reklama

Vitajte v Iráne! Nespravíte si s nami fotku prosím? (Irán 1/5)

Napriek odporúčaniu všetkých známych vykašľať sa na to vyrážam do, podľa našich médií, nebezpečnej, šialenej až teroristickej Islamskej Iránskej republiky. Prvý kontakt s ňou mi hneď vyrazí dych, kam sme to preboha prišli?

Písmo: A- | A+
Diskusia  (32)

Irán - krajina v západnej Ázii, ktorá je obklopená ďalšími exotickými krajinami ako je Afganistan, Pakistan alebo Turkmenistan. Irán je síce republikou, no právo veta tu drží duchovný vodca tzn., že všetky zákony, ktoré parlament a prezident vytvoria, musia prejsť jeho schválením. Práve preto je miestny režim považovaný za čiastočnú teokraciu. Oficiálne je 99% obyvateľov moslimov, ženy tu musia nosiť hidžáb (zakryté ruky, nohy a hlavu) a muži dlhé nohavice. Všetky bežné aktivity života sú riadené podľa Islamu, resp. nariadení duchovného vodcu.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Vďaka médiam dnes o tejto krajine bežný človek vie len to, že je to veľmi "nebezpečná" krajina, ktorá vlastní jadrové zbrane, produkuje teroristov a zatýka turistov fotiacich vojenské objekty. Prečo teda do takejto krajiny ísť "riskovať" svoj život? 

Predstava Slovákov o Iráne
Predstava Slovákov o Iráne 

Aj toto sa ma pýtali všetci koho som zavolal ísť do Iránu so mnou. Ak niečo mám rád na cestovaní, tak je to spoznávanie, ako ľudia v danej krajine žijú, aké majú problémy, čo ich teší a čo robia počas bežných dní. Práve na to je Irán zatiaľ fantastická krajina. Všetci Iránci túžia po živote v Európe, a preto ich veľmi zaujíma, ako sa tam žije a naopak, mňa veľmi zaujíma, ako sa žije im, o čom radi rozprávajú. Je to jedna z najviac pohostinných a hlavne najviac moslimských krajín na svete. Práve Islam je niečo, voči čomu je na Slovensku extrémne množstvo predsudkov a vo mne podvedome tiež. Držím sa pravidla, že ak chcem niečo neznášať, tak to musím dobre poznať. Irán je na spoznávanie Islamu jedna z najlepších krajín, keďže sa ním riadi aj na zákonnej úrovni.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Po všetkých prípravách, zháňaní spolucestovateľov a študovaní informácií o Iráne nasadám s mojimi tromi kamarátmi (z ktorých je jedna vysoká, štíhla blondýna, čo slubuje zvýšený záujem Iráncov o našu skupinku) na Schwechate do lietadla Ukrainian Airlines a cez Kyjev sa presúvame do Teheránu.

Obrázok blogu

V lietadle sedíme vedľa dvoch mladých Iráncov, ktorí si na letisku kúpili fľašu tvrdého alkoholu. Nalievajú si ju do pohárov len z igelitovej tašky, aby ich náhodou niekto nevidel. Neskôr sa už s ňou pripití fotia a ja mám pocit, že vidím seba, keď niekto doniesol na základnú školu fľašu vodky.

Po pristáti v Teheráne a pár trápnych vtipoch od mladých, pripitých Iráncov nás vítajú v Iráne a radia nám, ako sa dostaneme z letiska. Vraj sa nemusíme v Iráne ničoho báť a prajú nám pekný výlet. V tom už všetky ženy, vrátane tej v našej skupine, musia mať hidžáb. V lietadle ho nemal nasadený takmer nikto, no pri vystupovaní už je to povinnosť. Viac ako toto ma prekvapí úplne iný vzduch ako je ten náš európsky. Je to viac smog ako čistý vzduch a to sme ešte niekoľko desiatok kilometrov od centra mesta.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Prichádza jedna z chvíľ výletu, ktorá by mala byť najviac stresujúca - získať víza. Prvým krokom je kontrola poistenia, ktoré sme si zriadili cez slovenskú poisťovňu ako cestovné poistenie na celý svet. Slečna kontrolujúca poistenia je milá, dokonca vie aj po anglicky a prezerá si naše potvrdenie v angličtine. Po chvíli mi vráti potvrdenie do rúk a povie mi, nech jej nájdem slovo "worldwide" alebo "Iran" a jej to stačí. Úspešne to absolvujeme a slečna nás posiela ďalej k pokladni.

Tam nás nie úplne sympatický muž s bohatým obočím skásne o 75 eur ako poplatok za víza. Cena sa určuje podľa toho, z ktorej krajiny pochádzate (možno daň za to, ako blízko má vaša krajina k USA). Pokračujeme ďalej k stolíku ako z bufetu na Zlatých pieskoch. Tam musíme napísať meno, adresu a telefónne číslo nášho hostiteľa na prvú noc. Vraj si pravidelne tento kontakt aj overujú, ale my vyzeráme asi tak stratene, že ani sami neveria, že by sme mali za úmyslom niečo nekalé. Overovací telefonát sa tak nekoná. Všetky potvrdenia a dokumenty, čo sme tu zatiaľ dostali alebo vypísali, odovzdávame do poradovníku na spracovanie. Okrem nich odovzdávame aj formulár, ktorý sme odoslali ako žiadosť o elektronické víza ešte z domu cez internet - nemusíme vypĺňať všetky údaje, len si naskenujú našu žiadosť.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Po pár desiatkach minút naozaj prekvapivého poradia vybavovania žiadostí a posúvania našich pasov z jednej strany stola na druhú nám ich vracajú a my prechádzame hraničnou kontrolou!

Prvé čo nás napadne je vymeniť si peniaze v automate. Ten je (neskôr zisťujeme, že našťastie) nefunkčný. Okamžite si nás odchytáva náš hostiteľ, ktorý nás pár anglickými vetami na úrovni A2 víta v Iráne. Nasadáme do jeho SUV-čka, míňame žobrajúce Afgánky a on púšťa poriadne iránske techno hity.

Je asi 5 hodín ráno a jediné čo nás v tú chvíľu zaujíma, je kde budeme spať. Náš hostiteľ, ktorého voláme Sadeghi (podľa mena na Whatsappe), nás púšťa do vlastného bytu, kde žije aj jeho manželka a dcéra. My budeme spať v dvoch oddelených hosťovských izbách. Okrem hlučnej nočnej modlitby v okolí domu, toho, že pitná voda sa čapuje priamo z chladničky a zarámovaných kobercov na stene je to úplne bežný byt. Ideme spať - je 6:00. Za štyri hodiny sa budíme s miernym jet lagom, unavení a už mierne prehriatí zo slnka prenikajúceho cez okná. 

Výhľad z okna bytu
Výhľad z okna bytu 
Výhľad z okna bytu - niekto futbal?
Výhľad z okna bytu - niekto futbal? 

Čakajú nás spoločne raňajky s rodinou, u ktorej sme ubytovaní. To, že Iránci sú pohostinní sme čakali, ale toto nás naozaj šokovalo. Plný stôl syrov, džemov, arabského chleba a nakoniec pribudli aj volské oká. Najviac nás fascinuje forma podávania medu - v krabičke s medom je aj celý plást.

Raňajkujeme
Raňajkujeme 
Med s plástom
Med s plástom 

Sadeghiho dcéra nás učí ako sa je arabský chlieb, ktorý je o niečo iný ako ten, ktorý si kupujeme u nás v obchode. Na jednej strane je nafúknutý do viacerých štvorčekov - podľa mriežky. Každý štvorček si odtrhnete, otvoríte ako narezanú žemlu a vložíte si do nej syr, džem alebo čokoľvek chcete. Potom si ho už len spokojne celý vložíte do úst.

Okrem toho nás Sadeghi zoznamuje s jeho manželkou Mahdi, ktorá vie značne lepšie po anglicky. Takže dúfame, že sa skončia trápne chvílky s nedorozumeniami kvôli jazykovej bariére. Pýtajú sa nás na Slovensko - resp. na Česko-Slovensko a my sa pýtame naspäť tie najzvláštnejšie otázky. Oni bez problémov odpovedajú.

Čo ma neprekvapilo je to, že nevedia, že Česko-Slovensko už neexistuje. Nechápali, prečo sa 15 miliónová krajina rozdeľuje, keď oni majú viac obyvateľov v Teheráne. Zaujal ma ale spôsob ich žiadania muža o ruku ženy. Ženu žiada o ruku celá mužova rodina na stretnutí oboch rodín. Najprv im mužova rodina oznámi, že ich syn má záujem o ich dcéru. Rodina ženy môže ponuku za určitých podmienok prijať alebo odmietnuť. Pokiaľ ju príjme, žena má na výber dve možnosti. Buď bude požadovať od mužovej rodiny zálohu v zlatých minciach, že pokiaľ sa s ňou rozvedie, musí jej zaplatiť určenú čiastku, ktorá býva často relatívne vysoká. V tomto prípade ale žena nemá právo rozviesť sa zo svojho rozhodnutia. Môže túto zálohu aj nepožadovať a vtedy získa právo rozviesť sa. Mahdi sa rozhodla, že chce mať právo na rozvod.

Diskutujeme až do obeda. Vyrážame ale vybaviť dve dôležité veci - miestnu SIM kartu a vymeniť peniaze. Sadeghi sa nás pýta, či vieme aký je kurz. Ukazujeme mu kurz, ktorý nachádzame na stránke banky - 51 000 rialov za jedno euro. Ostáva v šoku, vraj takýto kurz určite nie je dobrý. Ja sa mierne zlaknem, že je príliš výhodný a nastane problém s tým, koľko peňazí máme so sebou v Iráne. No za chvílu nám Sadeghi ukazuje aký je aktuálne kurz - 155 000 rialov za jedno euro. Takže za jedno euro dostaneme viac ako trojnásobok. Ako je to možné? Zoznámte sa s čiernym trhom a americkými sankciami, o ktorých neskôr budem písať viac. V Iráne môžete doláre alebo eurá zmeniť za oficiálny kurz v banke alebo za neoficiálny na čiernom trhu.

Sadeghi obvoláva kamarátov a berie nás do malého zlatníctva vo veľkom obchodnom dome. Tam nám zamieňajú každému 100 eur na dva balíky rialov. Majú aj počítadlo bankoviek, žiadna Miletička! Aké sú riziká menenia peňazí na čiernom trhu? Neviem, my sme sa nepopálili nijak.

Výklad zlatníctva, kde sme vymenili peniaze za dobrý kurz - dajú sa tu kúpiť aj zlaté mince, ktoré sa používajú ako záloha pri manželstve
Výklad zlatníctva, kde sme vymenili peniaze za dobrý kurz - dajú sa tu kúpiť aj zlaté mince, ktoré sa používajú ako záloha pri manželstve 

Možno je tu treba poznamenať dosť dôležitú vec - v Iráne v princípe pre nás nefungujú bankomaty ani platba našimi platobnými kartami. Takže všetko, čo tu chcete minúť si musíte priniesť v hotovosti. Najlepšie eurá, dajú sa aj americké doláre. Môže sa to zdať zraniteľné, ale pokiaľ dodržíte základné bezpečnostné pravidlá, malo by to byť v pohode. Keď chcete zažiť dobrodružstvo vyššieho levelu, tak skúste prísť iba s platobnými kartami :).

Sme milionári!
Sme milionári! 

Prechádzame na druhý bod - SIM karty. Na meno turistu je SIM karta vraj veľmi drahá, a preto sa Sadeghi s Mahdi rozhodujú kúpiť nám dve SIM karty na ich mená. 20GB dát za 4 eurá. Povedzme si, to nie je zlé :). Po troške iránskeho chaosu dostávame svoje SIM karty, ktoré ale musíme vrátiť Sadeghimu a Mahdi pred odletom z Teheránu domov. Inak by z toho mohli mať problémy. No napriek tomu nám veria a na 10 dní nám ich SIM karty požičiavajú.

Iran Cell - operátor, od ktorého sme dostali SIM karty
Iran Cell - operátor, od ktorého sme dostali SIM karty 

Sme radi, že už máme tieto vybavovačky za sebou, ale Sadeghi nám chce ukázať ešte jednu vec. Výhľad zo 6 poschodia hypermoderného nákupného domu, v ktorom je naozaj všetko od potravín, cez oblečenie, kino až po reštaurácie. Práve z jednej z nich, ktorá je na streche, sa pozeráme na celý Teherán - nevidíme na koniec. Až tu si uvedomujeme aký suchý a horúci vzduch všade naokolo panuje. Máme neustále sucho v ústach aj na perách a prach nám sadá na spotené časti tela. V tomto si naozaj neviem predstaviť dlhodobo fungovať. Pritom som netušil, čo ma ešte čaká v priebehu cestovania po Iráne.

Výhľad na Teherán zo strechy obchodného domu
Výhľad na Teherán zo strechy obchodného domu 
Výhľad na Teherán zo strechy obchodného domu
Výhľad na Teherán zo strechy obchodného domu 

Konečne nás Sadeghi púšťa samých do džungle Teheránu - objednáva nám Snapp, čo je iránska verzia UBERu. Jediný problém je v tom, že to nie je "také odladené". Vždy po označení aktuálnej lokácie a cieľovej lokácie vám pridelený vodič zavolá - rozpráva len vo Farsi (Peržština). Zo začiatku sme vôbec nemali páru čo chce a keďže sme mu nevedeli odpovedať, tak jazdu aj zrušil. Občas ale len telefón zložil a ostal stáť na mieste. Keďže my sme ho na mapke videli, tak sme k nemu dobehli a spoznali jeho auto podľa ŠPZ, ktorá je zobrazená v aplikácii. Občas prišiel za nami presne na miesto určenia. Podobne ako veľa vecí v Iráne je to značne otázka náhody ako váš odvoz dopadne. Neskôr sme ale zistili, že vodič nevidí vašu presnú polohu a preto sa pýta, kde presne ho čakáte.

Hľadáme Snapp
Hľadáme Snapp 

Tentokrát dobiehame po rozpálenom slnku za našim vodičom, ktorý nás ma odviesť na Grand Bazar - veľký trh s rôznymi vecami z iránskej kultúry. Sadeghi nám hovorí, že by to malo stáť 170 000 rialov, čo mu máme dať, keď budeme vystupovať. Ak si pamätáte, koľko sme dostali rialov za jedno euro, tak si viete vypočítať presnú cenu v eurách, tzn. približne 1 euro. Človek by očakával, že za takúto sumu nás odvezie niekde za roh. No pravda bola taká, že nás viezol asi 40 minút na druhú stranu centra mesta.

Tu objavujeme ďalšiu mágiu tohoto mesta - doprava. Viete si predstaviť, keď vkladáte veľa malých vecí do povedzme krabičky? Keď sa vám už zdá plná, tak s ňou zahrkáte, obsah si troška sadne a uvoľni sa ďalšie miesto. Tak asi takto to funguje v Teheráne. Semafory, prednosť v jazde, smerovka nie sú takmer vôbec uznávané. Úznávaná je len hlasitosť trúby a jej pravidelné používanie. Či už odbočujete, púštate chodcu, nepúštate chodcu, vždy je treba zatrúbiť! Dodnes nechápeme, ako to môže fungovať ...

Parkovanie v Teheráne
Parkovanie v Teheráne 

Po zážitkovej ceste prichádzame pred Grand Bazar. Teda snappista to tvrdí. Vysadáme, naozaj platíme za celú cestu 170 000 rialov, čo som si najprv myslel, že bude za kilometer. Vystupujeme na širokej ulici s pár stánkami. Sami netušíme, či to už je ten Grand Bazar alebo nie. Pozerajúc do mapy na telefóne na nás kričí niekto zo strážnej búdky. Nerozumieme ani slovo. Po troch skríknutiach na nás si ale uvedomujeme, že stojíme rovno pred pootvorenou bránou, kde je asi desať tabuliek - nevstupovať, fotografovanie zakázané a plot je pomaly vyšší ako samotný objekt. Keby na nás strážnik nezakričal, v lepšom prípade píšem tieto riadky z vládneho špeciálu. Dalo nám to krásny výkričník, že si treba dávať pozor.

Konečne na mape nachádzame kde je Grand Bazar a smerujeme k nemu cez ulice, ktoré vyzerajú skoro ako uličky na Miletičke, ale chýbajú tu Vietnamci, ktorých nahradili Iránci a nepredáva sa tu melón a tenisky, ale všetko od výmyslu sveta. V popredí sú samozrejme viac či menej zvláštne zástavy, koberce a bylinky. Čím bližšie ku Grand Bazaru sme, tým viac ľudí je okolo nás, až sa cítim ako na Manhattane v strede leta. Moje skľúčujúce pocity obohacuje to, že okolitý dav je plný kriku, moslimov, občas vojakov a každý jeden z nich na nás necháva oči aj s obočím. Za celý čas tu nestretávame jediného turistu.

Vchádzame do jednej z uličiek oficiálnej časti Grand Bazaru. Vzhľadom na náš nemý úžas, množstvo ľudí naokolo a prekvapené pohľady všetkých okolo idúcich ani nefotíme, len sledujeme čo sa na bazare deje. 

Teheránsky Grand Bazar
Teheránsky Grand Bazar  (zdroj: The City Lane)

Okrem porcelánových súprav, zástav, kobercov sa tu ale predávajú aj bikiny, svadobné šaty a ženské spodné prádlo je tu vystavené ako keby sa sušilo na šnúre niekde na slovenskej dedine. Ceny sú od nízkych po extrémne. 

Mňa najviac ale zaujme propagandistický plagát zavesený naprieč uličkou Grand Bazaru ...

Propagandistický plagát na Grand Bazare
Propagandistický plagát na Grand Bazare 

Toto som si odfotiť musel. Samozrejme si to všimol miestny a pribehol ku mne. Prehodili sme klasický iránsky small talk - odkiaľ sme a či "Iran gut". Keďže videl, že som si fotil výrok ich duchovného vodcu, niekoľkokrát mi zopakoval, že on s tým nesúhlasí a že to je iba o politike a oni proti Američanom nič nemajú. 

Keď už to vyzerá, že z Grand Bazaru odídeme na prázdno, osloví nás chalan v našom veku, či nemáme záujem sa pozrieť na nejaké koberce. Už pred príchodom do Iránu som uvažoval o koberci ako vzácnom suveníre. Takže prečo nie, určite má stánok hneď vedľa. 

Opäť moje naivné predstavy dostávajú ranu a mladík nás vedie 5 minút Grand Bazarom až napokon z neho odbočí do niečoho ako skladovej oblasti, kde nikto nie je. Okolo nás sú len nahádzané koberce na kopách. Ukazuje nám ale obchod, ktorý vyzerá seriózne a my vchádzame dnu. Okamžite sa nám všetci zamestnanci pozdravia, podajú ruky a pomaly aj uklonia. Podajú nám stoličky na sedenie a pohár (samozrejme plastový) s vodou. Moja paranoja začína úradovať a uvažujem, či sa z tohto obchodu dostanem s obidvoma obličkami, keďže mi ich pohostinnosť príde prehnaná.

Najprv sa nás pýtajú na veľkosť koberca, na preferenciu farieb a začínajú pred nás vyhadzovať z okolitých kôp desiatky kobercov. Pri každom jednom predajca povie "Tento je výnimočný!" a "Tento je jeden z najkrajších, ktoré tu máme!". Cítim sa ako samotný Donald Trump, ako keby som prišiel s fúrikom plného peňazí. Keby ten Iránec vedel, že som chudák z východnej Európy ... Po pár minútach ho zastavíme, že stačí a pýtame sa na ceny. Nesklamal ma až tak príliš, ale cena 300 eur za koberec 80x100cm bez nejakého zásadného vzoru mi príde príliš a ja začínam uvažovať, že odídem s prázdnymi rukami. O to viac sa začínam obávať o svoju obličku.

Môj negatívny postoj predajca vycíti a pýta sa, koľko som ochotný minúť, tak mu hovorím 100 eur. Na moje prekvapenie sa nezhrozil, ale vyselektovali sme spolu koberce, ktoré sa nám najviac páčia. Povedal nám opäť cenu okolo 250eur za jeden a mohla sa začať iránska groteska.

Selekcia najlepších kandidátov na kúpu
Selekcia najlepších kandidátov na kúpu 

Najprv nám dáva asi 50 eurovú zľavu s tým, že aký je on snaživý a chce nám vyhovieť. Najhoršie sa cítim, keď sa medzi sebou ako skupina chceme dohodnúť čo ďalej a začneme sa rozprávať po Slovensky. Zisťujem ale, že sme dvaja čo reálne o koberci uvažujú, a tak nepopriem svoj pôvod z ekonomickej rodiny a pánovi predavačovi predostriem ten najtajomnejší trik z prostredia Vietnamského trhu: "No, a keby sme zobrali dva, dáš nám akú cenu?". 

Vidím v jeho očiach, že je nadšený a opätovne ťúká do kalkulačky. Vraj 350 eur za obidva. Takže už sme ušetrili od prvej ceny príjemných 150 eur. Po pár minútach váhania a slovenčiny mu poviem, že to zoberieme za 250 - cítim sa ako najväčšia sviňa pod slnkom. Predavač ostane zaskočený a najprv povie, že to nie je možné. No keď vidí, že si svoj roztrhaný ruksačik chystám na odchod, povie, že musí ohľadom toho zavolať otcovi. Kobercové obchody sú nielen v Iráne často rodinné podniky a otec je pravdepodobne jeho nadriadeným. Po pár minútach počúvania Iránčiny nám víťazoslávne oznamuje, že finálna cena je 270 eur za obidva koberce. Berieme, od pôvodnej ceny sme sa dostali skoro na polovicu.

Počas balenia kobercov sa predavači rozprávajú v dobrej nálade, usmievajú sa a mne stále behá po rozume, o koľko ma asi okradli naviac ako je trhová cena týchto kobercov. Po lúčení ala vládna výprava USA s vládnou výpravou Ruska odchádzame s dvoma veľmi zaujímavými kobercami v ruksakoch (pre mňa prekvapivo aj s obidvoma obličkami). Sú veľmi príjemné na dotyk a majú typické perzské farby - bordová, zelená, červená. V tomto čase som ešte netušil, že toto zažijem v Iráne ešte dvakrát a naučím sa o kobercoch toľko informácií ...

Sme ale poriadne vyčerpaní a hladní zo všetkého, čo sme zatiaľ počas prvého dňa zažili a ideme teda do reštaurácie Muslem hneď vedľa Grand Bazaru, ktorú nám odporučili Mahdi so Sadeghim. Vstúpime do reštaurácie, ktorá nie je reštauráciou, ale fast foodom a ihneď sa nás ujme mladá zamestnankyňa. Vysvetľuje nám, ako to tam funguje a čo si máme kde zobrať. Nakoniec skončíme každý s asi kilom ryže, mäsom podľa vlastného výberu, jogurtom, šalátom, pudingom a colou v plechovke (labužníci vedia, že tá má lepšiu chuť). Cena vďaka aktuálnej inflácii: cca 3 eurá.

Obrázok blogu

Odchádzame z reštaurácie tesne pred záverečnou. Niektoré časti už upratujú. Keď vidím ako plávajú zvyšky jedla na zemi vo vode vystriekanej z hadice, tak sa mi žalúdok mierne prevracia, ale snažím sa na to nemyslieť. Sme predsa v Ázii.

Vychádzame z reštaurácie a ešte sa mierne poflakujeme po okolitých trhoch. Z pár minútovej prechádzky po trhu je ale niekoľko desiatok minútová, kvôli neustálym prosbám o fotku alebo small talk o tom, odkiaľ sme a či "Iran gut".

Trhové dobroty
Trhové dobroty 

Už si myslíme, že odchádzame keď nás odchytia ďalší Iránci. Tentokrát sa ale rýchlo dostávame k téme koberce a zisťujeme, že dvaja páni sú predavači kobercov. Za túto chvíľu sa okolo nás zbehne desiatka ľudí a zo zvedavosti počúvajú náš rozhovor. Ja využijem situáciu a chcem si overiť, koľko som prerobil na koberci, ktorý som kúpil. Ukazujem ho a pýtam sa, koľko by za neho dal. Samozrejme mi odpovedať nechce a chce počuť sumu odo mňa. Najväčšou výhodou je, že títo páni nevedia klamať a keď mu poviem cenu, vypadnú mu skoro oči. Nechce mi uveriť, že tak málo a ukazuje nám jeho koberce na Instagrame. Volá nás aj k sebe do obchodu, pričom ho upozorníme, že dnes už nič nechceme kupovať, no je naliehavý, aby sme sa aspoň pozreli, a tak ideme. Opäť do rovnakej uličky ako predtým, akurát že do iného obchodíku.

Opäť začína presne rovnaké gala predstavenie ako minule. Vyhadzovanie kobercov, usádzanie a presviedčanie nás o tom, že každý koberec je ten najlepší. Až Žofka - ženská časť našej skupinky povie, že ona by možno nejaký chcela, ale musí tam byť fialová, aby sa jej to hodilo do izby. Bohužiaľ, v Iráne súčasťou angličtiny slovo "purple" nie je, a tak je vyhádzaných ďalších 10 bordových kobercov. Až na jeden ...

Kôpka vyhádzaných kobercov
Kôpka vyhádzaných kobercov 

No vyzerá dosť starý, a preto Žofka navrhuje nájsť takúto farbu a menší, aby bol cenovo dostupný. Tieto koberce, aj tie čo sme kúpili predtým, sú z vlny. Predavači povedali, že majú takéto fialové, ale sú z hodvábu, čo je oveľa vzácnejší materiál.

Takéto koberce, či už z vlny, alebo hodvábu, sa robia ručne a trvá to často mesiace každodennej práce. To, že sú ručne robené, a teda vzácne, vieme zistiť tak, že ich poskladáme na najmenší možný tvar viac menej bez problémov a oni sa po chvíľke pekne vystrú. Pokiaľ je koberec robený strojovo, je spevnený zozadu lepidlom. Takže pokiaľ koberec poskladáme - čo nás stojí veľké úsilie, ostane dlhšiu dobu polámaný.

Počas tohoto školenia vyťahujú niekoľko naozaj krásnych, ale maličkých koberčekov. Je cítiť rozdiel materiálu aj na dotyk. Žofka si nakoniec jeden vyberá a vyjednáva cenu. Nakoniec sa snaží dostať cenu podobnú tej našej, no to sa predavač zatvári asi ako na tomto obrázku poradcovia iránskeho duchovného vodcu ...

Obrázok blogu

Na to spustí príhovor o tom, ako my máme vlnené koberce a on jej predáva hodvábny, čo je asi rozdiel ako medzi Peugeotom a Lamborghini. A my chceme za to platiť rovnako. Neviem či sa mam smiať alebo sa cítiť dotknutý. Nakoniec sa dohodnú na vyššej sume a Žofka odchádza s naozaj prekrásnym maličkým kobercom.

Žofkin koberec
Žofkin koberec 
Šťastná Žofka, že má nový koberec a štastní predavači, že majú peniaze
Šťastná Žofka, že má nový koberec a štastní predavači, že majú peniaze 

A tak po nečakanej kúpe troch kobercov hneď prvý deň odchádzame chudobnejší o niekoľko stoviek eur smerom k Azadi Tower, čo je veža, ktorá je symbolom výročia 2500 rokov od založenia Perzskej ríše. Iránci majú k Perzii silný vzťah a nemôžete ich nazvať Arabmi! Sú hrdí Peržania.

Po ceste ešte počujeme modlitbu z budovy ovešanej zástavami, podobizňami vodcov a moslimskými symbolmi. Pribieha k nám mladý chlapec s lepšou angličtinou ako som mal ja v jeho veku. Prevedie nás modlitebnou budovou, pýta sa nás, ako sa nám páči Irán, povie nám niečo o tomto mieste a lúčime sa s ním. Pri odchode ešte vidíme modliacich sa strážnikov.

Vstup do modlitebnej budovy
Vstup do modlitebnej budovy 
Modlitebná miestnosť v prípravách
Modlitebná miestnosť v prípravách 

Snappom sa dostávame k Azadi Tower, kde sa prekonávame a prvýkrát sami prechádzame cez cestu. Funguje to asi tak, že potrebujete vycítiť moment, kedy môžete na cestu vstúpiť a auta vás nezrazia. Nehovorím, že musia zastaviť, ale aspoň sa musíte vo vhodnom momente dostať medzi nich. Azadi Tower je vlastne v strede obrovského kruhového objazdu, je tam smrad a hluk. Veža je pekná no ničím špeciálna. Preto si robíme fotky a ideme ďalej, tentokrát na Milad Tower.

Ja a Maťovia pred Azadi Tower
Ja a Maťovia pred Azadi Tower 
Obrázok blogu

Milad Tower je niečo ako CN Tower v Toronte. Každopádne nám ale šťastie nepraje a prichádzame tam pol hodiny po zatvorení výťahov na vyhliadku. Nevadí, do Teheránu sa ešte na konci vrátime a zastavíme sa tu.

Pod Milad Tower
Pod Milad Tower 

Celý deň bojujeme s horúcim vzduchom (teda aspoň si to myslíme), neskutočným suchom a troška ešte aj jet lagom. Pomaly sa teda vyberáme k našej rodine, aby sme boli pripravení na ďalšie dni.

Po príchode samozrejme dostávame desiatky otázok na to, ako sa nám páči Teherán, ďalšie desiatky otázok na to, ako sa žije v Európe a my za to dávame stovky otázok na iránsku kultúru. Pri tom popíjame čaj, jeme melón a čokoládu. Je opäť skorá ranná hodina. Keď sa dorozprávame, pomôžu nám kúpiť lístky na autobus na druhý deň a ideme spať.

Dohodli sme sa, že zajtra nás naša hostiteľka Mahdi zoberie na výlet pod kopce nad Teheránom. Následne nasadneme na autobus do Isfahánu, čo je mesto južne od Teheránu. Plán vyzerá tak neškodne a po dnešnom dni neočakávam, že ma tu ešte niečo prekvapí, no ale to som sa hlboko mýlil ...

Ďalšia časť: Keď si myslíš, že ťa už nič neprekvapí (Irán 2/5)

Helmut Posch

Helmut Posch

Bloger 
Populárny bloger
  • Počet článkov:  55
  •  | 
  • Páči sa:  108x

Som softvérový vývojár, cyklista, bežec a rád sa flákam kade tade - teda cestujem. Cestovanie mi predovšetkým ukazuje to, aký je svet naozaj a búra mi moje spoločnosťou nanútené predstavy. Na rozdiel od veľa iných, väčšinou necestujem primárne ani za prírodou ani za pamiatkami. Najradšej chodím tam "kde nič nie je" alebo tam, "kde ma zabijú". Pretože práve tam je to najkrajšie (a najväčšia sranda). Aj preto na mojom blogu nenájdeš tipy, ktorý hotel na Malorke je najlepší. Nájdete tu skôr sarkasticky ladený opis situácii, ktoré mi niečo ukázali alebo popis miest, ktoré na mňa zapôsobili a nie sú turisticky známe. Milujem progres a neznášam mainstream. Zoznam autorových rubrík:  Irán 2018 - krajina inflácieMyanmar 2019 - domov budhizmuTranssibírska magistrála 2020Gruzínsko & Arménsko 201960 dní v Kanade (2017)Cestovateľské jednorázovkyMúdrostiOpustené miesta

Prémioví blogeri

Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu