Vnútrozemský štát medzi Ukrajinou a Rumunskom, o ktorom len veľmi zriedka počujeme - Moldavsko. Ak sa o ňom náhodou dozvieme z médií, ide prevažne o korupčné kauzy extrémnych rozmerov. Má najnižšie HDP na obyvateľa v Európe a index ľudského rozvoja je na úrovni Mongolska alebo Botswany. Sem ho dostáva aj už spomínaná korupcia. V novembri 2014 bola z troch najväčších moldavských bánk ukradnutá jedna miliarda amerických dolárov, čo predstavuje jednu osminu HDP Moldavska.
Jedným zo zadržaných v tomto prípade bol starosta hlavného mesta Kišiňova, ktoré má počet obyvateľov približne ako Bratislava. Na juhu Moldavska sa nachádza autonómna oblasť Gagauzsko, ktoré obývajú hlavne ľudia turkického pôvodu a na východe krajiny sa nachádza autonómna oblasť a medzinárodne neuznávaný štát Podnestersko. V ňom žijú väčšinou etnickí rusi. Aj preto Ukrajina vyhlásila vojnový stav na hraniciach s Podnesterskom po udalostiach v Kerčskom prielive. Moldavsko ako krajina bola v medzivojnovom období súčasťou Rumunska, okrem Podnesterska.
Do roku 2013 bol úradný jazyk moldavčina, no v decembri roku 2013 najvyšší súd rozhodol o tom, že úradným jazykom bude a vlastne vždy aj bola rumunčina, pričom moldavčina je len jej dialektom. Napriek tomu ale veľa ľudí hovorí rusky a rozlišujú svoj úradný jazyk ďalej ako moldavčinu.
Jedna z vecí čo ale mňa najviac zaujala, prečo Moldavsko navštíviť, je že je to najmenej navštevovaná krajina turistami v Európe. Hovorí sa, že tam nie je vlastne nič, čo je z časti pravda. Hlavným problémom ale je ťažká dostupnosť do krajiny, keďže leží v nezaujímavej oblasti medzi Rumunskom a Ukrajinou. Najviac turistov priláka vinobranie na jeseň, bohužiaľ iba z okolitých krajín.
Vstup do Moldavska je pre občanou EÚ bezproblémový, iba na občiansky preukaz. Počas nášho výletu Rumunskom sa tak rozhodneme stráviť dva dni v Moldavsku a objaviť to, čo táto tajuplná krajina schováva.
S parťákom Tomášom začíname v meste Bacău na východe Rumunska. Vlastne my už v Moldavsku sme, nie v krajine, ale regióne Rumunska. Východná časť Rumunska hraničiaca s Moldavskom sa tiež nazýva Moldavsko, asi pre zjednodušenie. Náš cieľ je dnes ale krajina Moldavsko a jej hlavné mesto Kišiňov.
Už Bacău je veľmi rozdielne od populárnych turistických miest Rumunska, ako Brašov, Cluj alebo Sibiu. Na uliciach je neskutočný bordel a inak sa to ani nedá nazvať. Na všetkých verejných miestach sa zdržiavajú žobráci alebo minimálne veľmi podozriví ľudia. Väčšina ulíc je večer neosvetlená, čo nám robí z večernej prechádzky po meste príjemnú zábavu. Tu už nestretáme turistov ako to je napr. v spomínanom Brašove. V meste nie je de facto nič, načo by sem turisti vlastne chodili.
Toto nám potvrdzuje aj čašník v asi najlepšej reštaurácii, ktorú sme v Bacău mohli nájsť. Nesmelou angličtinou sa nás pýta odkiaľ sme a s úsmevom na tvári kladie otázku, "a čo robíte v Bacău?!". Odpoveď vlastne nevieme ani my. Vychutnáme si aspoň tradičné rumunsko - moldavské jedlo - tzv. Tochitura. Jedná sa o bravčové mäso, špekačky, klobásu, slaný syr a volské oko s polentou. Hej znie to asi ako náhodný výber z chladničky, ale je to fakt dobré!
Ráno sa viac menej bez problémov a za sprievodu malých žobrajúcich rómskych detí na križovatkách dostávame von z mesta. Krajina naozaj začína pripomínať koniec sveta. Cesta je síce solídna, no okrem lúk a konských povozov toho moc nevidíme.
Toto malebné prostredie upokojuje večne pretekajúceho Tomáša a my si vychutnávame vyhliadkovú jazdu rumunským vidiekom ... teda poľami. V tejto idylke liečivých efektov nepoškvrnenej prírody žijem, až dokým Tomáš nezahlási: "Horšie je, že nemáme moc benzínu".
Och bože! Tak dobre ho v tomto poznám, že rád jazdí do poslednej kvapky v nádrži, celý výlet ho kontrolujem a v tejto kritickej chvíli som to podcenil. Na moju stručnú otázku "koľko?", mi odpovedá dosť nepriamo - "no tak ešte tam niečo je, ale kontrolka svieti už asi 40 kilometrov". Zrazu som opäť v realite, Tomáš nejde pomaličky kvôli výhľadom, ide na spotrebu. Hneď mi to bolo divné ...
Obiehajúc konské povozy uzatvárame stávku. Ten, kto trafí bližšie kde nám to auto skape, tak ostáva čakať s autom a ten, kto prehrá, ide zháňať konský povoz, ktorý ho dovezie na najbližšiu pumpu. Len dodávam, že odkedy sme odišli z Bacău sme pumpu nevideli. Sme na ceste asi hodinu.
Po asi 10 kilometroch putovaním lúkami nachádzame pumpu, vlastne pumpičku. Jeden typ benzínu, jeden typ nafty, jeden stojan. Tomáš natankuje a ja očakávam plnú nádrž. Ale figu! Vraj natankoval len 7 litrov, pretože je tu moc drahý benzín - asi o 20 centov drahší ako inde. Vraj to nám do najbližšieho mesta stačí. Našťastie stačilo, inak by som možno už tieto riadky nepísal.
Nakoniec ale bezpečne dorážame na moldavskú hranicu. Počas čakania v rade k nám dochádza policajt, pýta si doklady ako od nás, tak od vozidla. Postupne sa posúvame až k okienku, kde si ma nie prívetivo vyzerajúci strážnik porovná s mojou umeleckou fotografiou na pase, vyfasujem vzácnu pečiatku a zahlási "všo charašo gut". Takže máme tu kombináciu ruštiny s angličtinou. Proste, že môžeme ísť.
Ja si počas čakania všímam, že z každého auta vystupujú ľudia a chodia niečo riešiť do vedľa stojacej budovy. Pokiaľ ale niekto zahlási "všo charašo", tak sa nepýtaš a ideš ďalej.
Miestne čiernobiele obrubníky mi okamžite pripomínajú Ukrajinu. A nie len to, cesta od hraníc až do Kišiňova je presnou kópiu cesty do černobyľskej zóny. Napravo maximálne stromy, naľavo maximálne stromy a rovná cesta pred vami. Samozrejme, takmer žiadne autá ani domy.
Napodiv asfalt je tu celkom dobrý. Keď už niekoho stretáme, je to kamión alebo dodávka, ktorá podniká istotne neskutočne komfortné cesty z Anglicka do Moldavska. Väčšinou pre obyvateľov Moldavska pracujúcich na ostrovoch. Ľudí pracujúcich v zahraničí je tu veľmi veľa, niektoré odhady hovoria až o 25% obyvateľstva. Aj preto je miera nezamestnanosti v Moldavsku len okolo 2 - 5%.
Po asi hodine jazdy ale na mape už vidíme blížiaci sa začiatok Kišiňova. Autá pribúdajú a sme tu ...
Na prvý pohľad vyzerá podobne ako okrajové štvrti Kyjeva. Síce nič moc, ale žiadny extrém. Prechádzame veľkým kruhovým objazdom a hneď za ním si ide utrhnúť ruku príslušník polície, ktorý nám kýva nech zastavíme. Ach, ja som vedel, že nemáme chodiť na športovom aute do Moldavska, kde je pohonným štandardom jeden až dva kone. Policajt pri okienku niečo prehodí moldavsky, Tomáš si tipne, dá mu všetky doklady a tipol si správne. Ja zatiaľ prestupujem vonku a vytváram katastrofické scenáre, no prekvapujúco sa Tomáš za chvíľu vracia aj s dokladmi, vraj žiadny problém. Hm, nuda. Tak poďme teda smer hotel.
Hotel sme si rezervovali deň predtým. Hľadali sme čo najlepšiu cenu, ale nakoniec nás presvedčili hodnotenia hotelu Zarea: "Old style soviet retro feel to everything", "The staff is rude and doesn't care", "The building is scary" a posledná, ktorá nás dorazila, "better not to book it when it is so cold". Je predsa leto, takže pohoda. Takže neberieme úplne najlacnejší hotel, ale ten s najlepším pomerom štýl - cena.
Na recepcii nás čaká zamračená pani, ktorá po "Hello" na nás zoslala všetkých moldavských bohov. Uvrčaná nám hádže kľúčiky a pýta si zaplatiť. Tomáš vytiahne kartu a zrazu teta po anglicky zvláda a hlási "no card, only cash". Samozrejme máme prd a nie moldavský cash. My si dohovárame plán boja a teta recepčná telefonuje. Po pár minútach zloží mobil a zakričí "PROBLEM?!". Vysvetlenie, že nemáme teraz cash prekvapujúco prijíma a chce ho až večer. Konečne sme sa jej zbavili. I keď, chodby hotela vyzerajú tak, že sa tu asi viac bojím sám ako s ňou.
Príchod na izbu nás ale úplne dorazí. Postele rozhádzané, na stole balíky odpadkov a smrad. Chvíľu váhame, či to myslia naozaj alebo nám len omylom dali neupratanú izbu.
Po chvíľke naberania odvahy sa vraciame za recepčnou, tá to celkom prijíma a dáva nám druhu izbu. Nová izba je už našťastie uprataná, síce z roku okolo 1970, ale inak v poriadku. Za tých 12 EUR na osobu ...
Moju nekultúrnu dušu najviac fascinuje sprcha na chodbe zabudovaná v stene, do ktorej musíte vystúpiť asi 3/4 metra do výšky. Hrdza a špina v nej dotvárajú atmosféru. Tomáš je značne kultúrnejší typ a fascinuje ho prehistorický interiér. Predovšetkým kľučky.
Neprišli sme sem obzerať hotel, takže vyrážame vybrať lokálne dukáty z bankomatu a následne na prechádzku mestom. Najprv prechádzame širším centrom mesta a objavujeme miesta, kde ani tá troška turistov nechodí. Ostávam prekvapený, že toto je Európa a krajina snažiaca sa vstúpiť do EÚ.
Takéto budovy sa striedajú (občas) s budovami v absolútne dokonalom stave. Často sú to budovy štátne. Nie len tie, vidíme aj stavanie vysokopodlažných budov, okolo ktorých stojí niekoľko pánov v sakách, komunikujú s niektorými zo stavbárov opierajúc sa o svoj vyleštený nový Mercedes. Pravdepodobne to berú ako investíciu do budúcna. Teraz to postavia za pár eur, resp. moldavských leí, a o pár rokov očakávajú nárast hodnoty, kvôli rozvoju samotného Kišiňova.
Ak by som mal Kišiňov nejako zhodnotiť, určite by som povedal, že je to zhmotnenie pojmu "sociálne rozdiely". Moderný dom strieda zrúcaninu, tankodrom strieda nový asfalt a trabant strieda najnovšie možné auto.
Presne takto je to aj v prípade ešte nedostavaných moderných vežiakov a hneď vedľa ležiaceho židovského cintorína, ktorý je neskutočne mysteriózny, ale to hlavne kvôli svojej zanedbanosti.
Napriek tomu, ako hrozne často vyzerajú ulice Kišiňova, nemám pocit, že by miestni boli na nás dotieraví alebo by na nás nechávali svoje oči. V princípe si nás nikto nevšíma. My sa teda smerujeme najesť a volíme istotu - pizzu. Cena v priemernej reštaurácii nás prekvapuje, nie je zrovna najnižšia, asi 5 EUR. Ponuku má reštaurácia v rumunčine, takže nepredpokladáme turistické ceny. Na to, že priemerná mzda v Moldavsku je asi 330 EUR, je to dosť veľa. Sme ale v širšom centre hlavného mesta, ktoré pravdepodobne má ešte výraznejšie postavenie ako Bratislava na Slovensku.
Ďalej pokračujeme po absolútnom centre mesta, predovšetkým hlavnom bulvári, kde sú umiestnené všetky dôležité štátne budovy. Každú strážia vojaci. Jedna z nich je ale oplotená ako keby tam bolo uskladnené všetko zlato sveta. Je to ruské veľvyslanectvo. Naopak parlament vyzerá relatívne nechránený, dokonca si pri ňom nevšímame žiadnych ozbrojených mužov.
S pribúdajúcou tmou príbúda aj neosvetlených ulíc a vyslaných slovných alebo zrakových signálov domácich smerom k nám. Chodiť po miestnych "bezbariérových" chodníkoch po tme, kde nikdy neviete, čo vás čaká ďalší krok, je celkom zaujímavé. Navyše nás oslovujú vojaci - či nemáme cigaretu a oheň, ale aj bežní ľudia - keďže nerozumieme ani prd, tak ich iba pošleme ... no odídeme.
Jedným z posledných miest, ktoré chceme ešte tento harmonický večer stihnúť, je národný cirkus. Budova s komunistickou architektúrou ako lusk a samozrejme je opustená. Niečo také sa tu nemá šancu uživiť. Bohužiaľ, dovnútra sa nám nedarí dostať, keďže je strážená kamerami a nevieme nájsť žiadny vchod, ktorým by sme vedeli vojsť bez použitia násilia, prípadne prechodu okolo rozzúreného vlčiaka. A tak si iba robíme fotku a smutní odchádzame na nákup raňajok. Aj keby sme ich v Zaree mali, asi by som odmietol.
Smejete sa, kde to žijeme, keď je maslo relatívne vzácny tovar? Vitajte v Moldavsku, tu maslo nekúpite. Teda aspoň my sme ho v miestnom supermarkete nenašli a to Tomášov čuch väčšinou dostopuje to, čo hľadá. Najbližšie maslu bol margarín s pomerom masla okolo 60%.
Cestou na hotel sa prejdeme ešte cez hlavné námestie, ktoré je naozaj upravené, ale nie je tu nič. Dokonca ani stánky s magnetkami. Ok, dve Japonky, ale to sa neráta, to je všade ...
Po príchode na hotel som sa rozhodol, že vyplatíme izbu a že to skúsim na tetu recepčnú s mojou A0 ruštinou. "Dobryj večer!" zahlásim ako samotný Putin. Tete je z mojej výslovnosti asi ešte horšie ako mne. Na rozdiel od angličtiny sa nám ale pozdrav vracia. Nejak mi nedochádza v tom vypätom momente, ako sa povie platiť, a tak kombinujem ruštinu s rumunčinou "plata", čo znamená platiť. A už sme kamaráti! Teta sa usmeje, zoberie peniažky a ja jej víťazoslávne chcem poďakovať a zadriem "pažalsta". Tomáš aj teta sa zasmejú a ja si hovorím, že koľko dobrej nálady, keď sa troška posnažím po rusky. Teta ma ale po pár sekundách slávy opravuje, vraj som chcel asi povedať "spasiba", čo je ďakujem a nie prosím, čo som povedal predtým. No nič, každý raz začínal! Ale usmiala sa, cieľ splnený.
Aj napriek vylepšenej atmosfére na recepcii by sme sa ale radi na izbe zamkli. Pravdepodobne zámok na dverách je ešte pôvodný a zvnútra sa v princípe zamknúť nedá. Tak staviame strážnu vežu. Keď niekto v noci vstúpi, zbúra ju a my sa zobudíme ...
Ráno natlačíme všetko včera nakúpené jedlo nech máme dosť energie na moldavskú realitu. Hyperaktívny Tomáš ešte umyje auto a ja sa zatiaľ kochám miestnymi žigulákmi. Inak ja by som mu aj pomohol, ale on sa asi bojí ITčkára vidieť pracovať manuálne na svojom vlastnom aute.
Ani ráno misia s pracovným názvom "daj mi magnetky hneď" nie je úspešná, a tak sa musím zmieriť s tým, že sa sem budem musieť ešte vrátiť. Dnes máme na pláne putovať Moldavskom od Kišiňova smerom na sever a na záver sa vrátiť do Rumunska.
Po pár vytrúbeniach, že ideme na 50tke 60 - akože pomaly, sa dostávame von z mesta. Nie je to dlho a vozovka sa začína pomaly, ale isto kaziť. Našťastie nám atmosféru dotvára fantastická hudbička z moldavského rádia a výtlky berieme ako súčasť zážitku.
Čím ďalej od Kišiňova ale sme, tým viac sa začína meniť aj vozový park a na cestách je možné naozaj stretnúť čokoľvek. No často sa stane, že desiatky minút nestretávame nikoho.
Počkať, hovoril som na cestách? To som asi miestami prehnal ...
Po tom všetkom, čo sme na miestnych cestách už videli si myslíme, že nás neprekvapí už nič. Ale to sme opäť podcenili Moldavsko, zrazu oproti nám idú policajti. Človek nemusí byť šerif vo východnej Európe, aby vedel, že kombinácia Moldavsko, naše športovo vyzerajúce auto so "západniarskou" ŠPZ a oproti idúci policajti môže skončiť jedine majákmi a naším zastavením pri krajnici.
Policajt to najprv naivne skúša nejakým jazykom, ktorému nerozumieme, ale na odvážnu otázku "do you speak English?" dostávame prekvapivú odpoveď "Yes". Tak to, že nás zastavili nie je prekvapenie, ale toto je zázrak.
Vypýta si všetky možné doklady od Tomáša ako vodiča, tak aj od auta. Oznamuje nám, že sme v dedine, kde je 50tka a my sme išli 90. Pozriem sa z okna a hneď mi začne byť jasné, aká hra sa tu rozohráva.
Štvorica mladých moldavských policajtov sa rozhodla si zarobiť. Problémom je, že po ceste sme videli veľa dedín, ktoré nemajú značku na jej konci, iba na začiatku. Je preto ťažké dokázať, kde predchádzajúca dedina skončila. Aj keď je ďaleko za nami.
K týmto absurdnostiam si od nás policajt pýta ešte jednu vec - diaľničnú známku. Áno, cesta po ktorej ideme vyzerá asi ako tá na pár obrázkoch vyššie. Hádžeme na neho pohľady asi ako ja na prvej prednáške matematickej analýzy na vysokej škole na prednášajúceho. Akože, čo to ..... ?
Tomáš mu veľmi asertívne vysvetlí, že nie sme na diaľnici. Policajt to uzná, ale vraj každé zahraničné auto musí mať kúpené ako keby mýto, aby sa mohlo pohybovať po Moldavsku. Vytiahne Tomáša z auta, ten mu ukáže obsah našej batožiny a pribiehajú ďalší policajní pomocníci.
Za kombináciu porušenia rýchlosti a chýbajúcej "diaľničnej známky" od nás chcú v ich dukátoch (moldavský lei) asi 250 EUR, čo je asi ako keby si u nás policajt vypýtal 1000 EUR. Tomáš im najprv slušne vysvetľuje, že toľko peňazí v ich mene tu ani nemáme. No keď ich tento argument neuspokojí, tak sediac vo vnútri auta počujem už len Tomášov hlas. "Máte byť niekde, kde je to nebezpečné a byť užitoční tam a nie tu v strede poľa merať 50tku", "v dedine určite nie sme, tá začína až ďalej" (asi 200 metrov pred nami naozaj nejaká začínala), "nikto nám o žiadnej diaľničnej známke nepovedal" a hlavne "určite platiť nebudeme". Medzi jeho diktát mu ukazujú našu fotografiu s aktuálnou rýchlosťou, keď nás namerali.
Ja zatiaľ preberám katastrofické scenáre, ako že pôjdeme do moldavskej CPZ, Tomášovi zoberú vodičák, auto zadržia a my tu zhnijeme.
Keď policajti vidia, že Tomáš je značne neodbytný a pravdepodobne vedia, že nemajú až takú pravdu, jeden z nich kývne, "Ukáž mi tie tvoje okuliare". Zoberie si ich do ruky a dáva nám naozaj legitímnu ponuku, on si zoberie okuliare a nemusíme nič platiť. Keďže sa ale jedná o drahé Oakley okuliare a Tomáš je starý židák, okuliare mu vytrhne z ruky a povie "Nie, okuliare sú moje!".
Ja už pomaly začínam volať na naše veľvyslanectvo, nech začnú vyjednávať o našom prepustení z krajiny bez ujmy na zdraví, no v tom momente si mladí policajti asi uvedomia, že nie sme nejakí nemeckí dôchodcovia a z nás toho veľa nevytlčú. "OK, môžete teda ísť ale tú známku si kúpte v najbližšej banke, na pumpe ju nemajú.". No, tak možno si iba chceli precvičiť angličtinu ...
V tom si samozrejme spomínam, ako na hraniciach chodil skoro každý niečo vybavovať do vedľa stojacej budovy a my sme po pasovej kontrole a "všo charašo" od policajta z hranice odleteli smer Kišiňov. Tomáš je nadšený, že som vtedy nič nepovedal. Ha, po vojne je každý generál!
Nakoniec zapínam internety za drahé eurá mimo európskej únie a naozaj zisťujem, že niečo také ako mýto tu existuje. Dokonca sa to dá kúpiť online! Tak za nejaký smiešny peniaz, myslím 4 EUR, si kupujeme mýto, či diaľničnú, poľnú či akú známku na týždeň. Keby to náhodou od nás na hraniciach chceli.
Po tomto ani jeden z nás na obed nemá moc chuť a vlastne nemáme ani kde. Ani jednu reštauráciu sme po ceste nevideli, a tak ja tlačím slivky, ktoré som si kúpil v Kišiňove.
Už už to vyzerá, že sa dostaneme na hranice no pár kilometrov pred nimi sa s nami Moldavsko ešte chce rozlúčiť a poskytuje nášmu zníženému podvozku príjemné chvíle prachu.
Nakoniec sa šťastne dostávame na hranice. Samozrejme nás tu čaká rada asi na hodinu. Všímam si ale znova, že z každého auta ľudia chodia niečo riešiť do malej búdky pri ceste. Ako sa hovorí, druhýkrát do tej istej rieky nevstúpiš a ja sa na poslednú chvíľu pred prejazdom kontroly rozhodujem ísť sa tam pozrieť tiež.
Teta za okienkom (pracovne ju volajme teta Mária, hodí sa jej také tradičné meno) mi rukami nohami hovorí, že to je poplatok za prejazd. Takže vlastne legalizovaný úplatok. Medzi tým ale už vidím ako Tomáš prechádza za závoru, ktorú stráži miestna vojačka, na hraničnú kontrolu. Samozrejme peniaze mám v aute. Snažím sa obísť závoru, no to nejako vojačka nepochopí a začne na mňa ziapať. Hneď na to na ňu začne kričať teta Mária a vojačka ma nakoniec pustí. Po tejto scéne ale nemám chuť už auto opustiť. Našťastie túžba po peniazoch od tety Márie je taká silná, že príde za nami do auta a vypýta si peniaze sama. Aké služby!
Na hraniciach čelíme zaujímavým otázkam, ako či nemáme drogy alebo zbrane, ukazujeme kufor, fasujem výstupnú pečiatku a "všo charašo" sme späť vo vyspelom Rumunsku.
Toto sú moje reálne skúsenosti s Moldavskom po veľmi krátkom tam strávenom čase. Na jednu stranu je tu vidieť, že korupcia je súčasťou miestneho života. Pre bežných turistov tu neviem z toho, čo som videl, nájsť nič zaujímavé. Moldavsko je ale zhmotnením aj našej minulosti desiatky rokov dozadu. Napriek tomu, že sa nachádza neďaleko našich východných hraníc. Môže to byť fantastické poučenie pre tých, pre ktorých je Slovensko diera.
Ak niekto chce poznať krajinu na rozhraní EÚ a Ruska, Moldavsko je fantastickým výberom. O to viac zaujímavé môže byť Podnestersko, ktoré sa mi dakedy dúfam tiež podarí navštíviť.
