Rekreačné zariadenie ZORNIČKA sa nachádza v Harmónii pri Modre. Päťhektárový areál pôvodne patril Chemickým závodom Juraja Dimitrova. Jeho dôležitou súčasťou je 5-poschodový hotel s kapacitou približne 100 lôžok. Nájdeme tu vlastnú reštauráciu, saunu, vodoliečbu a zasadacie miestnosti.
Súčasťou areálu je aj trojpodlažná Chata Zornička, koliba a 10 malých chatiek. Pre aktívne trávenie času tu boli k dispozícii tenisové kurty, bazén, futbalové, volejbalové a basketbalové ihrisko.
Zariadenie využívali predovšetkým zamestnanci Istrochemu ako dostupnú a kvalitnú možnosť dovolenky. Po zavretí závodu v roku 2003 sa objekt dostal do súkromných rúk, bol čiastočne modernizovaný a sprístupnený širšej verejnosti.
Nejeden z generácie, ktorá areál zažila si spomenie na svadby, športové sústredenia a letné tábory, ktoré tam absolvoval. Napriek tomu bol komplex stratový a 23.3.2007 ukončil svoju činnosť.
Dnes celý areál patrí českej firme okrem hotela, ktorý je v štátnych rukách. Od súkromnej spoločnosti prišli návrhy na výstavbu rodinných domov, ale mesto Modra to odmietlo.
V akom stave je areál po 13 rokoch nefunkčnosti a čo sa v ňom deje sme sa rozhodli ísť pozrieť na vlastné oči.
Prístup do areálu nie je zložitý napriek tomu, že hlavná brána je zatvorená. Teda to si myslíme. Prechádzame deravým plotom, ktorý drží pokope len páska "Zákaz vstupu". Prvé malé budovy v areáli sú značne rozkradnuté, zdemolované a plné odpadu. To ale nemôžeme povedať o bazéne alebo tenisových kurtoch.
Areál sme boli preskúmať počas prvých teplých aprílových dní a je tu neskutočný pokoj aj vďaka všade prítomným kvitnúcim kvetom a čerstvej tráve. Z času na čas nás vystrašia aj pobehujúce srnky.
My sa ale už dostávame k miestu, ktoré bolo centrom večerných posedení a zábavy. Koliba, ktorá je takmer celá obsadená veľkým krbom plnom odpadkov. V minulosti sa tu opekalo, dnes sa tu už prinajlepšom len fajčí tráva. Zaujímavé je, že v kolibe je absolútna tma aj počas dňa, steny dokonalo eliminujú všetko vonkajšie svetlo.
So sebazaprením odmietame 5 rokov starý arabský chleba, ktorý sme našli v kolibe a presúvame sa ďalej. Obchádzame chatovú časť areálu, kde každý jeden domček je vzorne zaklincovaný doskami a nie je možné bez použitia násilia sa doň dostať. Chatky ale vyzerajú naozaj nadčasovo a pripomínajú mi nórsky vidiek.
Dostávame sa k hlavnej budove areálu - hotelu Zornička. Z diaľky vyzerá naozaj veľmi podobne tomu ako na fotke z pred 13 rokov. Je na ňom poznať pár rokov naviac no svoj charakter si stále drží. Navyše slúži ako nositeľ vysielača.
Každý normálny človek by vošiel predným vchodom, no nám to príde príliš okaté. Preto obchádzame celý hotel a hľadáme inú cestu. Prekvapuje nás s akou precíznosťou niekto postavil múry za sklenenými výplňami, zablokoval dvere a zaklincoval okná. O to viac nás to láka pozrieť sa dnu.
V tom si ale všímam pod každou sklenenou výplňou dieru. Niečo ako vzduchový systém na odvetranie suterénu alebo kuchyne. Pravidelne niekoľko metrov. Len jedna z nich je zakrytá a to mi príde zvláštne. Rozhodnem sa ju ísť odkryť, lebo tajne dúfam, že sa tade bude dať vliezť dnu.
No Tomáš, ktorý so mnou bol aj na cintoríne vlakov, zvolil radikálnejšie riešenie. Proste na matrac, ktorý dieru zakrýval, skočil. Tak, ako on sa so mnou podvedome lúčil, keď som sa kĺzal z Téryho chaty, tak som sa ja lúčil s ním teraz.
Nasledoval obrovský rachot prepadu matraca a ďalšieho bordelu aj s Tomášom do diery. Našťastie nebola o nič hlbšia ako ostatné a odnieslo si to len narazené koleno a rameno. Naše tajuplné približovanie sa k cieľu sa teda premenilo na diskusiu "Čo ti už ...., to čo si spravil?!".
Priebežne som vyskúšal, či nejdú otvoriť dvere od zadu hotela, aby sme pochopili, že naozaj musíme ísť predným vchodom.
Hlavný vchod má jeden hlavný problém. Je otočený presne na stranu domov, kde sa domnievame, že niekto žije. Či je to strážnik alebo asociál nevieme. Len by sme sa s ním nechceli stretnúť.
Rýchlo odsunieme veci blokujúce hlavný vchod a vstupujeme dovnútra pravdepodobne nepozorovane. Z vnútra ide neskutočný chlad, asi ako keď v letnú noc otvoríš chladničku. Vstupné mreže zakrývajú tajomné plachty a my sa postupne dostávame do vestibulu hotela.
V tom ale začujeme niečo, čo nás tak neteší. Auto. V zrýchlenom konaní sa zhodujeme, že "to je autobus v dedine" alebo "to je ďaleko, to nemôže byť tu". No a potom prišlo rovno pred potenciálne obývaný dom auto. Je nám jasné, že brána bola predtým zavretá a ten, kto prišiel, si ju určite vedel odomknúť. Ďalší dobrodruh to teda nebude.
Bez zrýchleného konania berieme nohy na plecia a v štýle Pata a Mata sa každý jeden zamotáme do jedného kábla. Za sebou, nie naraz. Jeden sa zamotá, odmotá, druhý ho sleduje a zamotá sa po ňom aj on. Takto to vykonávame až do posledného kusu. Podarí sa nám ale odísť z areálu a sledujeme už len zapálené svetlo vo vedľa stojacej budove. Domnievame sa, že strážnik prišiel na 8. večer do služby a berieme sa domov.
Takýto koniec ma ešte viac namotivoval sa na toto miesto vrátiť a pozrieť sa do hotela, ktorý sa snažia tak zabezpečiť. Presne o týždeň sa vyberáme znova. Najprv ideme skontrolovať, ako na tom je hlavná brána. Je zatvorená. Pozrieme sa ale bližšie a zistíme, že miestny zámok je len trikom pre vaše oči.
Zámok sa dá prstami otvoriť a reťaz môžeme zložiť hneď teraz. Toto zvyšuje pravdepodobnosť našej teórie, že v areáli žije neoficiálny nájomník.
Nakráčame suverénne cez predný vchod a všímame si iné usporiadanie prekážok. Niekto tu od minulého týždňa bol. Priestory sú väčšinou prázdne. Naozaj skoro všetko bolo vysťahované.
Najviac zaujímavá a aj najviac zachovalá časť je podzemného podlažia. Jeden z vchodov je z kuchyne, môžeme sa tak dostať do skladu, mraziarne alebo kotolne.
Na podzemnom podlaží je zachovaných množstvo vecí, ktoré sa v takýchto budovách rozkradnú. Chladničky, úplne nové taniere, porcelán, ale aj káble a žiarovky. Sem veľa ľudí nechodí.
Z tejto tajomnej časti, kde je ešte väčšia zima ako v iných častiach hotela, prechádzame do kotolne, kde nachádzame dva plynové kotle aj s tlakomermi.
A už je nám zima, vyrážame na izby. Od druhého až po piate poschodie sa nachádzajú v hoteli izby s vlastným sociálnym zariadením. Niektoré menšie a niektoré poriadne honosné. Takmer všetky okná sú zvnútra zablokované.
V drvivej väčšine izieb nie je doslova nič. Prekvapivo v dobrom stave sú ale vypínače, koberce a steny. Postupne sa dostávame jednotlivými poschodiami stále vyššie. Kde tu nájdeme držiak na zubnú kefku, vaňu, skrinku alebo záchod.
Čím sme ale vyššie, tým krajší výhľad z izieb je. Naozaj tu mohol človek relaxovať len výhľadom z balkónu. Jedna strana hotela má výhľad do pokojného a teraz aj do farebne rozkvitnutého lesa a druhá strana hotela do diaľky smerom na Modru.
Tomáš ma chcel vytiahnuť aj na strechu, no malo to jeden problém. Musel by som tam vyliezť po celkom nestabilnom rebríku. Ja ako človek so strachom z výšok som ho poslal napred a len dúfal, že na streche nič nebude a nebudem tam musieť ísť. O to viac mi odľahlo, keď mi Tomáš zahlásil "nič také tu nie je".
Chýbala nám ešte jedna časť rekreačného zariadenia, na ktorú sme boli zvedaví. V dnešnej reči tzv. saunový svet. Ten sme našli, keď sme zišli po schodisku opäť do podzemia. Tma a zima sa znova stali našimi spoločníkmi.
Náš cieľ bol naplnený a prešli sme viac menej všetky miestnosti hotela Zornička. Opúšťame hotel a sme radi, že nás tentokrát nikto nevyrušil. Čoskoro si ale uvedomujeme, že my sme asi niekoho vyrušili.
Našťastie tento asi meter vysoký a 40 kilogramov vážiaci psík bol potichu a v kľude, takže sme sa mohli pokojne vypariť. Z diaľky sme si neskôr obzreli obývaný dom. Vo vnútri visí americká zástava, pred domom je ohnisko a zdroj vody. Pravdepodobne tu žije niekto, kto má rád samotu.
Rekreačné stredisko ZORNIČKA je už definitívne minulosťou. Nemusí to byť kvôli jej nekvalite. Zmenili sme sa aj my, bežní ľudia. Namiesto rekreačných pobytov v Modre vyhľadávame more v Chorvátsku, exotiku v Thajsku alebo kvalitné služby v Rakúsku.
Uvidíme, či sa doba dostupných dovoleniek pre hocikoho na Slovensku vráti tak, ako sa vrátili do módy veľké mobily alebo veľké okuliare. Ak áno, Harmónia je ideálnym miestom na znovuzrodenie takéhoto rekreačného strediska.
Ak chceš viac obrázkov, videií a informácii, ktoré sa do blogu nedostali, sleduj moju Facebook stránku na https://www.facebook.com/helmutravel/.
