Novosibirsk? Panenka skákavá, kde to je?! Tu:
Mesto leží už v oblasti Sibíri, asi 3300 kilometrov od Moskvy a je aj jej oázou života. Žije tu viac ako 1,5 milióna obyvateľov a je obklopené nekonečnou, nehostinnou Sibírou. My sme sem prišli Transibírskou magistrálou, ktorej mesto vďačí za svoju existenciu.
V roku 1893 vzniklo ako osada, v ktorej žili ľudia, ktorí stavali železničný most cez rieku Ob ako súčasť Transibírskej magistrály. Neskôr začalo slúžiť aj ako železničný uzol medzi Altajom - pohorím na juhu Ruska, a Sibírou, čo mu pridalo na jeho dôležitosti. Postupne sa tak z osady stalo mesto, ktoré je dnes 3. najväčším v Rusku.
Keď poriadne rozospatí na lačno vystúpime na hlavnej vlakovej stanici do -15°C, nie je mi úplne jasné, ako chceme prežiť vonku 14 hodín. Táto obava existuje predovšetkým kvôli tomu, ako si predstavujem ruské mesto na Sibíri ...
No kvôli tomuto sme sem išli, tak si to poďme užiť. Naše prvé kroky vedú do centra mesta, kde budeme chcieť nájsť nejaký podnik, kde by sme sa mohli naraňajkovať. Keďže ruský Uber - Yandex stojí pár drobných, odvezieme sa ako páni.
Každá sekunda bez rukavice pri vyklikávaní Yandexu ma stojí nemalé utrpenie, no nakoniec sa to vyplatí a taxík dorazí. Vodič do tej zimy odmieta vystupovať a len nám z vnútra otvorí kufor. V Moskve som z vodičov Yandexu mal pocit, že každý z nich by najradšej niekoho zavraždil, no tento v Novosibirsku je hotový Breivik. Kolesá mu pri každom rozbehnutí na zľadovatenej ceste podkĺznu, jazdné pruhy musí poznať naspamäť, keďže sú často pod nánosom zľadovateného snehu. Dostane nás ale tam, kam sme chceli. A ani nás nezavraždí.
Za niekoľko minút už kráčame mestom pomedzi kopy snehu odhádzaných z chodníkov, ktoré napriek tomu pokrýva zľadovatený sneh. Google nám hovorí, že by tu niečo s možnosťou raňajok mohlo byť, tak to som zvedavý.
Síce je ešte stále tma, všade je dym z áut, ľudia sa tvária ako v depresívnom filme (no bodaj by nie, keď idú do práce o 7 ráno) a vonku panuje teplota hlboko pod bodom mrazu, už teraz mi toto mesto nepríde také zlé, ako som si ho predstavoval. Nepobehujú tu medvede po uliciach, miestne paneláky nie sú v stave Luníka IX a ulice centra sú preplnené barmi, kaviarňami a reštauráciami. Trojprúdové cesty sa zapĺňajú nie (len) Ladami, ale predovšetkým novými autami japonskej výroby.
Po asi 20 minútach, keď už nám postupne zamŕza tvár, máme už tej zimy a prázdneho žalúdka celkom dosť. Našťastie práve v tom momente dorazíme na miesto, kde nás čaká teplo, čaj a sýte raňajky.
Popri raňajkách pozorujeme prebúdzanie sa mesta do bežného pracovného dňa. Pribúda áut, ľudí na uliciach, MHDčka je zdravo natlačená a košielkári v kaviarňach rozbiehajú svoje biznis stretnutia. Presne ako v ktoromkoľvek európskom meste.
Horšie je, že nie len životný štýl mi pripomína európske mestá, ale aj ceny. Ak by si niekto myslel, že raňajky nás stáli pár centov, tak je na prudkom omyle. Cena bola podobná ako niekde v centre Bratislavy.
Počas východu slnka sme sa prešli k nábrežiu rieky Ob a už spomínanému mostu, ktorý bol tak dôležitý pre vznik tohto mesta. Postupne tunujeme svoje obliekanie sa do ruskej zimy, napr. ja sa učím viazať šál, keďže mi ho asi nikdy predtým nebolo treba.
Rieka, široká asi ako jeden a pol Dunaja, je takmer kompletne zamrznutá a pokrytá vrstvou snehu. Odvážime sa na ňu aj vstúpiť, ale naozaj iba pri kraji. Tam, kde nie je zamrznutá, pravdepodobne má voda vyššiu teplotu alebo inú hustotu, teda je znečistená a zatiaľ nezamrzla, no za to sa z nej poriadne parí.
Spravíme si iba pár fotiek a hypermoderné telefóny nám zomrú. Percentá baterky padajú ako úroveň politiky na Slovensku, proste to vidíš v priamom prenose. Sme naobliekaní ako cibule, a tak nám až taká zima nie je. Ak teda odrátam námrazu na obočí a zamrznutú sánku.
V tom okolo nás prebehne bežec, čo si prišiel troška zašportovať na nábrežie. To mi pripomína, ako ma vždy niektorí ľudia poučovali, že okolo nuly už nemám športovať, lebo ochoriem. A to nehovorím o cyklistovi, ktorý nás obiehal na moste ponad rieku.
Na druhej strane rieky je, zdá sa, nejaká biznis oblasť a hneď pri nej je čo iné, ako ... lyžiarske stredisko! Niekto sa pýši tým, že majú v práci tulivaky, niekto tým, že majú PlayStation, no zamestnanci týchto firiem si môžu ísť počas pracovného dňa pekne zalyžovať.
V Novosibirsku navštívime ešte múzeum ruských železníc, kde ničomu nerozumieme, lebo je všetko len po rusky, a tak si obzeráme hlavne modely vlakov. Ako v každom poriadnom ruskom meste aj tu je Leninovo námestie, kde si pozrieme sochy z ľadu a prípravu ľadovej plochy na korčuľovanie. Vyskúšame aj jednu z mála vegánskych reštaurácií v meste, ktorá uspokojí aj naše žalúdky a troška nás opäť prenesie do európskej bubliny, keďže tu mi to vôbec nesedí.
Poobede sa teplota vyšplhá až na -8°C a nám začína byť vo výbave na sibírsku zimu teplo. Mám pocit ako keď príde do Bratislavy jar. Svieti slnko, je teplo a aj ulice ožili. Potom si dám dole rukavice a to ma vráti do reality.
Navštívime aj miestny obchodný dom, keďže potrebujeme nakúpiť nejaké zásoby na ďalší deň a dve noci, čo pocestujeme vlakom.
Pred odchodom na stanicu sa ešte zastavíme v gruzínskej reštaurácii na večeru, kde si dám moje najobľúbenejšie gruzínske jedlo chačapuri, ktoré niekedy provokačne volám aj "ruská pizza". Príde mi to ako také prepracovanie quattro formaggi do štýlu východoeurópskych jedál. Aj tu, nie len v samotnom Gruzínsku, je fantastické.
Po večeri mi to nedá a musím sa zamyslieť nad tým, ako zle som si predstavoval Novosibirsk. Namiesto zdevastovaných panelákov nás tu čakalo mesto, ktoré nebolo vybavené o nič horšie, ak nie lepšie, ako Bratislava. V Novosibirsku nás na každom prechode pre chodcov púšťali autá a vozili sme sa metrom. O tom môžeme v Bratislave iba snívať.
Podľa mojich prieskumov platov v Novosibirsku sa tie v mojej oblasti podobajú tým v Bratislave. Podobne ako ceny. Takže nejaká bieda sa tu netrie.
Videli sme tak ultra bohatú Moskvu, relatívne bohaté mesto Novosibirsk a teraz už poďme ďalej na východ.
Presne na tom nástupišti, kde sme ráno vystupovali, teraz nastupujeme do vlaku č. 72, tzn. o pár kategórií horší ako ten predtým. Problémom ale je to, že tentokrát ideme v tretej triede, tzn. v otvorenom vagóne, tzv. platzkarte, resp. po mojom - dobytčáku. Kapacita vagóna je asi 60 ľudí.
Prvé, čo nás po nastúpení ovalí je teplo, ktoré vo vnútri panuje. Väčšina ľudí je len v tielkach. Keby som povedal, že to tu extrémne smrdí, tak by som klamal, ale teda konvalinky tu tiež nevoňajú.
Okrem toho hlavného rozdielu medzi 2. a 3. triedou, že neexistujú jednotlivé kupé, je zásadný rozdiel aj ten, že na priestore, kde sa štandardne vezú štyria ľudia, tu idú šiesti. Ulička sa zúži, postele tých štyroch sa skrátia a v uličke tak vznikne miesto pre dve ďalšie postele. To má za následok, že keď si ľahnem na svoju posteľ, pravidelne dostávam po mojich trčiacich nohách do uličky od okoloidúcich mrazenými rybami alebo iným vhodným materiálom výživnú masáž.
Kým som sa ale do svojej postele uložil, tak to trvalo! Keďže tu si na tú hornú posteľ ani neviete sadnúť kvôli málo priestoru nad vami, tak hľadanie vecí v batožine je peklo.
Prekvapivo, na to, že je to vlak o 4 čísla horší ako ten predtým, sa nám zdá modernejší aj čo sa týka postelí a záchodov. Tu prvýkrát zisťujeme, že tá postupnosť čísiel vlaku a kvality nie je úplne striktná.
Keď sa vybalíme a uložíme sa do našich skrátených verzií postelí, som spotený ako hovado. Nemôžem sa ani hýbať, pretože by som tým len zvyšoval svoju teplotu. Toto by ste na Transibírskej magistrále nečakali, čo? Veru ani ja, a preto tu mám pyžamo s dlhými gaťami.
Budím sa až na zastavenie vlaku v Krasnojarsku, priemyselnom meste asi 800 kilometrov a viac ako 10 hodín cesty od Novosibirsku. Jediné šťastie, že v našom kútiku s nami spí iba Eskimáčka, ktorej jediným záujmom je telefón. Na rozdiel od niektorých ani nesmrdí, takže sme si za dobré.
Tento vagón má ale jednu zásadnú nevýhodu. A to, že reštauračný vagón je na úplne druhej strane vlaku. Čo to znamená? Musíme prejsť asi 6 vagónov tretej triedy a 2 vagóny druhej triedy. To nie je iba o kráčaní, to je hotový kultúrno-estetický zážitok.
Vstúpiš do prvého vagónu, smrad po zhnitých ponožkách, prechádzaš medzi vagónmi, -20°C, nafúkaný sneh, zvuk a otrasy ako keby išlo utrhnúť vagón a ty si v šľapkách. Druhý vagón vyhriaty ako sauna, vo štvrtom preskakuješ a podliezaš hnáty rozvalených pasažierov, v piatom zistíš ako voňajú pokazené sardinky a takto ďalej. Keď už prežiješ túto cestu a si v reštauračnom vozni, v tom horšom prípade zistíš, že nikto nezobral peniaze a v tom lepšom, že nemajú "blyničky" resp. palacinky.
A celé to vyzerá asi takto ...
Tentokrát nás prekvapí v reštauračnom vozni o dosť mladšia obsluha, ktorá dokonca vie aj pár slov po anglicky. Sme tu na raňajkách a pri vedľajšom stole už sedí mladý Rus ťahajúci vodku. Ceny sú stále vysoké, presne ako v predchádzajúcom vlaku. No ak nechceme toľko vyfonkárčiť, nemáme na výber.
Inak na tejto fotke s palacinkami si môžete všimnúť v Rusku málo vídaný jav. Jedlo bez kôpru. Akože oni sú ho schopní dať absolútne všade a hlavne tak, aby prerazil všetky ostatné chute! Málo slané? Daj kôpor! Málo kyslé? Daj kôpor! Skončilo to tak, že sme hovorili čašníčkam, že chceme to "bez tej zelenej veci", čomu jednoznačne pochopili.
No a čo robíme celý deň vo vlaku? Pravdu povediac, ja si tento deň vôbec nepamätám. Akože nepamätám si, že by som pil nejako ráno vodku, že by som ten deň "dal na Rusa", no fakt neviem.
Každopádne viem, že približne v tejto časti cesty si začínam na okolí všímať vypálené stromy. Len nedávno tu boli veľké požiare, ktoré boli dosť prepierané aj v našich médiach. Ja tvrdím, že to ostalo po nich, no chalani sa mi smejú, že už mám halucinácie a sú to len také kmene stromov.
Prvýkrát zažijeme aj to, že vlak mešká. Asi 30 minút len tak stojíme. Takže za asi 3000 kilometrov sme nabrali 30 minútové meškanie, ktoré sme za pár hodín dobehli. Kam sa hrabú slovenské železnice.
Nevýhodu tretej triedy pocítime v noci, keď na jednej zo staníc nastúpi niekoľko ľudí a v celom vagóne sa zasvietia svetlá, pretože dežúrna im potrebuje dať posteľné prádlo.
Okrem toho niekomu asi 3-krát za sebou zvoní telefón. On ho nedvihne, nestíši ani nevypne. Proste to dozvoní a za chvíľu znova. Inak, pravdu povediac, ja som si prvýkrát myslel, že je to môj telefón, keďže to bolo rovnaké zvonenie ako mám ja. No nejak som si neuvedomil okolnosti a ja proste keď spím, tak spím a neriešim blbosti. Takže som sa iba prehodil na druhú stranu a spal ďalej. Pri druhom zvonení som už radšej svoj telefón skontroloval, aby som neostal na raňajky nejakému Rusovi, prípadne Mongolovi, no našťastie som v tom bol nevinne.
Ráno nás našťastie nikto tak násilne ako v Novosibirsku nebudí a my sa celkom pohodlne, síce v skorých ranných hodinách, zobudíme v meste Irkutsk. Čaká nás tu už teta vo "vesmírnom" oblečení, v -19°C. Jej cieľom je dostať nás k najväčšiemu sladkovodnému jazeru (aktuálne klzisku) na svete, Bajkalskému jazeru.
Ďalšia časť: Vznášadlo je sci-fi? Poď somnou na Bajkal! (Transsibírska magistrála 3/4)
Ak chceš viac obrázkov, videí a informácií, ktoré sa do blogu nedostali, sleduj moju Facebook stránku na https://www.facebook.com/helmutravel/.
