Po mojich slovách, že som leto 2017 strávil v Kanade veľa ľudí ostane prekvapených a pýta sa, či mi nechýbalo teplo a že čo som tam robil? Predstavujú si to asi takto.
A hej je to tak! Ale určite nie v Britskej Kolumbii, západnej provincii Kanady. Práve tu si môže každý turista / cestovateľ / obyvateľ nájsť také podnebie aké mu vyhovuje. Na pobreží sú mierne letá aj zimy, čo znamená, že v zime tu málokedy napadne sneh a v lete je príjemne teplo do 30°C. Často o to viac prší a preto je Vancouver občas prezývaný aj ako Raincouver. Ja takú skúsenosť nemám, keďže počas môjho dvojmesačného pobytu pršalo menej ako 7 dní dokopy. Vo vnútrozemí sú naopak letá teplejšie a zimy tuhšie. Čo vyhovuje všetkým lyžiarom a nadšencom zimných športov.
Úžasným príkladom je stredisko Whistler, ktoré bolo dejiskom zimných olympijských hier v roku 2010. Nachádza sa už mierne vo vnútrozemí a preto sú tu výborné podmienky v zime. Ale čo v lete? Ja som navštívil Whistler v júli a bol som prekvapený, koľko možností trávenia voľného času ponúka.
Možno si niekto predstaví Whistler len ako stredisko pre športové aktivity, ktorými je dnes známe. Opak je však pravdou. Môže byť veľmi zaujímave aj pre milovníkov histórie. Práve dolina, v ktorej sa Whistler nachádza je veľmi významným miestom pre prvých obyvateľov tejto lokality.
Nachádza sa na hraniciach územia kmeňov Squamish a Lil'wat. Tradične boli hranice územia centrom bojov medzi jednotlivými kmeňmi / národmi. Tu to ale až tak neplatilo. Vzhľadom na to, že ich život v kanadskej divočine nebol jednoduchý, uvedomili si, že bojovať medzi sebou nemá význam a oslabuje to obidvoch. Práve preto namiesto toho aby sa zabíjali, si začali pomáhať a dolina sa stala výnimočne významnou obchodnou cestou.
Práve preto je vo Whistleri múzeum týchto dvoch kmeňov / národov, ktoré je naozaj výnimočne dobré. Najprv ste uvedený do deja pomocou filmu, následne vám sprievodca ukáže rôzne pokriky, tance a zvyky, ktoré povodní obyvatelia používali na zahnanie zlého počasia a podobne (pozri video nižšie). Všetko si viete neskôr spojiť s vystavenými exponátmi aj za pomoci oduševneného výkladu sprievodcu. Na základe mojich skúseností, sprievodca sa naozaj cítil ako súčasť kmeňu / národu Squamish alebo Lil'wat, čo dodáva jeho vysvetľovaniu kvalitu a hodnovernosť. Nie je to pre neho iba posledná možnosť ako si zarobiť.
Múzeum sa volá Squamish Lil'wat Cultural Centre in Whistler a dá sa v ňom stráviť pol dňa bez problémov. Štandardne sú pre mňa múzeá skôr povinnou jazdou ale toto kultúrne centrum mi dalo veľmi dobrý náhľad do toho, prečo je kanadská kultúra tak mierumilovná a preferuje vzájomnú rovnosť. Všetko pochádza aj z histórie jej prvých obyvateľov.
Ak by niekto chcel spoznať život prvých obyvateľov v spojení s pohybom, tak výborná príležitosť je absolvovať trek z Whistleru smerom na Vancouver, napríklad do Deep Cove (východný Vancouver). Ak radšej sedíte ako chodíte, dá sa absolvovať cesta na kajaku a pod. do Vancouveru, za pomoci historicky dôležitých riek a následne oceánu. Práve tieto cesty často podnikali aj prvý obyvatelia z rôznych dôvodov - hľadanie nových zdrojov potravy, nových spojencov a podobne.
Nepotrebujete ale podnikať tak dlhú cestu aby ste si z Whistlera odniesli zážitky zo zaujímavých aktivít. Toto miesto je naozaj preplnené možnosťami ako v lete tak v zime. Ohľadom zimných aktivít je to v tomto centre zimnej olympiády 2010 asi všetkým jasné, ale čo tu robiť v lete? Okrem toho, že je tu nespočetné množstvo turistických trás, je Whistler jedným z najlepších bike parkov na svete. Už počas cesty do Whistleru si všimnete, že každé druhé auto má so sebou bicykel, všetci smerujú do Whistleru. Napriek tomu som tu nikde nemal pocit pretlaku cyklistov, ktorí by si vzájomne zavadzali.
A inak, stále sme v Kanade, takže pozor na divočinu! Všade ...
Ja som bohužiaľ čas na test bike parku nemal ale z lanoviek vyzeral terén aj jednotlivé trate fantasticky. Určite by som sa ešte kvôli tomu vrátil.
Čo som ale jednoznačne chcel vyskúšať bola lanovka Peak 2 Peak. Ide o spojenie lanovkou medzi stanicou na kopci Whistler a stanicou na kopci Blackcomb. Táto lanovka nejde najprv dole z jedného kopca a potom opätovne hore, ale spája ich pomocou použitia jediného lana a štyroch veží. Drží svetový rekord, v tom, ako vysoko sa nachádza kabínka lanovky nad zemou, je to 436 metrov. Do minulého roka držala aj svetový rekord lanovky s najväčšou vzdialenosťou medzi dvoma podpornými vežami - 3,03 kilometra.
Najprv sa ale musím dostať na kopec Whistler, odkiaľ lanovka Peak 2 Peak začína. Dostanem sa sem pohodlne druhou lanovkou, už z ktorej by výhľady mohli byť fantastické. Bohužiaľ v deň, kedy som bol vo Whistleri bolo daždivo a tak som nemal možnosť vidieť do diaľky.
Program mi ale robí tradične milá Japonka a Mexičan svojim rozhovorom. Japonka sa mu všemocne snaží po anglicky vysvetliť, čo v Kanade robí. Po pár minútach "posunkovej angličtiny" (medzinárodne používaný jazyk, ktorý kombinuje základné anglické slová a gestikuláciu) sa dozvedáme, že študuje na Univerzite Britskej Kolumbie. S Mexičanom na seba šokovaný pozeráme, ako môže s takouto angličtinou študovať v Kanade. Toto ma aktuálne zabáva viac ako výhľad, pretože sme sa už dostali do oblakov a ja začínam mať strach, či z Peak 2 Peak lanovky niečo uvidím.
Našťastie ale nefúka a lanovka vychádza plynulo až na vrchol - sedlo na kopci Whistler, odkiaľ sú výhľady lepšie. Cez slnečný deň to tu môže byť prenádherné.
Po pár fotkách sa ale už vydávam ďalej a to na Peak 2 Peak lanovku. Daždivý deň mi predsa len priniesol nejaké pozitíva a to, že som nemusel stáť v rade na kabínku, keďže dnes tu nie je takmer nikto. Môžete si vybrať, či si počkáte na lanovku so skleneným dnom alebo bez neho. Všetci čakajú na tu so skleneným dnom a ja teda preskakujem rad a vystačím si s oknami. Nasadám okamžite do prvej kabínky a vyrážame!
Zo začiatku ani nie je poznať, že som na inej lanovke ako pár minút dozadu. Postupne klesáme, až vchádzame do oblakov a následne z nich vychádzame. Presne vtedy si uvedomím, že som vo výnimočnej lanovke a nie v lietadle.
Bohužiaľ toto je jediné čo vidím z doliny a opäť vchádzame späť do hmly, keď sa blížime kopcu Blackcomb. Z oblaku ale vychádzame opäť skôr a ja si konečne môžem vychutnať aspoň nejaké výhľady v tomto hnusnom počasí.
Po vystúpení z lanovky Peak 2 Peak sa nachádzam na stanici Blackcomb. V lete je tu možnosť dlhých trekov alebo krátkych turistík. Ja ale bohužiaľ mám čas iba na krátku prechádzku. Po prehliadke tabule ocenení lanovky Peak 2 Peak a blízkeho okolia sa vraciam naspäť.
Stále ale Whistler ostáva špičkovým strediskom na zimné športy alebo počas leta na predovšetkým aktívne trávenie voľného času v horách. Britská Kolumbia ale ponúka niečo pre každého a preto tí, ktorí si chcú užiť leto na pláži nemusia smútiť.
Vydajme sa z Whistleru po diaľnici nazvanou "Sea to Sky highway" (slovensky "diaľnica od mora do neba"). My ale ideme opačným smerom, teda z neba - pohoria v okolí Whistleru do Vancouveru - prístavného mesta.
Táto diaľnica nie je iba o presune do Vancouveru. Je to jeden z ďalších zážitkov, pretože výhľady a okolité, väčšinou prírodné atrakcie vás zaujmú natoľko, že z cesty sa stane bod programu. Z mojich skúseností môžem odporučiť vodopády Shannon falls, lanovku Sea to Sky a predovšetkým jazero Garibaldi lake.
Čo ale ešte na Sea to Sky Highway je zaujímavé, že každý názov dôležitého bodu po ceste je napísaný v angličtine ale aj v jazyku, ktorý používali prví obyvatelia tejto oblasti. Tieto jazyky už takmer nikto neovláda a sú pre nás náročné, čo sa týka predovšetkým poradia písmen v slovách. Takže zapamätať si aspoň jeden pre vás najzaujímavejší bod v oboch jazykoch bude úspechom. Každopádne aj tu je vidno, ako si Kanaďania vážia svojich predkov.
Po diaľnici Sea to Sky Highway sa dostaneme až do Vancouveru, kde sa ale teraz nezastavíme, keďže sme sa s ním už zoznámili v blogoch uvedených pod týmto článkom. Pokračujeme trajektom priamo na Vancouver Island.
Vancouver Island je 42. najväčší ostrov na svete a 2. najľudnatejší v Kanade. Napriek tomu tu neočakávajte davy ľudí, keďže v Kanade je miera zaľudnenia na oveľa menšej úrovni ako to poznáme v Európe. Je tu už ale vybudovaná infraštruktúra, potrebná pre bežný život a preto je ostrov mimoriadne obľúbeným miestom obyvateľov Britskej Kolumbie ale aj turistov na predovšetkým letné aktivity. Ostrov nie je iba o zábave počas leta ale je to aj historicky dôležité miesto pre Britskú Kolumbiu. Nachádza sa tu hlavné mesto provincie - Victoria a taktiež jej parlament.
Na Vancouver Island je možné dostať sa trajektom, ktorý chodí pravidelne z rôznych miest po Britskej Kolumbii. Už cesta týmto trajektom je často zážitok podobný diaľnici Sea to Sky Highway, vďaka výhľadom z lode.
Pre tých, ktorých viac zaujíma kultúra a história ako šport je super už spomínané mesto Victoria. Je to politické aj historické centrum Britskej Kolumbie. Môžete tu vidieť a navštíviť provinčný parlament. Čo ale zaujalo viac mňa boli odľahlejšie časti mesta a tzv. Royal Museum of British Columbia, čo by sme mohli preložiť ako Kráľovské múzeum Britskej Kolumbie, ale oveľa viac mi k tomu sedí preklad Veľkolepé múzeum Britskej Kolumbie.
Zaujímavosťou je, že mesto Victoria je hustejšie osídlena ako napriklad Toronto, takže som pôvodne očakával poriadne preplnené mesto, čo sa ale nekonalo. Narozdiel od Whistleru, Victoria môže byť miestom pre milovníkov teplého / mierneho počasia v Britskej Kolumbii. Takto vyzerajú teploty počas roka.
Už tu môžeme vidieť, že sme sa dostali zo zimného Whistleru do príjemnej klímy za pár hodín cesty autom po pohodlnej diaľnici a plavbe trajektom.
Po vystúpení z trajektu sa musíte do centra Victorie prepraviť autom alebo autobusom. Centrum mesta je ale veľmi malé a viete sa tu pohybovať peši. Moja prvá zástavka vedie k parlamentu, pri ktorom sa príliš dlho nezdržím, keďže prehliadky vnútorných priestorov sa robia až od poobedňajších hodín a to sa mi čakať nechce.
Keďže takéto historické budovy sú v Severnej Amerike veľkou vzácnosťou, je to jedno z najviac turisticky navštevovaných miest, ktoré som v Kanade navštívil. Čo si môžete všimnúť aj na fotkách ...
Mňa ale zaujíma ako to vyzerá vo Victorii aj mimo čisto turistických miest a tak sa vydávam pešo ďalej od centra. Oproti Vancouveru, ktorý je už kľudným mestom na severo-americké pomery je tu neskutočný pokoj a ticho. Ulice sú preplnené zeleňou a na väčšine domov je vidno, že v tomto meste žije predovšetkým vyššia spoločenská vrstva. Nie tým, čím sme zvyknutí na Slovensku - vysoké ploty, obrovské paláce a podobne ale krásne upravené rodinné domy s elegantnými záhradami (z ktorých som bol tak unesený, že som ich ani neodfotil).
Vraciam sa pomaly späť do centra cez najstarší Chinatown v Kanade a druhý najstarší v Severnej Amerike. Dosť ma sklamal, keďže okrem vstupnej brány, pár nenápadných reštaurácii a zelovocov tu nič nie je a nemá ani žiadnu špecifickú atmosféru. Určite radšej odporúčam ten Vancouverský.
Rozhodnem sa ísť konečne na obed, vďaka čomu zažijem celkom paradoxnú situáciu. Po ceste do centra som si všimol autobazár s rôznymi luxusnými autami a tak som do neho vošiel, aby som si spravil predstavu o miestnych cenách. Personál ma po chvíli spozoroval a okamžite mi ponúkali Porsche 911, ktoré som si obzeral za niekoľko desiatok tisíc CAD. Po chvíli objasňovania, že som rád, že v Kanade dva mesiace mám čo do úst pochopia a nechajú si ma dopozerať ich vozový park. Hneď po odchode si ale všimnem cestovnú kanceláriu, ktorá ponúka plavby na Aljašku, Antarktídu a Hawai. Práve nad týmto som sa už dlhšie zamýšlal, čo to asi stojí a preto nabieham k výkladu a čítam si ponuku.
Po pár sekundách ku mne pribehne milá slečna z vnútra cestovnej kancelárie a pýta sa ma, kam by som chcel ísť. Síce sú tieto ceny a aj predávaný "tovar" pre mňa reálnejší ako Porsche 911, slečna tiež dlhšie nevie pochopiť, že by som na to musel šetriť ak nie mesiace tak roky. Pochopí to, až keď jej ozrejmím, že nie som z Kanady ale zo Slovenska (kde potrebuje samozrejme moje vysvetlenie, že je to skoro Poľsko alebo Rusko).
Po týchto skúsenostiach mám pocit, že pôsobím ako úspešný podnikateľ, keďže ma oslovujú všetci zamestnanci obchodov a tak vchádzam do reštaurácie, kde konečne nachádzam Fish&Chips s lososom alebo treskou. Zrazu ku mne ale pristúpi čašníčka a namiesto usadenia si odomňa pýta doklad totožnosti. Na moje zdesenie mi vysvetľuje to, o čom som už viac krát počul ale ešte som nezažil aby sa ma to týkalo. Ide o to, že pokiaľ chcete vstúpiť do podniku kde sa len predáva alkohol, musíte mať v Britskej Kolumbii 19 a viac rokov (v Alberte 18+). S príjemným úsmevom mi oznamuje, že by mi hádala asi 17 takže jej musím dokázať, že mám viac ako 19. Po tom čo som sa cítil ako úspešný podnikateľ ma to mierne schladí a radšej si vychutnám moje Fish&Chips.
Posledným pre mňa zaujímavým bodom vo Victorii je už spomínané múzeum Royal Museum of British Columbia. Múzea nemám úplne rád, kvôli tomu, že je málo času na oboznámenie sa so všetkými prezentovanými faktami a o to menej si človek z toho zapamätá. Ak by som mal ale odporučiť jedno múzeum o Britskej Kolumbii tak je to určite toto. Každý si tu vie nájsť to svoje - príroda, prví obyvatelia, dobývanie Európanmi a podobne. Ja som tu strávil asi 2,5h a to som väčšinu expozícií iba prechádzal pomalým krokom. Najviac ma zaujali informácie o zvieratách žijúcich v Britskej Kolumbii, prvých obyvateľoch a vývoji samotnej oblasti cez jednotlivé éry ľudstva.
Aby sme ale dokončili myšlienku, že Britská Kolumbia je ideálnym miestom pre letných aj zimných nadšencov tak poďme ďalej po Vancouverskom ostrove - do Tofina. Tofino je mesto, ktoré priťahuje obrovské množstvo Kanaďanov ale aj turistov kvôli dvom aktivitám: sledovanie veľrýb a surfovanie. Nie je to ale iba o tom, v tomto meste je naozaj silno cítiť uvoľnenú atmosféru bez stresu, ktorú ja volám severo-západo-americký pokoj. Napriek tomu, že je Tofino relatívne vyhľadávané medzi turistami, to vôbec nie je cítiť.
Práve kvôli tomu sem chodí veľa Kanaďanov. Prichádzajú si psychicky oddýchnuť v príjemnej klíme a pohybom v prírode - surfovaním alebo turistikou, čo je pre nich veľmi typické.
Pozorovať veľryby sa dá veľmi dobre aj napr. vo Vancouveri ale miestna pláž Long Beach je naozaj výborná pre začínajúcich surferov. Veľa domácich sem chodí na autách s dvojplatničkou a ich deň spočíva v surfovaní, varení na dvojplatničke, oddychovaní a opäť surfovaní. Niečo ako sme my mali pred niekoľkými až desiatkami rokov na Zlatých pieskoch s kúpaním.
Ja som tu surfoval prvý krát v živote a musím uznať, že po 3 hodinách som bol absolútne zničený. Málo pri čom som sa ale dokázal tak zabaviť a psychicky si oddýchnuť ako pri surfovaní. O to viac som pochopil, prečo to patrí k miestnej kultúre. Samozrejme potrebovali sme neoprén, pretože oceán bol dosť studený. Surfovanie môžem ale každému len odporučiť.
A aby som nezabudol, dopravné značky dodržujú miestne zvyky pokoja taktiež ... :)
Dúfam, že po tomto článku, keď budete nabudúce mať Kanadu len za to hnusne studené miesto na planéte Zem, tak si na mňa spomeniete :)
Ďalší (posledný) diel: Kanada VIII.- Problémy a ťažkosti - očakávanie vs. realita.
