Slovenské lučobné závody (SLZ) boli známe predovšetkým výrobou dreveného uhlia. Vznikli v roku 1924, keď vtedajší majiteľ z Düsseldorfu kúpil areál bývalých železiarní a spustil chemickú výrobu. Stali sa najväčším závodom v Rimavskosobotskom okrese.
Po druhej svetovej vojne v závode začali produkovať aj laky a farby. Postupne sa pridávala aj výroba ďalších chemikálií. V rokoch 1958 až 1960 prešiel závod modernizáciou kvôli zvýšeniu objemu produkcie dreveného uhlia. Práve vtedy sa premenoval na Slovenské lučobné závody. Názov je vraj odvodený od agresívnej kyseliny lúčavky kráľovskej.
Postupne sa pridala aj gumová a vojenská výroba. Práve v tomto období, okolo roku 1975, sa datuje vrcholné obdobie SLZ - zamestnávali až 2400 ľudí. Nasledujúce roky začal úpadok SLZ, predovšetkým kvôli politickým zmenám v krajinách bývalého Sovietskeho zväzu. Závod stratil viaceré zahraničné trhy a nepomohli mu vraj ani nešťastné rozhodnutia vtedajšieho vedenia.
V poslednej dekáde 20. storočia sa snažilo vedenie zachrániť závody novými chemickými laboratóriami, no tie už nikdy neboli spustené do prevádzky. Postupným strácaním ďalších trhov sa znižovala produkcia a ako posledná vydržala produkcia dreveného uhlia. Nakoniec v roku 2005 ostali v konkurze.
Už z hlavnej cesty vidíme viacero budov, ktoré zívajú prázdnotou. Niektoré v zachovalom stave, no niektoré očividne schátrané. Na naše prekvapenie to pri vrátnici celkom žije. V sobotu ráno vchádza a vychádza z areálu niekoľko áut. Pravdepodobne smerujú do niekoľkých výrobných hál, ktoré ešte stále fungujú, no už dávno nie sú súčasťou SLZ.
My sa tvárime, že ideme na "šichtu" tiež a prechádzame priamo cez vrátnicu, kde nájdeme iba zdvihnutú rampu, prázdnu psiu búdu a staré logo SLZ. Hneď po vstupe do areálu nás zaujme fontána v industriálnom dizajne. Samozrejme, dávno nefunkčná.
Postupne sa strácame medzi množstvom opustených budov. Ostávame sami prekvapení, aké veľké priestory ostali na pospas osudu. Výrobné haly, administratívne budovy a aj niečo medzi tým. Čím hlbšie sa ponárame do areálu, tým viac na nás vanie aróma slaniny alebo údenej parenice. Bohužiaľ, nenachádza sa tu tradičná slovenská koliba, ale len pozostatky dreveného uhlia. Steny výrobných hál sú čierne ako keby vypadli z nejakého satanistického filmu.
V polovici areálu, kde sa nachádzame, to vyzerá tak, že žiadna z budov už nie je funkčná. V tej druhej polovici môžeme nájsť aj už spomenuté funkčné haly, ktoré sa ale rozprestierajú len na malej rozlohe.
Prvá budova, do ktorej vstupujeme, sa nachádza na úplnom konci areálu. Vyzerá ako priemyslená výrobná hala, je plná industriálnych prvkov, schodísk a vysokých stropov. Všade tu na nás vanie nie aróma slaniny, ani údenej parenice, ale skôr acetón. Pravdepodobne sa nachádzame v časti, kde sa vyrábali farby a laky. Vďaka pandémii mám pri sebe respirátor FFP2 a prvýkrát mám radosť, že si ho môžem nasadiť. Pomáha dokonale.
Máme dosť acetónu a zhrdzavenej železnej konštrukcie, a tak sa presúvame do druhej budovy. Ak nám v tej prvej pomohol respirátor, tak tu sa to povedať nedá. Neuveriteľne silná aróma údenej parenice nám už po pár minútach lezie na nervy.
V tejto budove sa pracovalo s dreveným uhlím, pri ktorého výrobe vzniká aj decht. Práve decht je to čierne, čo nás obklopuje všade naokolo v podobe čiernych stien a podlahy. V budove nachádzame niekoľko takmer rovnakých poschodí, ktoré obsahujú priemyselnú miestnosť plnú dechtu, sprchy, prezliekarne, záchody a malú kanceláriu.
Keď budovu opustíme, vyberieme sa k budovám, ktoré od cesty vyzerali ako schátrané administratívne budovy. Videli sme rozbité okná na vyšších poschodiach. No na prízemí sú všetky možné vstupy vzorne zabezpečené a do týchto budov sa nám nepodarilo dostať.
A tak sa presúvame do druhej polovice areálu, kde sú aj funkčné objekty. Po ceste ešte nachádzame model vláčika alebo aj výstražné tabule na jedovaté látky. Odkedy preskúmavame areál, nevideli sme žiadneho človeka, napriek tomu, že musíme prejsť aj cez hlavnú cestu, ktorá vedie k funkčným objektom. Vzhľadom na to, koľko sa tu vymenilo ľudí keď sme prišli, cítime sa zrazu ako v postapokalyptickom svete.
Nachádzame tu dve priemyselné budovy, do ktorých sa vieme dostať. Do jednej z nich iba na prízemie, ktoré bolo takmer úplne prázdne. Najzaujímavejšia vec v nej je obrovská ešte funkčná váha. Chceme sa dostať aj na vyššie poschodia, no únikové schodisko je z časti zrútené a výťahom sa už nevyvezieme. Čo sa tu vyrábalo nevieme odhadnúť.
Druhá budova je prístupnejšia a dostávame sa takmer všade. Nenachádza sa v nej veľa predmetov, no keď už, tak nás to vie prekvapiť. Napríklad rôzné ešte plné chemické súpravy alebo džbány na víno. I keď, bohvie, či aj tu slúžili na víno a nie na nejakú kyselinu.
Ako poslednú navštevujeme administratívnu budovu, hned vedľa fontány, ktorú sme našli na začiatku. Na prízemí sa to trocha podobá na nejaký autoservis. Navyše za oknami parkujú historické nákladiaky. Mierne nám to pripomína zábery z hororu Pach krvi (Wrong Turn). Na ďalších poschodiach už nachádzame prevažne prázdne miestnosti a kde-tu kanceláriu aj s vizitkou na dverách. Vo veľa z týchto miestností nachádzame už aj pokročilú vegetáciu. Najviac sa mi páči otvorená výťahová šachta v schodisku.
Areál po 3 hodinách opúšťame. Ostala tu nejedna budova, ktorá by sa dala preskúmať, no my sme sa snažili vybrať tie najzaujímavejšie.
Prechádzame okolo zástavky SAD pre niekdajšie SLZ, ktorá už asi nebude nikdy využitá v takom meradle ako kedysi. Neďaleko nej je opustená ubytovňa, do ktorej sme nazreli tiež. Vyzerá v prestavbe a asi ju čaká lepší osud ako SLZ.
