Včera večer som sa stretol s mojím kamarátom. Pár rokov späť sme cestovali po Nórsku, pili sme Jägermaistera, aby nám nebolo zle z "lacných" bagiet a každodenných cestovín s kečupom. Do Nórska sme sa obidvaja zaľúbili, veľa vecí je tam lepších ako doma, na čo sme si po návrate ťažko zvykali. Hrešili sme na Slovensko ako sa len dalo. Dnes je to úplne inak.
Zatiaľ čo ja vidím Bratislavu ako miesto na život iba s pár nedostatkami, on ju vidí ako dieru sveta. Ja som odvtedy zažil čo to je občianska bezmocnosť v Iráne alebo chudoba a nesloboda na Ukrajine, napriek pár kilometrom od Európskej únie. On zase vzhliada k životnej úrovni vo Švajčiarsku, kde chodí pracovať alebo príjemnosti ľudí a prírode v Nórsku.
Obidvaja sme spadli do extrému. Ja som sa uspokojil s relatívne málom a on si nevie vážiť to, čo nám spadlo do vienka. Sloboda, bezpečie a celosvetovo vynikajúca životná úroveň.
Cestovanie sa nám snaží otvoriť oči. Obidvaja sme si ale nasadili okuliare. Ja ružové, on čierne. Ani jeden nemáme reálny pohľad na vec, aj keď každý máme pocit, že áno. Až keď budeme vo vnútri otvorení uvidieť opačný extrém, až keď si zložíme okuliare, až vtedy získame komplexný rozhľad.
Nie je to len o životnej úrovni, ale aj o rasovej tolerancii alebo prijatí homosexuality v spoločnosti. Často počujem aké je Slovensko neznášanlivé voči homosexuálom. Áno, zatiaľ nie sme Kanada, aby sme dokázali docieliť rovnosť. O pár dní sa ale chystám do Mjanmarska, hrozí tam za to 15 rokov väzenia. To, že u nás to také prísne nie je berieme ako samozrejmosť. No nie je to tak. Choďte to zažiť.
Ako relatívne dobre sa máme cestovaním neuvidíme až dokým sa tomu sami neotvoríme. Bez okuliarov.