Založil ich v roku 1847 Ľudovít Kornidesz, ktorý si poznatky o tzv. Priessnitzovej metóde vodoliečby priniesol zo štúdií v nemeckom Gräfenbergu. Pomenoval ich Čiernohorské, pretože sa nachádzali pod horou, ktorú volali Schwarzenberg (nem. čierny kopec). Táto oblasť bola bohatá na pramene, nie síce minerálnej liečivej vody, ale aspoň studenej a čistej. Bolo ich tu 14, pričom niektoré z nich dostali mená ako Popoluška alebo Amália.
Neboli to kúpele, aké si dnes väčšina predstavujeme, teda čľapkanie sa v horúcej vode s pivom v ruke a kde-tu nejakou masážou. Išlo o tzv. klimatické kúpele, kde liečba prebiehala z veľkej časti pobytom na čerstvom vzduchu v príjemnom a pokojnom prostredí, pohybovou aktivitou a špecifickým stravovaním - napríklad cieleným pitím studenej vody. Ráno vás teda vyhnali z postele na telocvik, aby ste si mohli dať diétne raňajky. Zabudnite ale na horúcu výrivku ako odmenu. Priessnitzova vodoliečebná metóda pozostávala z umývania a drhnutia tela v studenej vode. Ale poteším vás, aplikovalo sa aj slnenie, slatinné kúpele a parný kúpeľ.
Tieto klimatické kúpele boli prvé svojho druhu v Uhorsku. Liečila sa tu obezita, choroby krvi, katare horných dýchacích ciest, ochorenia štítnej žľazy a vtedajšia vyčerpanosť, dnes to môžeme nazvať vyhorením. Prvý rok sa tu liečilo 79 osôb a medzi rokmi 1853 a 1881 to bolo až 4867 pacientov.
Liečiť sa sem chodila klientela z celého Uhorska. Kapacita kúpeľov neustále rástla keď v roku 1888 to bolo asi 100 izieb, no pred začiatkom prvej svetovej vojny to bolo 124 izieb. V investíciách do kúpeľov sa pokračovalo vo veľkom aj po vzniku prvej ČSR, keď sa v nich v roku 1927 liečilo 447 pacientov. Ich rozmach pribrzdil veľký požiar v roku 1932 a následná druhá svetová vojna. V tomto období kúpele rozšírili svoju činnosť aj na organizovanie rôznych kultúrnych a spoločenských akcií.
Počas druhej svetovej vojny sa stali kúpele letným táborom pre nemeckú organizáciu Hitlerjugend, čo bola polovojenská nacistická mládežnícka organizácia Hitlerovej strany NSDAP. Slúžila na propagáciu nacizmu a výchovu "správne uvažujúcich" mladých ľudí. Prvý transport detí prišiel v apríli 1941 a posledný odchádzal v lete 1944. Zaujímavosťou je, že vtedajší majiteľ kúpeľov Černek Fargaš tu počas druhej svetovej vojny schovával aj troch Židov, ktorí tu prečkali vojnu a neskôr emigrovali do Izraela. Stal sa zato držiteľom ocenenia Spravodlivý medzi národmi.
Po druhej svetovej vojne boli kúpele znárodnené a stal sa z nich detský rekreačný tábor a neskôr doškolovacie stredisko firmy zaoberajúcej sa odevom. Neskôr sa stali detskou zotavovňou a pionierskym táborom. Pribúdali tak detské ihriská a aj lyžiarsky vlek. V jednej z budov bola zriadená základná škola a v druhej materská škôlka. V posledných rokoch fungovania tu bolo viac personálu ako detí, ktoré sa tu liečili. V máji 2004 tak bola ozdravovňa Čierna Hora zrušená.
My sme sa vybrali pozrieť na areál Čiernohorských kúpeľov a neskôr detskej ozdravovne 16 rokov po tom, čo ju zatvorili. Prichádzame z neďalekej obce Nálepkovo po bývalej hlavnej príjazdovej ceste.
Víta nás tabuľa Detská ozdravovňa Čierna Hora. Vraj strážená kamerovým systémom. Prejdeme cez závoru a nachádzame sa na veľkom priestore v strede kúpeľov, resp. detskej ozdravovne. Až podozrivo pokojnú atmosféru kazí iba štekajúci pes z asi jediného domu, ktorý sme na Čiernohorskej ceste videli obývaný.
Na tomto mieste vystupovali a nastupovali pacienti a ošetrovatelia z kočov, autobusov a neskôr áut denno denne dlhé roky.
My nezačíname domom Jánošík, ktorý je vidno na fotkách, ale vilou Hana. Práve v tejto vile vypukol pred druhou svetovou vojnou veľký požiar a ostali z nej iba ruiny. Vila bola rekonštruovaná a stratila svoj pôvodný hrazdený vzhľad a nahradil ju funkcionalistický dizajn, ktorý má dodnes. Za socializmu, keď sa využívala na pionierske tábory, bola rozdelená na tri bloky, Dolná Hana, Horná Hana a Pionier. V čase detskej ozdravovne sa tu nachádzala materská škôlka.
Začíname Dolnou Hanou, ktorá nie je v dobrom stave. Nachádzame tu sčasti spadnuté schodisko a na veľa miestach prepadnuté stropy. Prostredie materskej škôlky by ale neutajil nikto, veď pozrite sa sami.
Pokračujeme do Hornej Hanej, ktorá pôsobí, že je v oveľa lepšom stave a asi aj preto si tam našiel niekto dočasné ubytovanie.
Pionier je hneď vedľa a vzhľadom na jeho nie úplne stabilne vyzerajúcu drevenú konštrukciu radšej iba nakúkame. Musím uznať, že meno Pionier mu naozaj svedčí, najviac vo mne evokuje časy letných táborov. Asi aj vďaka detskému ihrisku, ktoré sa nachádza hneď vedľa.
Pokračujeme do ďalšej budovy, ktorá má jednoznačne najtajomnejšiu atmosféru, volá sa vila Tompa. Je pomenovaná podľa jedného z najznámejších maďarských básnikov 19. storočia, ktorí sa liečil v kúpeľoch, Mihályovi Tompovi. Tompa bola postavená v rokoch medzi 1885 a 1895.
V tejto vile boli umiestnené kúpeľné procedúry a vo vedľajšej prístavbe boli vybudované kamenné vane, kde sa lúhovali čečiny zo stromov. Pacienti tak mohli pohodlne prechádzať medzi procedúrami a vaňami.
Budova nebola vykurovaná, čo ju za čias detskej ozdravovne odsúdilo na to, aby spĺňala iba funkciu skladu. Už vtedy sa vraj hovorilo o zlom stave budovy. Napriek tomu dodnes stojí, no aj ja laik vidím narušenú statiku budovy, ktorá sa spolu so svahom zosúva.
Dnes je vila Tompa zarastená medzi stromami a je ťažko viditeľná. Čo je ale viditeľné, sú krivé steny, prepadnuté podlahy a stropy.
V jej okolí sú už dnes nikým nepoužívané lavičky, ktoré dodávajú tomuto miestu tajomnosť.
V kontraste k nim je tu stále krásne vyzerajúca alej idúca popod Tompu. Na obrázkoch nižšie si môžete pozrieť, ako vyzerala v časoch najväčšej slávy kúpeľov a dnes.
Nad alejou stojí aj rímsko-katolícka kaplnka, postavená okolo roku 1900, v ktorej sa podľa mojich informácií dodnes z času na čas slúžia sväté omše. Tá prešla za množstvo rokov tiež rôznymi zmenami. Tú najväčšiu chceli spraviť socialisti, keď ju chceli premeniť na múzeum, no to sa im nepodarilo.
K domu Jánošík sa vraciame okolo tzv. hudobného pavilónu, z ktorého je dnes bohužiaľ iba ruina. Spadol nedávno pod náporom snehu. Práve v jeho okolí vyvieralo niekoľko prameňov, ktoré sú viditeľné dodnes.
Poslednou a aj najväčšou budovou, ktorú sme navštívili, je dom Jánošík. V tomto dome sa za čias kúpeľov predovšetkým bývalo. Keď sa ale stredisko zmenilo na ozdravovňu, dom sa premenil na základnú školu. Zaujímavé je, že dodnes si drží originálny hrazdový vzhľad a oproti niekoľkým desiatkam rokov dozadu je na nerozpoznanie.
Je rozhodne v najlepšom stave zo všetkých budov a nachádza sa v ňom množstvo zaujímavých vecí, predovšetkým z histórie detskej ozdravovne a základnej školy. Našiel som tu záznam o žiakovi, ktorý býval iba pár vchodov od miesta, kde bývam dnes ja.
V areáli Čiernohorských kúpeľov a neskôr detskej ozdravovne sa odohralo veľa príbehov, no už žiadne pravdepodobne nepribudnú. Len ťažko sa bude hľadať investor, ktorý by sa ich myšlienku snažil obnoviť. Aká bude realita, ukáže iba čas.
