Obe tieto mladé ženy sú pre mňa osoby veľmi blízke, milované. Nikdy by som nedopustila, aby nám toto sociálne postavenie nabúralo naše osobné vzťahy. A na šťastie, pre mňa, zatiaľ sa tak nestalo. Určite majú veľkú zásluhu na tom ony dve. Ony mi ukázali, že je možné dodržiavať zákon a byť zároveň aj matkou, či priateľkou.
Ako k tomu došlo? Celkom prozaicky. Keď v našom občianskom združení prišlo na lámanie chleba, že či končíme, alebo... boli to práve ony, ktoré sa rozhodli pre to, alebo. Alebo si vytvoríme chránené pracovné miesta a to, čo sme robili takmer 8 rokov zdarma, teraz bude pre nás zamestnaním. Ľahko povedať, ťažšie urobiť. Všetká ťarcha prípravných prác padla na moje plecia. Obe mali v tom jasno, čo chcú robiť a ako. Ja som mala byť tá, ktorá to všetko zabezpečí a bude na to dohliadať. A tak sme začali. Prvé kroky viedli na ÚPSVaR zbierať „rozumy". Keby som tvrdila, že to nebol problém, klamala by som. Zriadiť si chránené pracovisko, chránené pracovné miesta je kopec administratívy, naštudovanie si mnohých a mnohých právnych predpisov a všetko toto premeniť na skutočnosť. Mnohým s tým pomáhajú školené a akreditované pracovné sily z iných oblastí života, ale nás brzdili fiancie. Tú silu bolo treba platiť. A naša kasa zíva vždy prázdnotou, tak mi nezostalo nič iné, iba sa s tým popasovať a zrealizovať to. Trvalo mi to približne 3 týždne, čo sa môže zdať niekomu príliš dlho, niekomu až nemožné, že za tak krátky čas. Áno. Za ten čas som stihla vypracovať podnikateľský zámer, naštudovať si všetky potrebné predpisy a zákony - vrátane styku s poisťovňami, DÚ, IBP, atď. Nevidelo sa mi to až tak nemožné, lebo pracovníčky ÚP boli maximálne ústretové a mali výdrž aj vtedy, keď mi museli vysvetľovať niektoré veci viackrát. Možno im bola sympatická moja snaha veci riešiť a realizovať, nie vyhovárať sa na prekážky. A tak je to doposiaľ. Zrejme na mňa tak skoro nezabudnú, lebo občas im dávam zabrať.
Najväčším problémom pre nás boli a sú zákony. Ale tie budem rozoberať v inom príspevku a neskôr.
A tak sme začali. Vlani prvého maja. Prvý máj bol sviatkom, teda deň pracovného voľna, ale my sme všetky tri nastúpili do práce, hoci ja osobne som sa medzi ne zaradila až v novembri 2009. Bola som ich šéfkou hneď od začiatku, i keď bez menovania a bez evidencie ÚP. V tom období som bola totiž na dlhodobej PN-ke, ale dané veci som zvládala počas vychádzok. Papierovo som pracovala celé dni doma a „papiere" som roznášala vtedy, keď to bolo možné. Myslím si, že zákon o PN-ke som neporušila, lebo za túto prácu som nebrala žiadnu odmenu.
Šéfka ... brali ma obe tieto pracovníčky chránených dielní hneď ako našu pani riaditeľku, aj keď som sa ňou oficiálne stala až 2. novembra. Nebudem rozprávať o mojich povinnostiach - odvody, mzdy, ÚP, Spo, atď. Ide o vzťah nadriadeného a jeho zamestnancov.
Bola som veľmi (milo) prekvapená, keď si obe tieto mladé ženy podľa svojich pracovných zmlúv vytvorili dlhodobý plán činnosti a to cca na dobu pol roka. Vychádzali z plánu činnosti nášho OZ a vedeli, čo je pre nás, ako Združenie, prioritou. Prerozdelili si úlohy, za ktoré sa rozhodli niesť osobnú zodpovednosť. A to aj z pohľadu konkrétnych termínov, dátumov. Takto si svoje pracovné povinnosti zúžili na dobu 3 mesiacov. Mesiac máj si prerozdelili konkrétne na jednotlivé dni a hodiny. Veď áno, boli predsa v robote. Keďže práca, resp. charakter činnosti nášho OZ si vyžaduje časovú rôznorodosť, prispôsobili si svoju pohyblivú pracovnú dobu tak, aby pokryli všetky potreby našich členov. Do toho stihli zahrnúť aj potrebnú administratívu - vyhodnotenie aktivít, tvorbu projektov, pravidelné týždenné zhodnotenie svojej činnosti v rámci pracovnej aktivity, atď. Občas som medzi nich prišla osobne, väčšinou chodili ony za mnou nielen sa poradiť, čo ako ďalej, ale prerozdeliť mnohé z úloh aj mne. Takže si v podstate šéfovali sami sebe a takto to šlo, až po ukončenie mojej dlhobej PN-ky. Doslova som bola šokovaná, koľko hodín odpracovali najmä prvý mesiac, no aj nasledujúce letné mesiace to nebolo inak. Dokonca si odmietali vybrať aj zákonom povolené pracovné voľno, tzv. paragraf. Všetko ostatné za nich, vrátane starostlivosti o deti, suplovali ich najbližší príbuzní, teda v mnohých prípadoch aj ja. Veď som starou mamou.
Po ukončení PN-ky som bola milo prekvapená, že až na ekonomickú časť výkonu ich činnosti boli úplne samostatné, v ich práci neboli žiadne zádrhely, nič nebolo nezvyčajné a všetko šlo presne tak, ako si naplánovali. Vždy som ich mohla nájsť tam, kde mali byť podľa plánu práce, len s tým rozdielom, že ak sa s kýmsi „zakecali", prišli domov o hodinu-dve neskôr. Keďže som oficiálne nebola nikým menovaná do funkcie riaditeľky chráneného pracoviska, nemala som dôvod ich kontrolovať, resp. nemala som za ne právnu zodpovednosť. Síce, bola som na ÚP od počiatku menovaná ako zodpovedná osoba, ale to len vo vzťahu k ÚP, čo sa týka ekonomiky, financií a styku s verejnosťou. Takto si to pekne „ukočírovali" bez šéfky celý pol rok.
Čo sa zmenilo po mojom menovaní do funkcii riaditeľky chránených dielní v ich pracovnom vzťahu ku mne? Zrejme to, že keď robili plán práce na november a december, už ma do tohto plánu činnosti oficiálne zahrnuli a „zaťažili" denne niekoľko hodinovou účasťou na živote OZ. Po konzultácii, resp. po objasnení mojich povinností, vyplývajúcich z mojej funkcie, zmenili, ale to bolo asi všetko. A tak je to v podstate až doposiaľ.
Tie dve mladé ženy majú zodpovednosť v krvi. Jedna z nich predtým nikdy nepracovala za peniaze, ale napriek tomu, vždy bola na Združení ráno krátko po 8-mej a odchádzala niečo pred obedom. A neraz si prišla dokončiť svoju „robotu" aj poobede. A to ju nikto za túto činnosť neplatil. Tá druhá, moja dcéra, tá mala isté skúsenosti, aké to je byť zamestnaná, takže pracovné povinnosti, či dodržiavanie pracovnej doby, alebo chodiť do práce, je pre ňu úplne prirodzené.
Kto bude čakať, že ako šéfka ráno prídem za nimi do roboty a skontrolujem ich pobyt na pracovisku, sklame sa. Ich pracovisko je dosť vzdialené od toho môjho, lebo ja mám pracovisko na inom sídlisku, ako ony. A moje pracovné povinnosti doobeda sú dosť odlišné od ich pracovnej náplne, takže si len prezvoníme, zistíme čo je treba, kde sú aké problémy a ide to. Mojou pracovnou náplňou v dopoludňajších hodinách je viac-menej styk s úradmi v rámci mesta - poisťovne, daňový úrad, ÚPSVaR, v prípade potreby osobná návšteva našich členov, atď. Pravdaže, nedeje sa to každý deň. Inokedy si spracúvam dané podklady, vykonávam prácu účtovníčky, spracuvávam agendu pre výplatu miezd na ÚP a v odpoludňajších hodinách sa venujem styku s klientelou mimo členskej základne OZ - rodinní príslušníci a iní, ktorí žiadajú o pomoc. Niečo ako sociálne poradenstvo.
V prípade, že je to nutné, resp. keď mi to tie dve dajú do plánu práce - ich plánu práce, idem hore na Sever za nimi, za našimi členmi. Buďto spoločne riešime dané problémy, rozoberáme a hodnotíme uskutočnené i plánované podujatia - mimo klubových dní, alebo počas klubových dní sedíme v klube a sme súčasťou našej veľkej rodiny členov OZ.
Aké miesto zastávam v ich pracovnom živote v postavení šéfky? Bohužiaľ iba vtedy, keď musím rozhodovať. A to, kedy si budú čerpať dovolenku a to skutočne, nielen na papieri. V prípade, že niektorá z nich musí vykonať prácu za mňa, lebo ja musím byť vtedy kdesi inde, musím rozhodnúť, ktorá to z nich bude. A to nie je príjemné. Nie preto, že by sa priečili môjmu príkazu, skôr preto, lebo im naruším kontinuitu ich práce, ich pracovnú náplň. Zároveň si uvedomujem, že sa musia neskôr vrátiť na pracovisko a oberám tak matky o čas, ktoré by mohli tráviť so svojou rodinou.
Perličky z našej spoločnej činnosti: stále som maminou, aj v robote. Nikdy nás s dcérou nenapadlo, že by ma mala oslovovať inak. V prípade, že ideme kdesi von, tak prítomných dopredu oboznámime, v akom vzťahu sme a neriešime to. Na Združení sa všetci oslovujeme krstnými menami a viac-menej si tykáme, takže rozdiel v príbuzenskom, či kamarátskom vzťahu málokto registruje.
Začiatkom roku sme boli nútení zmeniť klubové priestory nášho OZ, s čím bol spojený veľký kus práce, prerábka, maľovanie, sťahovanie sa a nové zariaďovanie. Všetko si to žiadalo financie a ... vtedy nastal náš akoby prvý veľký problém. Nielen ako ich nadriadená, ale hlavne účtovníčka OZ som odmietla mnohé z tohto financovať, lebo ... nemáme na to a zdalo sa mi to zbytočné. Čo už? Poskladali sa na to z vlastného. A tak máme v rámci svojpomoci vymaľované, na zemi máme nový gumolit, je nám tam moc fajn. A keďže si nechceli narušiť svoj nový harmonogram činnosti, tak sa maľovali na Silvestra a na Nový rok upratovali. Deň po Novom roku svojpomocne presťahovali nábytok a v nových priestoroch začali pracovať presne podľa plánu. Takže moje protesty, môj nesúhlas taktne obišli, a šéfka sem, šéfka tam, urobíme si podľa svojho. Ešteže nedošlo k úrazu!!!
Bola som zaskočená reakciou rodín oboch týchto žien, mojej priateľky i reakciou mojich svatovcov, či nemáme zdravý rozum a nútim ich pracovať aj cez sviatky. To bol jediný zlý moment v našich pracovných vzťahoch, kedy som ich - povedané po slovensky - mala v zuboch. Obe. Ale, keď ony tak veľmi chceli byť v novom a vraj, mňa nikde nespomenuli. To iba rodina si „vycmúľala" z prsta, že to bol môj nápad. Veď áno, som šéfka.
Niekedy mi moje vnúčence občas predhodia, že ich mamina je chudera, lebo ju zdieram a stále musí chodiť do roboty. Každý deň a je tam dlho. To, že chodí každý deň je predsa dané zákonom a že je tam dlho, aj to sa musí. Ale keď naozaj je niekto radšej v robote ako doma, to už šéfka za to nemôže. Zbytočne im vysvetľujem, že aj ich mamina robí za peniažky, nosí domov výplatu a preto nemôže sedieť s nimi doma. A že sú to veľké deti, mali by pochopiť.
Teda ja ako šéfka vôbec necítim rozdiel medzi nimi a mnou. Skôr mám pocit, že ony šéfujú mne, resp. že sme jeden pracovný kolektív bez nadriadeného. Nadriadenou sa stávam iba v pozícii „financmajstra", keď ide o neplánovaný výdavok, ktorý nie je zahrnutý v rozpočte. Ale aj vtedy to vedia riešiť svojsky. Zatiahnu to zo svojho. Bez účtu a zúčtovania.
V čom je úspech nášho spoločného pracovného snaženia sa? Nikto z nás troch nenastupuje do práce na šiestu a začiatok pracovnej doby máme cca od 8-mej do 8,15. Nikto nás nekontroluje, ale ak by sa tak stalo, čuduj sa svete, na 8-mu sa neraz všetky tri zídeme buď tam hore na Severe, alebo u nás dolu. A ja osobne, do „ulíc" vyrážam tiež tak cca o 8-mej a nikto mi to nedáva príkazom. Keď mám na 8-mu dohovorené stretnutie, som na pracovisku minimálne o pol hodiny skôr a keď mám ohlásenú návštevu v dopoludňajších hodinách, tiež som už minimálne o 8-mej v práci, lebo neviem, či tá dotyčná osoba nezaklope na dvere 8,05.
Myslím si, že stres z nás opadá práve preto, že nemáme „pichačky", že sme si túto prácu vybrali dobrovoľne, že jej rozumieme, že ju máme rady a hlavne, že naozaj sa každý deň normálne ľudsky tešíme na stretnutia s našimi klientmi.
