Kanada III. - Škola ILAC, ako to tu funguje?

Písmo: A- | A+

Tretí diel série blogov o mojich skúsenostiach a zážitkoch v Kanade, kde som dva mesiace študoval a cestoval. V tomto diely píšem o fungovaní a niektorých zážitkoch v mojej škole. Článok nadväzuje na druhý diel seriálu.

Tento článok je aj mojim pohľadom na fungovanie školy ILAC pre prípadných záujemcov.. Dúfam, že ním pomôžem tým, ktorí uvažujú o štúdiu angličtiny v Kanade a nevedia sa rozhodnúť, ktorú školu si vybrať. Článok nie je nikým podporovaný.

ILAC - International Language Academy of Canada je jazyková škola v Toronte a Vancouveri, sústrediaca sa výhradne na výučbu angličtiny pre zahraničných študentov. Zakladá si na multikulturalizme a je ocenená niekoľkými cenami každý rok. Ja som si ju vybral predovšetkým preto, lebo bola cenovo oveľa dostupnejšia ako napr. EF, ktorá má na Slovensku veľmi silný marketing. 

Prvá cesta do školy je pre mňa dôkazom, že nie je nemožné ísť v nepreplnenom autobuse alebo metre aj v tých najviac vyťažených hodinách. Čaká ma vstupný test. Tento test sa skladá z písania, počúvania a gramatiky. Slúži na to aby som bol zaradený do správnej triedy podľa mojej úrovne angličtiny. Vyberám si tu aj formu môjho štúdia. Volím si 26 hodín týždenne všeobecnej angličtiny + 4 hodiny voliteľného predmetu, čo je pre mňa rozprávanie. Je možnosť menej aj viac intenzívnych kurzov. Nasleduje prednáška o správaní sa v škole aj mimo nej, prehliadka jednotlivých budov školy a prvý deň je za mnou.

Večer dostávam email zo školy, že moja úroveň je 12 z celkových 17. Neskôr si ale všímam, že veľké množstvo ľudí dostalo na začiatku úroveň 12. Ak bol niekto príliš slabý následne počas výučby, väčšinou požiadal o preradenie nižšie. Domnievam sa teda, že po vstupnom teste sa študenti rozdeľujú na iba pár úrovní a očakáva sa, že sa to vyjasní počas štúdia. Čo občas prinášalo nepríjemné situácie, keď sa naozaj slabí študenti ocitli medzi lepšími.

V triede (10 - 15 študentov) sme všetci noví, takže každý je trocha hamblivý. Až si ku mne sadá Japonec Yoshimiro. Nikdy nezabudnem na jeho prvé vety, keď sa s niekým zoznámil:

(Yoshi) Ahoj, ako sa voláš?

(ja) Ahoj, Helmut a ty?

(Yoshi) Ja som Yoshimiro ale môžeš ma volať Yoshi. Môžeš mi prosím ťa napísať tvoje meno do zošita?

Bol to práve on, kto mi ako prvý otvoril oči v tom, ako dvaja rovesníci môžu vnímať svet inak. Aké rozdielné zvyky a spôsoby správania sa uznávame ale pritom pokiaľ chceme, môžeme byť super kamaráti. Tiež on bol prvý, ktorý mi ukázal aké ťažké môže byť rozumieť Japoncovi, keď hovorí po anglicky. Niektoré naše prvé konverzácie boli naozaj iba rukami, nohami a vyzerali sme skôr ako level 1 a nie level 12. Neskôr mi vysvetlil. že pre Japoncov je angličtina extrémne ťažká, kvôli tomu, že je to pre nich ako úplne iné písmo tak úplne iný princíp skladby jazyka. Aj to je dôvod, prečo v ILACu je neskutočné množstvo Japoncov.

S Yoshim som chodil pravidelne na obednú prestávku, kde sme pojedali svoje chleby, prípadne tortily, ktoré nám zabalili do školy v našich rodinách. Pre mňa to bola skôr desiata a obed sa konal až po škole v miestnych rýchlych občerstveniach a keď už som to nezvládal tak aj reštauráciach. Práve pri týchto obedoch sme rozoberali otázky mojej a Yoshiho kultúry.

Yoshi a Ja na obednej prestávke
Yoshi a Ja na obednej prestávke 

Čo si veľmi dobre pamätám je, keď som nadhodil aké je Vancouver veľké mesto. Yoshi si najprv myslel, že mi nerozumie ale neskôr ma vysmial s tým, že mám prísť do Tokia. On považuje Vancouver za malé kludné mesto. Nechcel som mu veriť keď mi povedal, že v japonských školách učia, ako v akej situácii klopať na dvere, koľko razy a ako silno. Pri pracovnom pohovore vás podľa too budú súdiť. Mierne nepríjemná situácia bola, keď sa ma pýtal, čo je na Bratislave také, čo musí človek vidieť a prečo. Vtedy som si uvedomil, že žijem v maximálne nezaujímavom meste alebo som iba nevzdelaný blbec. Alebo si iba neviem vážiť to, čo mám pred očami každý deň?

Každé 4 týždne nás čaká záverečný test semestra. Na základe neho môžeme ostať na danej úrovni alebo postúpiť o jednu až dve úrovne vyššie, podľa toho aké výsledky dosiahneme. Jeden takýto test sa koná aj po 2 týždňoch ale býva oveľa ťažší a musíte dosiahnuť lepšie výsledky aby ste postúpili. Ja som v prvej polovici semestra tesne nepostúpil a na konci semestra som postúpil o dve úrovne na úroveň 14. Na konci druhého semestra som postúpil na úroveň 15, to som ale už v ILACu končil a smeroval domov.

Čiastočne sklamaním pre mňa bolo, že nie všetci učitelia sú rodení anglicky hovoriaci ľudia. Ide o učitelov z celého sveta, ktorých angličtina je ale výborná na rozdiel od učiteľov angličtiny na slovenských školách (vlastné skúsenosti). Ja som mal napríklad učiteľov a učiteľky z Iránu, Kostariky, Spojených Arabských Emirátov ale aj Kanady a Nového Zélandu. Čo neskôr hodnotím ako pozitívum, keďže som sa v priebehu štúdia musel naučiť porozumieť rôznym prízvukom a spôsobom výučby. Pristúp drvivej väčšiny učiteľov bol fantastický a úplne inak sa študuje, keď učiteľ príde na hodinu so zápalom pre vec a nepovie vám medzi dverami svojim pohľadom, že svoju prácu neznáša. A tiež vás ...

Moja prvá učiteľka bola Ashraf z Iránu, krajiny kde je mojim snom ísť. Okrem jej neskutočne priateľského prístupu, kde som naozaj po dlhom čase zažil, že učiteľ bol mojim kamarátom a nie nepriateľom, mi ukázala, aké jednoduché to v živote mám. Vždy som mal pocit, že z mojej životnej pozície odísť do krajiny ako Kanada alebo Austrália žiť je veľmi ťažké lebo musím opustiť svojich kamarátov, rodinu a bojovať o svoje miesto na opačnej strane sveta. Keď nám rozprávala o jej odchode z Iránu a stabilizovaní sa v Kanade tak som ju neskutočne obdivoval. Od toho ako ju ponižovali v práci v Iráne kvôli miestnemu náboženskému nastaveniu, cez to ako jej rodina nesúhlasila s jej odchodom a ona musela o to bojovať so svojími najbližšími až po prácu zadarmo po príchode do Kanady aby vôbec mala šancu získať v Kanade neskôr normálnu prácu. Všetko len preto lebo vnútorne nesúhlasila s režimom, ktorý v Iráne vládne a chcela byť slobodná. Moje problémy sú len pár percentami z toho, čím si musela prejsť ona a zvládla to.

Fantastické na ILACu je to, že pomáha robiť aj mimoškolský program. Každý deň sú na pláne nejaké aktivity od prechádzok, športových akcií až po návštevy múzeí. Veľmi zaujímavou akciou je posledný piatok pred koncom semestra, keď si trieda zvolí ľubovolný program počas výučby. My sme tak boli na escape room hre a na obede v brazilskom steak house. Je to výborná príležitosť na lepšie zoznámenie sa a nakoniec veľmi uvoľnené a nesílené rozprávanie po anglicky, čo je práve to, kde ja mám pocit, že som sa najviac naučil.

S triedou na Escape room (Ashraf druhá zľava v dolnom rade)
S triedou na Escape room (Ashraf druhá zľava v dolnom rade) 

Keďže provincia Britská Kolumbia je fantastická ako celok, majú neskutočne dobre vymyslené aj dni pracovného voľna. Každý prvý piatok v mesiaci je voľný. Nie sú teda sviatky fixované na dátumy ako to máme my a nakoniec to víde na víkend a nič z toho nikto nemá. Takže v tieto piatky sa neučí ani v ILACu.

V ILACu som stretol ale aj najlepšieho učiteľa môjho života. Volal sa Tim a je z Nového Zélandu. Každé ráno nás čakal plný elánu a pripravený na celý deň. Dokázal nám veci vysvetlovať do akýchkoľvek podrobností úžasne zrozumiteľným spôsobom. Navyše je rodený anglicky hovoriaci človek, takže nám vedel vysvetliť zmýšlanie takýchto ľudí pri tvorbe nových slov, význame existujúcich slov a podobne. Často s nami robil rôzne hry a súťaže, kde sme sa ako trieda neskutočne zabavili. Neskôr nám vysvetlil čo takýmito súťažami zamýšľa a aký to má zmysel pre naše zlepšenie sa. V jeho triede mi bolo ľúto, že sa už deň končí.

Moja trieda s Timom (horná rada v strede)
Moja trieda s Timom (horná rada v strede) 

Ak sa niekto zamýšľa nad tým, akí boli ostatní študenti tak z 99% boli všetci veľmi priateľský a nebolo badať žiadne konflikty ani neprajnosť. Napriek tomu, že v jednej budove boli ľudia zo stoviek krajín a kultúr.

Ak sa mi niečo na ILACu nepáčilo tak to boli mierne abstraktné úrovne jazyka teda od 1 po 17. Neexistuje priame mapovanie na CERF a pokiaľ viem ani na IELTS. V tomto je EF lepší, ale neviem o dôvode prečo by to stálo za tú vyššiu sumu. Navyše v rodinách sme mali mierne voľnejšie pravidlá ako študenti EF. Tiež v ILACu pri každom posune o dve úrovne si potrebujete zakúpiť novú knihu za 60 CAD. Čo pokiaľ vás zaradia do nesprávnej úrovne na začiatku, prípadne robíte rýchly progres môže nahnevať. Preto je super, požičať si alebo kúpiť si knihu od niekoho, kto ju už nepotrebuje.

Za mňa bol ILAC super rozdhodnutie a iba vám ho môžem odporúčiť :).

Ďalší diel: Kanada IV. - Výlet do Skalnatých hôr

 

Skryť Zatvoriť reklamu