Príbeh začína tesne pred vyvrcholením ropnej krízy, začiatkom stavby prvej jadrovej elektrárne v Rakúsku v roku 1972 - Zwentendorf. Dôkaz technologickej vyspelosti Rakúska, čo v tom čase jadrová elektráreň bola, mal stáť a nakoniec aj stojí pár desiatok metrov od hlavného toku Dunaja asi 40 kilometrov od centra Viedne. Mala byť prvá z troch rakúskych jadrových elektrární. Náklady na stavbu, certifikácie a sprevádzkovanie boli 5,2 miliardy šilingov, teda v dnešných cenách viac ako 1 miliarda eur.
Znie to celkom nádejne. No prichádza rok 1975, stavba prebieha a niektoré opozičné politické strany za pomoci cirkví začínajú šíriť strach z jadra - argumentami sú možné ožiarenie a predovšetkým jadrové bomby z druhej svetovej vojny. Postupne sa zistilo, že ľudí táto téma trápi, a tak paradoxne začali podporovať tieto environmentálne aktivity aj tí, ktorí mali najviac masla na hlave - ľudia zainteresovaní v uhliarskom a plynárenskom priemysle.
Napriek tomu sa jadrová elektráreň dostavala na čas v roku 1978, prebehli všetky potrebné skúšky a experimenty, navozilo sa palivo a bolo potrebných len niekoľko týždňov k tomu, aby elektráreň bola oficiálne spustená.
V tom čase ešte minoritný odpor voči jadru pociťoval aj vtedajší kancelár Bruno Kreisky a rozhodol sa poistiť si svoje politické postavenie a vyhlásil národné referendum o spustení Zwentendorfu. Navyše to spojil s dôverou vo svoj kabinet, pretože bol jednoznačne presvedčený, že referendum dopadne s výsledkom - spustiť. Absolútne nepočítal s obrovskou anti-kampaňou voči jadru, ale ani voči svojej osobe.
Piateho novembra 1978 ho zobudilo číslo, na ktoré asi do smrti (v roku 1990) nezabudol: 50,47% hlasovalo proti spusteniu Zwentendorfu a proti jeho zotrvaní vo funkcii.
Veľmi rýchlo sa ujala moci "protijadrová vláda", uzákonila zákaz výstavby a prevádzky jadrových elektrární na území Rakúska a ďalej pracovala s touto témou v politickom boji. Elektráreň v Zwentendorfe bola tzv. zakonzervovaná, tzn. všetky citlivé súčiastky boli zabalené voči vplyvom prostredia, prípadne demontované. Ešte dokým bolo technicky možné elektráreň spustiť, začalo sa v Rakúsku uvažovať o zopakovaní referenda. No všetko zmietli zo stola udalosti v Černobyle v roku 1986.
Keďže v tejto oblasti bola vybudovaná infraštruktúra pre elektráreň, tak neďaleko tej nespustenej jadrovej postavili a dlhé roky prevádzkovali uhoľnú elektráreň. Dnes je už aj ona odstavená.
Keď prišla možnosť návštevy, neváhal som ani sekundu
Je september, keď dostávam túto ponuku, no exkurzia sa koná až v decembri. Neskôr sa dozvedám, že termín pre našu skupinu sa rezervoval ešte skôr - pol roka pred konaním. Všetci ideme do Zwentendorfu prvýkrát, nikto z nás presne nevie, čo čakať. Okrem pár ľudí, ktorí sa jadrovou energetikou zaujímajú, neviem o nikom, kto by Zwentendorf navštívil.
Mikrobus zíde z frekventovanej diaľnice, poprepletá sa cez niekoľko malých dediniek, obíde niekoľko kruhových objazdov a zrazu vystupujeme za decembrovej zimy a šera na skoro prázdnom parkovisku pri elektrárni Zwentendorf. Očakával som, že budeme prechádzať aspoň cez pasovú kontrolu, no nič také sa nekoná. Okrem toho ma zaskočia ďalšie dve veci.
Prvá vec je, ako blízko sa nachádza samotný Dunaj. Nie je to viac ako 100 metrov, ja by som povedal, že tak 70. To ako boli dosť odvážni, prvá povodeň a máme problém, povedal som si. Našťastie na to ale myslel aj niekto, kto elektráreň staval. Je vyvýšená o 4 metre nad najvyššou očakávanou úrovňou Dunaja. Čo sa mi ale na prvý pohľad nezdá. No pri veľkých záplavách v roku 2002 stála elektráreň Zwentendorf na "ostrove", pričom všetko naokolo bolo zatopené. Takže mali pravdu.
Druhou pre mňa prekvapivou vecou je, že tu nikde nevidím typickú chladiacu vežu ako napríklad v Jaslovských Bohuniciach, kde ich je niekoľko. Doposiaľ to bola pre mňa neodmysliteľná súčasť jadrovej elektrárne. Neskôr sa ale dozvedám, že v čase výstavby elektrárne bolo povolené používať na chladenie tok samotného Dunaja. Ohriatu vodu by vracali do Dunaja, čo by zvýšilo jeho teplotu po prúde o 2ºC! Aj na takéto veci ste mohli dostať v roku 1970 povolenie, dnes niečo absolútne nepredstaviteľné kvôli ochrane ekosystému. Táto voda by samozrejme neprichádzala do kontaktu s vysoko rádioaktívnymi prvkami a bola by sama o sebe neškodná.
V administratívnej budove nás víta miestny sprievodca, ktorý má na moje prekvapenie perfektnú angličtinu. Pracuje v inej elektrárni (samozrejme nie jadrovej), ktorá patrí EVN (rakúska energetická spoločnosť), rovnako ako Zwentendorf. Exkurzie robí popri svojej hlavnej práci. Opäť neprebieha žiadna kontrola, podpisujeme len, že sme tam na vlastné nebezpečie a ide sa na to.
Prejdeme si históriu elektrárne, dostaneme prilby a už kráčame po stopách niekdajších zamestnancov smerujúcich na ďalšiu šichtu. Prechádzame okolo sochy Panny Márie, hneď vedľa nej stojacej budovy s naftovými agregátmi, pre výrobu energie v prípade výpadku elektriny a vstupujeme na vrátnicu samotnej elektrárne.
Tu sa vykonávali vstupné aj výstupné kontroly pracovníkov. Pri príchode sa museli osprchovať a prezliecť do väčšinou oranžových oblekov, ktoré môžete vidieť na fotkách. Možno ste si všimli, že obleky sú extrémne tenké. Bolo to tak z dvoch dôvodov. Prvým bolo, že v elektrárni bolo veľmi veľké teplo. Druhý dôvod bol, aby kontrolór na vrátnici videl, či máte nasadené pracovné spodné prádlo - tiež na fotkách, oranžovej farby. A prečo vlastne oranžová? V tej dobe to nebola populárna farba na nosenie, a tak bola nízka pravdepodobnosť zámeny s ich vlastným oblečením.
Umývať sa museli predovšetkým pri odchode zo zamestnania, aby prípadné rádioaktívne častice neboli vynášané von na ich koži. Spláchla ich z nich voda, ktorá bola zachytávaná priamo v elektrárni, nebola vypúšťaná von. Nikdy to ale v prevádzke nebolo naplno využité. Zamestnanci sem síce chodili, palivo tu bolo navezené, no samotná jadrová reakcia tu nikdy neprebehla. Takže sa tu nemali aké (nie bežne sa vyskytujúce) rádioaktívne častice pohybovať.
Reaktorová hala, nič pre ľudí so strachom z výšok
Z vrátnice nás výťah vyvezie do reaktorovej haly, ktorá je o 39 metrov vyššie. V reaktorovej hale mali zamestnanci prístup k reaktoru zhora a taktiež k palivu v reaktore. Predovšetkým výmena paliva bola dôležitou činnosťou, ktorá sa odohrávala v reaktorovej hale. Najprv sa museli zložiť všetky kryty a obálky reaktoru z jeho hornej časti, vodou napustiť bazén, cez ktorý palivo prechádzalo kvôli dochladeniu, a následne sa palivo muselo odložiť vo vhodnom obale. V tejto hale sa to ale v produkcii nikdy neudialo.
Pri našom príchode sú dve hlavné obálky / uzávery reaktora položené vedľa reaktora a nie na ňom. Veko reaktora, ktoré priamo dosadá na otvorený reaktor, je kopulovitého tvaru a má 16 ton. Vrchný "kryt" reaktora, ktorý viac-menej dorovná výškový rozdiel medzi reaktorovým priestorom a okolitou podlahou, je zo železo-betónu a je pripravený odolať nárazu rakety alebo malého lietadla. Obe časti je možné vidieť na fotkách v galérii.
Žeriavy a veľa iných zariadení v reaktorovej hale je dodnes funkčných, je to hlavne z dôvodu, že sa tu konajú rôzne cvičenia.
Predtým, než sa palivové články dostali do reaktora, boli odložené v tzv. suchom sklade. V tomto suchom sklade reálne boli uskladnené palivové články až do roku 1992, kedy boli vrátené výrobcovi. Doniesť ich sem museli vojenským vrtuľníkom, pretože v okolí elektrárne boli protesty a vyhodnotili to ako nebezpečné, aby tieto palivové články prechádzali cez nahnevaný dav ľudí.
Suchý sklad, na fotkách nižšie, mal podľa mojich odhadov tak 10x5x5m rozmery, čo je 250m³. Ak by sme povedali, že z toho je 50m³ samotné jadrové palivo, tak v kilogramoch samotného paliva by to malo byť približne 19 ton (absolútna hodnota nie je úplne podstatná). Ak si zoberieme, že by sme chceli to isté množstvo energie uskladniť vo forme uhlia, museli by sme tých približne 19 ton vynásobiť desiatimi miliónmi! Takéto absurdné množstvo energie sa nachádzalo v tejto miestnosti.
Postupne schádzame po schodoch nižšie po obvode reaktoru a ujasňuje nám to mohutnosť celej stavby. Naskytuje sa nám pohľad napríklad na servisné dvere k jednej z častí reaktora, ktoré vyzerajú ako tie do atómového krytu ... krát 5.
Niektoré vstupy sú dokonca vyrezané do železných stien. To sú ale vstupy, ktoré vyrezali až po referende, keď sa niektorí ľudia ešte stále báli, že elektráreň v skutočnosti funguje alebo bude fungovať. Ako dôkaz toho, že to tak nie je, ju takto znehodnotili.
Záver obhliadky samotného reaktora sa koná priamo pod ním. Nachádzame sa v miestnosti, kde pracovali elektrické motory a zasúvali / vysúvali tyče do / z reaktora na moderovanie jadrovej reakcie. V tejto elektrárni sa na moderáciu používala voda, na rozdiel od Černobyľu, kde to bol grafit.
Zaujímavosťou je, že sa moderujúce tyče zasúvali zo spodu. Väčšinou sa zasúvali zhora (ako aj v Černobyle) preto, aby v prípade výpadku elektrickej energie bolo možné ich tam rýchlo zasunúť - za pomoci gravitácie. Kvôli architektúre tzv. vodného reaktora ako bol aj v Zwentendorfe, sa zasúvajú moderujúce tyče zdola.
V tejto miestnosti vidíme asi najviac očividne chýbajúcich dielov. Na obrázku nižšie si môžete všimnúť zopár motorov, no väčšina z nich sa už rozpredala.
Zwentendorf, rovnako ako Černobyľ do havárie (potom ho dostavali), nemal pod reaktorom špeciálne zosilnenú betónovú ochranu, pre prípad veľkej nehody, kedy by sa roztavený materiál mohol dostať do pôdy.
Turbínová hala - vždy v 90° uhle na reaktor!
V jednom momente sa nám naskytá pohľad na turbínovú halu z balkóna jednej zo servisných miestností. Vidíme tu hrúbku steny - ja odhadujem tak meter.
V turbínovej hale sa pôvodne nachádzali tri turbíny a jeden generátor. Dnes sú tu už len dve turbíny a žiadny generátor. Zvyšok bol predaný nemeckým jadrovým elektrárňam, ktoré používali totožný model, ako náhradný diel.
Turbínu poháňala vodná para, ktorá sa vytvorila z vody, ktorú zohriala jadrová reakcia. Takže táto para bola vysoko rádioaktívna a v čase prevádzky sa nemohol nikto bez špeciálnej ochrany pohybovať po hale. Pre servis bolo nevyhnutné turbínu odstaviť a počkať niekoľko minút, kým sa para dostane preč z obehu.
Turbíny majú frekvenciu 50hZ (teda 50 otočení za sekundu) práve kvôli frekvencii v elektrickom vedení.
Reaktor a turbína museli mať medzi sebou vždy 90° uhol a to z dôvodu prevencie havárie. V prípade ak by sa niektorá z rotujúcich častí turbíny ulomila, má takú energiu, že bez problémov prerazí metrovú železo-betónovú stenu a skončí rozmetaná na poli v niekoľkých kilometroch štvorcových. Práve po takejto havárii si od Zwentendorfu kúpila turbínu nemecká jadrová elektráreň. Ak by mali turbínu namierenú na reaktor, nemuselo by to dopadnúť dobre.
Riadiaca miestnosť zo sedemdesiatok
Absolútny záver sa koná v riadiacej miestnosti. Podobnej tej, ktorú veľa ľudí videlo v seriáli o Černobyle alebo inom dokumente. Stovky, ak nie tisíce kontrolných diód, tzv. červený telefón priamo kancelárovi, počítač o výkone kalkulačky na mojom telefóne a ... nepriestrelne sklo!
Túto poslednú vymoženosť dobudovali ako poslednú po tom, ako sa snažili komunikovať verejnosti všetky bezpečnostné opatrenia, ktoré sú v elektrárni. No rakúsky zákon vtedy vynucoval, aby bolo v pracovnej miestnosti denné svetlo, takže aj okno. Niekto z občanov sa teda spýtal, že čo ak cez toto okno niekto začne strieľať. Tak medzi okno a samotných pracovníkov dali nepriestrelné sklo.
Na fotkách je jeden z počítačov originálny, no druhý, ten "modernejší", bol doplnený dodatočne. Nachádza sa tu aj tlačidlo podobné tomu AZ-5 v Černobyle. Tu sa volá Scram a jeho úlohou je kompletne vypnúť reaktor resp. jadrovú reakciu.
Pri záverečnej otázke na nášho sprievodcu, či bolo dobré rozhodnutie elektráreň nespojazdniť, odpovedá vyhýbavo: "Z jednej strany istotne hej, keďže by sme nemohli byť na tejto prehliadke." Rozlúčime sa ako so sprievodcom, tak s miestnou čiernou mačkou, ktorá nás tu aj vítala a exkurzia končí.
Ak sa vám naskytne možnosť návštevy Zwentendorfu, vysoko vám ju odporúčam. Fantastický výklad v angličtine, sprievodca bol ochotný zodpovedať akékoľvek otázky a niekoľkokrát zdôraznil, že tu neexistuje nič, čo by bolo tajné. Dokonca nám sprístupnil aj miesta, ktoré nie sú súčasťou bežných prehliadok. Exkurzia trvala približne tri hodiny.
Záverom si neviem predstaviť autentickejšie "múzeum jadrovej energetiky", no asi bolo trocha pridrahé. Čo by ste si kúpili za 1 miliardu vašich daní vy?
