Do Maroka sme sa s Igim vybrali v polovici marca, kedy je krajina šťavnato zelená a ešte nesužovaná horúčavami. Ako správni sladko nevedomí študenti sme odišli vybavení dvoma letenkami do Casablanky, dvoma batohmi, pár eurami a nepopísným cestovateľským denníkom.
Obaja, nadupaní informáciami z Lonely Planet, sme boli pripravení na čokoľvek, ale to čo nás čakalo už prvý večer v casablanskej medine, predčilo naše očakávania, akékoľvek už boli.
Z denníka:
" Medina je šialená, úchylná, masaker. Každý si nás obzerá. Každý nám chce niečo predať. Každý na nás pokrikuje. Nechávame sa strhnúť zbesilým tempom mesta. Ultrarýchlo kráčame nevedno kam. Nezastavujeme sa, nemôžme fotiť, ani pozerať do mapy..."
Pravdupovediac, Casablanka vo mne v minulosti evokovala predstavy romantického, nádherného mesta. Opak je pravdou. Casablanka je so svojimi štyrmi miliónmi obyvateľov, slummi, smogom a takmer žiadnymi sights, drsná, pulzujúca životom a príťažlivá zároveň . Hlavnou turistickou atrakciou pre mňa bolo jednoduché podľahnutie masovému šialenstu, kedykoľvek sme vyšli pred hostel, budenie sa o piatej ráno na spev muezína a dychberúci vietor pri mešite s najvyšším minaretom na svete.
Po dvoch dňoch sme zdvihli kotvy a išli skúšať šialenstvo iného druhu do Marakéšu.
Ubytovali sme sa v srdci mesta - na námestí Djemaa el-Fna. Obrovské námestie plné predavačov vody, zaklínačov hadov, hudobníkov, nadháňačov, akrobatov... Prelozili sme souky - tradičné trhy, nakúpili si kvantá korenín, mandlí a extrémne lacných a chutných olív.
Tradičným vtipom medzi mnou a Igim sa po Marakéši stala hláška, že pôjdeme skratkou cez medinu. Stratili sme sa nespočetne veľa krát. A vôbec, zistila som, že my dvaja máme veľmi výrazne vyvinutú schopnosť zísť zo všetkých osvedčených trás a päť hodín nestretnúť žiadneho ani len trošíčku západniarsky vyzerajúceho človeka.
"Miesto mešity vidíme čoraz menej turistov. Uličký sú akési užšie a stmieva sa. Po troch hodinách túžime už len po východe z mediny. Keď sa nám ho konečne podarí nájsť, to čo vidíme za múrmi mediny nás vôbec nepoteší. Len nejaké palmy a slumy. Vôbec to tu nevyzerá známe. Po ďalšej hodine strávenej kráčaním popri ceste si chytáme petit taxi. Cesta taxíkom do nášho východiskového bodu trvá 20 minút..."
Za 70 dirhamov (miestni chcú turistu jednine ošklbať) nás odviedli do farbiarní kože, ktoré fungujú od 11. storočia. Ešte stále mi v ušiach znie výklad nášho "sprievodcu": "...and then we cut camel into small pieces..".
Po pár dňoch "medina madness" sme sa rozhodli užiť si trochu pokoja a prírody a odcestovali sme autobusom cez Atlas na okraj Sahary. Cesta autobusom bola taká "marocká".
"V buse sedíme už dvadsať minút pred odjazdom a neúspešne odolávame na pohľad dvom nevinným deťom, ktoré však preukážu nesmierny level otravnosti. Nanútia nám dva náhrdelníky, oberú nás o všetky perá a o môj lesk na pery. Po odjazde busu sa ešte zastavujeme s kompletne naloženými cestujúcimi na benzínke nabrať a umyť autobus. Za ten čas ešte vodiči nechajú busom prejsť starého žobráka. Opakuje "Allah" a nastŕka otvorenú dlaň..."
Uzučkými serpentínkami sme preliezli busom na druhú stranu Atlasu. Scenéria bola geniálna, nádherná, nezabudnuteľná. Turisti fotili ako besní, Maročania zvracali do sáčkov, ktoré potom vyhadzovali z okienka:-)
V Ouarzazate nás ovalila totálna horúčava a naše bledé stredoeurópske ksichty čoskoro nadobudli ružovú farbu. Naše srdcia ale zaplesali pri pohľade na nekonečné pláne kamienkovej púšte. To naše stredoeurópske oči tiež tak často nevidia.
Vybrali sme sa na výlet do Ait Ben Hadou. Je to púštne mestečko, ktoré chtiac nechtiac poznáme všetci. Natáčali tam skoro všetky filmy, ktoré sa akože odohrávali v Egypte, na púšti, v Starovekom Ríme a podobne.
"Náš šofér sa volá Jamal. Je to priateľský lehce vychcaný Berber, ale čo by sme v týchto končinách chceli. Aspoň že nám porozprával o berberských zvykoch (a cena sa tomu priamo úmerne zvýšila). Tvrdí, že nás zadarmo povodí po Ait. Hehe, dovoľte sa mi zasmiať sa."
V Ait nás stiahol na čaj do svojho obchodu starý charizmatický Tuarég.
"Vyzerá to tu tak, že keby sme zahlásili, že chceme lietajúci koberec Tuarég ho vytiahne zo zadu, opráši a zahlási "Nasadať!". Vie veľmi pekne po anlicky a rozpráva o svojej rodnej dedine na konci sveta. Kúpim od neho magický náramok s malachitom. Dá ho po krátkom zjednávaní za 200 dirhamov s argumentom, že Slovensko je na tom asi ako Maroko. Chudobná krajina :-))"
Ďalšia naša cesta smerovala do oázy Fint pozorovať západ slnka. Nechcem sa opakovať, ale tu to bolo tak geniálne, že sme si s Igim z toho skoro cvrkli.
V oáze sme sa cítili ako... No ako v oáze... Nádhera, ticho, zeleň, zurčiaca voda. Miestni nás aj s Jamalom pozvali na mätový čaj do Auberge. V chládku sme si oddýchli a Jamal s obyvateľmi oázy hodil skvelý performance na tradičných berberských bubnoch. Človek by neveril, že je to šofér.
No a večer sme si užili skutočný africký západ slnka.
Po subsaharských zážitkoch by som už asi mohla pokojne zomrieť. Ešte pred odchodom z Maroka sme skočili do Rabatu. Čistota mesta (keď teda vnímanie čistoty/špiny prispôsobíme miestnym pomerom) ma príjemne šokovala, ale nie len to. Oproti Casablanke alebo Marakéšu ma Rabat prekvapil pokojnou atmosférou. Nad celým mesto sa vznášal ľahúčky opar z mora. A my s Igim sme mali ešte pred odchodom perfiš zážitok.
"Sedíme na letisku v Miláne, čakáme na lietadlo do Prahy. Nostalgia. Započúvam sa do hovoru dvoch Talianok vedľa nás. Jedna druhej vraví, že ide prvý krát do Bombaja. Hmmm... India. Nabudúce."
