Martina Grmanová
Všetci sme anjeli s jedným krídlom....
„Všetci sme anjeli s jedným krídlom. Ak chceme lietať, musíme sa objať.“(Luciano de Crescenzo)
možno sa po mne nezaprášiodídem ticho, bez menapoviem len zopár krátkych asibudem tu, blízko-vzdialená Zoznam autorových rubrík: Citová výlevka, Len tak, Kultúra a umenie, Spoločnosť, Súkromné
„Všetci sme anjeli s jedným krídlom. Ak chceme lietať, musíme sa objať.“(Luciano de Crescenzo)
Názov alternatívnej skupiny Dlhé diely vznikol podľa bratislavského sídliska, kde členovia skupiny žijú a tvoria a mnoho z ich samplových podmazov pochádza práve odtiaľ. Dlhé diely, to sú basgitaristka Šina a gitarista Dano Salontay a spolu s Xi-di-Nimom (ako nazývajú ich samplovacie zariadenie) si vystačia celkom slušne aj sami.
Nedávno sa mi dostal do uší posledný štúdiový album Tori Amos The Beekeeper. Po jej nedávnych výberovkách až nápadne pripomína pomalší Scarlet's Walk.
Malá morská víla, obetujúca sa pre lásku, divé labute, nahý cisár a jeho nové šaty, smutný osud dievčatka so zápalkami. Príbehy, ktoré zahrejú dušu a vznietia v nej plamienok. Rozprávkové zápalky, ktorých teplo pretrvá a roztopí zamrznuté vnútro.
Myslím, že zmeny sú nevyhnutné, ale občas sa predsa len nostalgicky vraciam do čias svojich rozprávok.
V poslednej dobe sa veľa diskutovalo a písalo o výhodách spoplatnenia vysokého školstva. O výhodách. Nevýhody zástancom spoplatnenia zjavne unikajú. Alebo sa možno spoliehajú na to, že sa jednoducho stratia v hmle nového systému.
Nedávno som čítala niekoľko recenzií. Príliš subjektívnych, alebo príliš povrchných, ako by im prináležalo. Recenzia a kritika by mala poskytovať skôr objektívne informácie, nevtláčať svoje predstavy o diele a dovoliť každému, nech si vytvorí vlastnú mienku. Pri tých povrchne- objektívnych kritikách, ktorých autori však dielo videli/čítali len letmo, si čitateľ zo zlomkov informácií opäť môže vytvoriť iba klamný, alebo nedokonalý úsudok. Avšak sú aj recenzie a kritiky, v ktorých subjektivita prevláda nad jej objektívnou stránkou. Jednej z nich sa takmer podarilo negatívne ma ovplyvniť, takže by som si nechala ujsť inak skvelý (dokonca slovenský) film.
Superstar sleduje už takmer každý a dnes som si priamy prenos pozrela aj ja. Hoci nebol piatok trinásteho, súťažiacich prenasledovala akási smola a Superstar sa premenilo na Supercirkus, počínajúc oblečením a technickými problémami končiac.
Ak práve čítate tento článok, pravdepodobne sa mi zázračne podarilo na niekoľko minút sa pripojiť na internet a v rýchlosti ho odoslať.
V poslednej dobe mám dojem, že ľudia pomerne značne obmedzili svoje témy konverzácie. Zdá sa, že väčšina sa momentálne namiesto kultúry, politiky, alebo obyčajných bežných vecí sústredí najmä na rozhovory ohľadom televíznych programov a reality šou. Jedna šou skončila (Dievča za milión), ďalšia sa ešte nezačala (Mojsejovci), ostáva Superstar.
Je vôbec Valentín ešte sviatkom zaľúbených, alebo sa zmenil na sviatok komerčný, ako už takmer všetky sviatky, alebo kvázi -sviatky?
Aký je rozdiel medzi informáciami o filme, ktoré podávajú kiná a podľa ktorého sa potenciálni diváci rozhodujú a skutočným filmom? Možno sa budete čudovať, ale pomerne veľký. Sama som mala možnosť si to overiť.