Tetuška, resp. naša gruzínska babička, ktorá nás včera ošmakla o 15 EUR, si to hneď z rána odrobila. Pripravila nám plné stoly chutného domáceho jedla na raňajky. Chleba vo vajci, zelenina, čaj a sladkosť na cestu. Čo viac by sme chceli?
Napriklad poriadné domáce chačapuri, ktoré si nastriháme nožnicami!
"A davaj čača!" zrúkne na nás babička a položí na stôl dve fľaše. Jedna vyzerá ako keď bezdomovcovi vytrhnete čučo v plastovej fľaške ... navyše na tej fľaške deň predtým spal. Tá druhá je sklenená a obsahuje priezračnú tekutinu - chachu (čítaj čaču).
Najprv sa zdráhame, predsa len, na raňajkách nie sme zvyknutí piť, no nakoniec nemáme na výber. Ja sa vyhovorím na to, že budem šoférovať a dám si iba troška čuča.
Ak by mi babička rozumela, čo je čučo, pravdepodobne by ma rovno vyhostila. Gruzínsko a víno patrí neoddeliteľne k sebe a produkuje sa tu už 8000 rokov. Mnoho obyvateľov má vlastné vinice a produkuje víno ako pre seba, tak aj pre susedov alebo pre väčšiu produkciu. Toto rozhodne nebolo kúpené v Tescu, ale ide o domáci kus.
Horšie to z môjho pohľadu majú chalani, ktorí si vychutnávajú takto z rána chachu. Ide o typické gruzínske brandy s obsahom alkoholu od 65 do 80 percent. Tvária sa spokojní, no možno hrajú iba formu pred babičkou. Ja si nakoniec cucnem ... podľa mňa hnus ako väčšina tvrdého alkoholu. Oni tvrdia, že niečo ako naša slivovica. Ich sympatie k chachi mi nakoniec potvrdzujú aj neskôr, takže asi im to fakt chutilo (sú divní ... či ja som?).
"Suuuuuper, suuper grupa!" vyjadruje nám naša gruzínska babička city potom, čo zvládneme rannú alkoholovú skúšku.
Včera sme na ňu mali ťažšie srdce a dnes nám kýva pri odchode ako keby bola naša babka a my ideme z prázdnin domov. Spokojní a samozrejme poriadne prejedení. Presne ako od babky.
Smerujeme na východ krajiny a dnešným cieľom je Stepanspinda ... vlastne nie, to je len interný pracovný názov tohoto mesta, je to Stepantsminda. Prvou zástavkou po ceste je Katshki Pillar, takmer 40 metrov vysoký skalný útvar, na ktorého vrchu sa nachádza kostol s príbytkom. Väčšina Gruzíncov sa hlási k pravoslávnej cirkvi a aj tento kostol patrí jej.
Ešte kým sa k nemu ale vôbec dostaneme, vidíme veľa zvláštnych vecí ...
Keď dorazíme pod Katshki Pillar, prekvapuje nás, že sme tam ale že absolútne sami. Žiadny turista. A to je to celkom známy turistický bod.
Prečo preboha stavať kostol na takejto skale?! No vraj preto, aby ste boli tam, kde sa stretáva zem a nebo a mohli tak byť bližšie k Bohu.
Do roku 2015 takmer permanentne žil na vrchole mních Maxime, ktorý schádzal dole len dvakrát týždenne, aby sa pomodlil s ostatnými veriacimi. Zásoby mu dodávali pomocou kladky. Dnes majú právo vstúpiť na vrchol pomocou rebríka iba mnísi, ktorí sa chcú modliť. Jedna cesta im trvá aj 20 minút. Takže asi toľko, čo mne sa rozpamätať na otčenáš.
Logicky, hore sme teda neboli. Pod skalou sa nachádza malý, tajomný kostolík a dve dôležité veci - vinná pivnička a obchod so suvenírmi! Obidve ale boli zatvorené. Dnes by tržby fakt neboli.
Keďže tu je mŕtvo, ideme ďalej. Katshki Pillar je len pár kilometrov od mesta Chiatura, do ktorého prídeme o pár minút. V princípe som od neho nič neočakával, ale nakoniec ma šokovalo.
Mesto je zasadené v údolí medzi dvomi skalnými zrázmi. Najviac sa dostalo do povedomia počas sovietskej éry vďaka ťažbe železa a mangánu. Žiť v tomto meste zaručovalo, že ste mali stabilnú prácu a bolo o vás dobre postarané.
Sovietsky zväz sa o vás staral až tak, že ho zaujímalo, čo by pre vás mohol spraviť, aby ste boli efektívnejší pri práci v mangánových doloch. Veľa obyvateľov povedalo, že cesta do práce a z práce im kvôli veľkému prevýšeniu zoberie veľa energie, ktorú by radšej mohli použiť pri práci. Tak sa Stalin a jeho kumpáni rozhodli, že postavia lanovky z centra mesta na sídliská, ktoré sa často nachádzali na vrcholoch skalných útvarov nad mestom. Od roku 1954, kedy sa postavila prvá lanovka, pribúdali ďalšie a všetkým bolo sveta hej.
Na konci studenej vojny mangánové doly prestali byť takými dojnicami ako predtým a ľudia prišli o prácu. Začali utekať za novou prácou do iných miest a v Chiature ostali desiatky prázdnych domov a bytov. Tento trend pokračuje dodnes, keďže Chiatura sa stala ďalším chudobným mestom, ktoré bolo zvyknuté na lepšie časy.
Ani si nestihnem uvedomiť, že sme práve dorazili do mestečka Chiatura a už mi udrie do očí socialistický pomník s naozaj fascinujúcimi panelákmi.
Keby som o tomto meste nič nevedel, poviem, že to je anjel s vojakom. No keďže nemá zbraň, je dosť možné, že je to anjel s pracujúcou triedou v dole. Ešte viac ma zaujmú paneláky za sochou. Nie je to žiadny Luník IX, domy nie sú zničené. Je na nich ale vidno, že tu takto stoja už desiatky rokov bez tej najmenšej opravy.
Niekde sú plastové okná a je vidno, že tam niekto nie chudobný žije. Inde je zase vidno, že tam niekto žije alebo skôr prežíva a vo veľa oknách dúfame, že už naozaj nikto nežije.
Tu mi začína nabiehať celkom depresívna nálada a navyše je zamračené, čo atmosfére len pridáva grády. Pokračujeme dole kopcom smerom do centra mesta, ktoré je v údolí. Počas cesty stále viac a viac zisťujeme, že toto mesto zastalo v čase studenej vojny. Navyše pohľady domácich by mohli robiť reklamu na depresiu.
Okamžite po vystúpení nás prevalcuje poriadny smrad. Pochádza z ťažby mangánu, pri dlhodobom vdychovaní je karcinogénny.
Je to len pár metrov a nachádzame jednu zo staníc historickej lanovky. Ide dvoma smermi, na obidve strany skalných masívov na okolí. Lanovka ešte stále funguje a ľudia ju radi využijú na cestu domov.
A teraz si predstavte priemernú lanovku napríklad v Tatrách .... a teraz tá v Chiature.
Áno, naozaj táto lanovka bežne funguje. Na(ne)šťastie je aktuálne mimo prevádzky, takže sa nemôžeme zviesť. Nikto z nás by sa predsa nebál (tak sa tvárime, keď zistíme, že lanovkou sa ísť nedá).
A tak sa aspoň pokocháme stanicou lanovky, ktorá dosahuje také parametre zchátranosti, že by som ju kľudne mohol zaradiť do svojej rubriky Urban Exploration, kde preskúmavam opustené budovy. Naozaj ťažko uveriť tomu, že tu je možné nastúpiť na lanovku.
Mňa začína toto skrachované mesto zaujímať, ale bohužiaľ nás tlačí čas a mali by sme pokračovať ďalej. Navyše na niektorých členoch posádky badať prvé príznaky "depky", no a ublížiť im nechcem.
Už nám len ostáva prejsť cez kruhový objazd, keď si všimnem niečo neskutočné.
Kamery na kruhovom objazde! Akože kruhový objazd v meste, kde chodí 5 tatroviek za hodinu, pár rozšľahaných áut a maršutiek, ale tam sú potrebné kamery. Toto mesto naozaj nemá investovať do čoho iného. Všetko ostatné je tip top. No takéto špeciality sú v Gruzínsku bežné a radšej popri baníckych budovách opúšťame toto smutné mesto.
Tu by som žiť teda nechcel.
Ako keby sme sa zrazu presunuli do iného vesmíru, keď dorazíme do mesta Gori. Všetko je pekne upravené, nachádza sa tu veľa nových alebo zrenovovaných budov a je tu relatívne veľa turistov.
V Gori sa narodil všetkým dobre známy Stalin. Dodnes tu na námestí je zachovaný jeho rodný dom. Navyše tu má veľké múzeum iba pre seba. Má tam svoje kufre, oblečenie a dary od iných vodcov. No hotový Stalin fetiš. My si dáme po múzeu prechádzku a uvedomíme si, že ani poriadne nevieme, kto to bol Lenin a Stalin. Nejako sa ale spolu k tomu dokoktáme.
Teraz nás už čaká len cesta do Stepanspindy, teda Stepantsmindy. Po ceste prechádzame druhým gastronomickým testom Gruzínska. Khinkali.
Môžeme to nazvať šatôčkami o veľkosti väčších šampiňónov (čo je aj môj pracovný názov pre khinkali - šampiňóny), ktoré sú plnené väčšinou mletým bravčovým a jemne pikantným mäsom. Z mojej skúsenosti sa k tomu nepodáva žiadna omáčka ani príloha. Samotné šatôčky sú vlhké a často z vnútra po otvorení vyslovene vystrekuje voda, čo je asi také prínosné pre môj gastronomický zážitok, ako Miňo Mazurek pre výbor ľudských práv.
Každý raz, keď som khinkali jedol, mi bolo po nich ťažko. Tak ako khachapuri je super, tak khinkali je pre mňa hnus.
Často v reštaurácii vídame gruzínske rodiny, ktoré si objednajú obrovský tanier s khinkali. Môže ich tam byť aj 50. Všetci sa do toho naraz pustia a jedia, až kým nie je tanier prázdny.
Našťastie cestu kopcami popri autonómnej oblasti Južné Osetsko, ktorá je pod rukou Moskvy, môj žalúdok obsahujúci "šampiňóny" zvládne. Úspešne dorážame k dvom dôchodcom, u ktorých dnes bývame. Sme pár kilometrov od ruských hraníc a tu už vie a hovorí po rusky naozaj každý. Takže zisťujem, že moja výhovorka, že učit sa Ruštinu nemusíme, lebo v Gruzínsku ju aj tak nemajú radi, nebola úplne top.
Hodíme do seba čaj, ktorý nám domáci pripravia, a schováme sa do postele. Nachádzame sa poriadne vysoko a teplota je poriadne nízko. Sem sme už išli po tme, a tak až zajtra odhalíme, ako krásne tu je.
Ďalšia časť: Architektonicky najodvážnejšie mesto mojich ciest (GE & ARM 3/6)
Ak chceš viac obrázkov, videí a informácií, ktoré sa do blogu nedostali, sleduj moju Facebook stránku na https://www.facebook.com/helmutravel/.
