Jan Kos bol prijatý do zamestnania u istej akciovej spoločnosti. Zamestnali ho ako robotníka. Začal teda pracovať na stavbe. Časom uznal, že mzda 12 tisíc nie je bohviečo (ak zvlášť zohľadníme fakt, že pani Jana Kosová nedávno zistila, že je v druhom stave). Jeho chlebodárca nie je žiaden necita, a preto mu ponúkol flek vo vedľajšom pracovnom pomere. Práca spočívala v upratovaní kancelárskych priestorov v dobe trvania 2 hodiny denne.
Mimovoľne sa usmievam, pretože sa mi páči ako si Jan Kos vie poradiť. Už pravdepodobne šetrí na výbavičku pre bejbi, pripravuje výmenu bytu za väčší....
Čítam s napätím ďalej a čo to nevidím. Jan Kos by rád začal popri práci ešte podnikať. Snaží sa o uzatvorenie konkurenčnej doložky so zamestnávateľom. To preto, že by rád podnikal v stavebníctve, čo je činnosť zhodná s činnosťou akciovky, pre ktorú Jan Kos pracuje. Hmmm, ale jeho šéf zase až taký altruista nie je a podnikanie nepovolí. No čo už. Aj tak som v tomto zámere šípila istú nepoctivosť zo strany nášho hlavného hrdinu, Jana Kosa.
Slzy sa mi nahrnú do očí, keď zistím, že Jan Kos bol menovaný do funkcie ekonomického riaditeľa! Vravíte si, že je iba stavbár? Aj ja pravdupovediac, ale zároveň mi je jasné, že Jan Kos je človek so sedliackym rozumom a často namúti viac vody ako nejaký navoňaný absolvent vysokej školy ekonomickej. Drž sa Jan Kos!
Fúúúú! Ale nemám dobré novinky. Odvolali ho! Vraj to nevykonával zas až tak super. Má sa dostaviť na prejednanie svojho ďalšieho pracovného zaradenia. Jeho pracovný pomer nezanikol. Aspoň že tak...
Tak tentokrát Jan Kos nastúpil ako vedúci sklárskeho skladu. Čo už život je plný pádov, ale aj ciest nahor. No teraz, obávam sa, nastalo nepriaznivé obdobie pre tohto tragického, osudom zmietaného hrdinu.
Jan Kos bol totiž prichytený ako zo skladu odnáša akýsi drahý teplomer. Všetci si myslia, že ho chcel ukradnúť, ale on ho chcel len požičať spolupracovníkovi. Navyše, začalo sa trestné stíhanie a Jana Kosa previedli na pozíciu pomocného robotníka do úplne iného mesta. A to práve v čase, keď má doma malú dcérku. Život vie byť krutý, aj keď ktovie ako to s tým teplomerom vlastne bolo...
Dopadlo to dobre. Jan Kos je nevinný. Žiada teda o prevedenie späť do sklárskeho skladu. Prešlo pár týždňov, ale šéf vôbec nereaguje. Na tomto fleku navyše zarobí podstatne menej ako na tom predošlom. Nehovoriac o večnom dochádzaní. Bojím sa toho najhoršieho, ale Jan Kos sa asi bude musieť súdiť. Má nárok, aby sa mohol vrátiť späť na svoje pôvodné miesto a aj na náhradu rozdielu mzdy. Mám trochu strach ako to celé dopadne.
Ale napokon sa všetko na dobré obráti. Vezme si dobrého právnika, vysúdia všetko vrátane súdnych poplatkov. Utriem si pot z čela a spokojne sa prizerám ako svojho vedúceho vítajú pracovníci s kalíškom čohosi ostrejšieho. Doma, v sklade.
Neskôr utrpí pracovný úraz a opäť sa súdi. Tentokrát je úspešný zčasti. Opäť ho prevedú na inú prácu a skrátia mu pracovný úväzok na 70 percent. Žiada o prevedenie do iného mesta. Neúspešne. Opäť sa súdi. (Miestami sa trochu divím, že to tých ľudí vo vedení ešte baví. Mať takého akčného pracovníka.)
Ale Jan Kos sa nedá. Zdá sa, že zákonník práce ovláda lepšie ako moja babka otčenáš. A bojuje. Bojuje až do posledných síl.
Čas pokročil. Som unavená akoby som pestrý život Jana Kosa žila sama. Posledný list, ktorý prebehnem očami hovorí jasne. Jan Kos odchádza do starobného dôchodku.
Som úplne na mäkko. "Boli to skutočne pestré produktívne roky.", vravím si a zároveň si uvedomujem, že by som mala vypnúť počítač a s ním tie Vzory právnych úkonov, v ktorých Jan Kos vystupuje a vypadnúť spať. Už mi totiž akosi zašviháva.
