Judita Harajdová
Je mi ľúto, ale rešpektujem
Som vďačná za to, že na moju výchovu mal väčší vplyv otecko ako mama, lebo ho ani vo sne nenapadlo pripravovať ma prioritne, do budúcnosti, na rolu manželky, matky, gazdinky. Súčasne sa po ňom cítim byť Slovenkou a aj mojou materinskou rečou sa nestala po mame, ktorá sa narodila v Maďarsku, maďarčina, ale slovenčina. Lebo sme žili v Bratislave, za Slovenského štátu, kedy sa po maďarsky hovoriť nesmelo. Bola som tak aj odchovaná slovenskou literatúúrou a slovenskými prekladmi svetovej klasiky, ktoré sme odoberali z SPKK a Živeny tak, ako väčšina inteligencie na Slovensku. Prázdniny sme trávili na Horehroní, u starých rodičov. Tam mi učarovala nádherná príroda, horehronské kroje a celková atmosféra. Slovensko sa navždy stalo mojou milovanou domovinou, s ktorou som bola ochotná znášať akékoľvek príkoria a nikdy by som ju nebola schopná natrvalo opustiť kvôli akejkoľvek vidine o väčšej slobode a lepšom materiálnom zabezpečení.
