Strhne sa. Prudko sa posadí. V ústach ma trpkú pachuť. Trasie sa na celom tele i keď v spálni je teplo. Digitálny budík ukazuje presne 3:33. Do šľaka. Končekami prstov si prejde po spotenom čele. Vstane z postele, otvorí okno a nadýchne sa čerstvého vzduchu. Započúva sa do pravidelného dychu svojho spiaceho priateľa. Potichu ako myška vykĺzne zo spálne. Naleje si pohár mlieka, mikrovlnku nastaví na minútu. Ťažko sa zhlboka nadychuje. Premýšľa.
Čo mal ten sen znamenať. Bolo to tak strašne dávno. V to leto, keď ako šesťročná vyliezla do starej sýpky. Na tie mŕtve vtáky už predsa dávno zabudla. Len občas, úplne mimochodom ju to napadne. Nikdy tomu neprikladala žiadnu vážnosť a hlavne nikdy si to nedávala za vinu. Ako by mohla? Mala len šesť rokov. A jediné, čo predsa chcela, bolo vidieť malé vtáčiky ako čakajú na mamu. Nemohla predsa tušiť, že keď vezme to hniezdo z trámu, na ktorom bolo postavené, tak mu úplne naruší stabilitu a s prvým zafúkaním hniezdo spadne. Rozhodne to nebola jej vina. Mala len šesť rokov...
S týmito myšlienkami otvára laptop. Zapína internet a bezmyšlienkovite si číta najnovšie spravodajstvo. Hodinky na počítači ukazujú 4:05. Zrazu jej oči padnú na titulok. Vtáčia chrípka na Slovensku. Vnútornosti sa jej vzbúria. Oči sa jej zahmlia. Napne ju. Ledva stihne dobehnúť k záchodovej mise. Plače. To predsa nie je jej vina! Čo s tým majú tie štyri vtáčie mláďatá? To nie je jej vina. Prečo ale potom každá bunka v jej tele kričí, že áno?
Je ráno. Je bledá a cíti sa zle. Môže za to to nočné dobrodrúžstvo. Zaparkuje na svojom obvyklom mieste a vchádza do budovy, kde pracuje. Vrátnik sa na ňu ako každé ráno trochu slizko usmeje, ale ona pri pohľade do jeho očí vidí aj čosi iné. Ten vtáčí pohľad. Ten vtáčí pohľad! Jej vnútornosti sa opäť búria. Na záchode zvracia. Díva sa na svoju tvár v zrkadle. Rozmazaná maskara od sĺz. Vlasy prilepené k jej popolavej tvári. Zrazu vo svojich očiach vidí ten zlý vtáčí pohľad. Opäť sa zúfalo rozplače a po chvíli si studenou vodou umyje tvár.
Celý deň strávi surfovaním po internete. Zaujímajú ju vtáci, vtáčia chrípka a prečo je tu. Jej príznaky. Hľadá aspoň zmienku o zlom vtáčom pohľade. Obete, priebeh choroby a šancu na vyliečenie. Cíti sa ako v zlom sne. Nedokáže myslieť na nič iné. Celý deň sa vyhýba ľudskej i vtáčej spoločnosti.
Po neurčitom počte hodín si uvedomí, že všetci už dávno odišli a v práci ostala sama. Pocíti na chrbe chlad a prepadne ju panický strach. Jediné čo chce, je byť čím skôr doma. Teraz sa ešte nezaoberá myšlienkou, čo potom, doma.
Nebezpečne šoféruje domov. Hystéria vzrastá. Snaží sa vsnunúť kľúč do dierky, no jej spotené klepúce sa prsty nie sú schopné dokončiť tento primitívny úkon. Napokon vchádza do bytu. V obývačke spí jej priateľ. Zobudí sa a prehodí s ňou pár viet, na ktoré ona nedokáže odpovedať. Nedokáže sa sústrediť.
Neskôr vníma, ako ju priateľ ukladá do postele, spomína niečo o horúcom čaji s citrónom a o teplote. Nereaguje, upadá do plytkého spánku bez myšlienok, chvalabohu.
Opäť prichádza ten sen. Rebrík. Hniezdo. A mŕtve vtáky. Kričí. Strháva sa zo sna. Digitálny budík ukazuje 3:33. Zvracia na záchode. Plače. Trasie sa na celom tele.
Po tme sedí v kuchyni. Snaží sa priviesť do stavu, ktorý sa nazýva logické myslenie.
Čo to má znamenať? Prečo práve ona. Nie je predsa jediná, ktorá kedy zabila vtáky. Okrem iných ľudí vedela minimálne o jednom. Chlapec zo susedstva. Mal 10. A na tú povalu predsa liezol s ňou. Bol to on, kto ju povzbudzoval v tom, aby vzala to hniezdo do rúk...
Rozvidnieva sa. Tma sa mení na šero a ona sedí tichúčko premýšľajúc s kolenami pod bradou v kuchyni. Zrazu na parapetu dosadne zmrzačený holub. Jeho nohy zaškrabnú pri dosade o parapetu. Prepadne ju panika. Už nikdy nebude schopná pokojne premýšľať. Hystericky uteká do spálne. Otvára najspodnejšiu zásuvku. Vyhadzuje uteráky, posteľné prádlo. Vie, že to je miesto, kde jej priateľ drží zbraň. On pravidelne dýcha. Tuho spí. Po chvíli pocíti v ruke chlad kovu. Zbraň. Vezme si ju do postele a úplne pokojne zaspáva. Vie, že keby niečo... Vtáčia chrípka pôjde mimo ňu.
Je ráno a jej priateľ odchádza do práce. Spomína niečo v zmysle, aby to vyležala. Že je chrípkové obdobie. Uvarí jej čaj a pobozká jej lepkavé čelo. Ona jednou rukou stále zviera zbraň.
Keď odíde vyberie z kabelky telefón a vytočí babičku. Babičku, u ktorej bola na prázdniny v lete po prvom ročníku v škole. Mala len šesť.
Babička je veľmi stará, zdvíha však telefón, je rada, že ju počuje. Už dlho sa neozvala. Je tak strašne busy. Pýta sa na chalalna zo susedstva. Roky o o ňom nepočula. Vedela, že skončil výšku a stal sa z neho významný muž.
Babička na chvíľu zadrží dych. "Ty to ešte nevieš?" On sa zastrelil. Zastrelil sa. Taký mladý a šikovný." "Nie, nik nevie prečo. Ani jeho žena. Choval sa posledné dni strašne divne a spomínal vtáčiu chrípku či čo. Ale to určite nebude dôvod. Je to absurdné..."
Ona nečaká na koniec hovoru, zaklapne telefón po tejto informácií. Spod prikrývnky vytiahne pravú ruku, v ktorej už pár hodín kŕčovito zviera zbraň. Díva sa na ňu s hrôzou.
Nie to sa nesmie stať... Ona predsa vtáčiu chrípku nemá...
