež pôvodná podoba jej krstného mena je často akosi menená, ale nech si ju náš slovenský svet a ľudia okolo nej privlastnili ako našu, stále je v nej kus ruskej zeme, kus ruského myslenia, cítenia. A je to správne, nech je taká, aká je.
Život nám naozaj dokáže pripraviť okamihy, kedy človek akoby náhodou našiel stratené ... šťastie, poznanie, vedomosti. Som životu i mojim učiteľkám ruštiny povďačná za znalosť tohto jazyka. Že tá výuka musela byť naozaj kvalitná, že sa na tom podpísala i moja štvorročná korešpodenčná „ľubo(f)v", bolo pre mňa doslova výhrou. Nebyť tejto znalosti, musela by som sa obracať na tlmočníkov a nikdy by to nebolo za takých podmienok, ako sa to udialo. Po tridsiatych rokoch som bez problémov zvládla korešpodenciu v azbuke, až ... nemohla som si pripomenúť, ako sa píše veľké F. To bol pre mňa problém. Ten som musela riešiť, ale nebolo to nič zložité. Dnes neviem, či by som tak všetko zvládala, ale keď človek musí, tak musí ...
Nikdy nedám dopustiť na znalosť či výuku akéhokoľvek cudzieho jazyka. Mne je úplne jedno, či ide o anglický jazyk, francúzsky, vrátane tej zatracovanej maďarčiny. A ruský jazyk je pre mňa čímsi výnimočným, možno aj práve tou svojou azbukou. Ale hlavne, že do našej rodiny nám priniesol nielen čosi iné, nepoznané, ale hlavne „kus" dobrého človeka, našu Allu.
