Cieľom nášho dnešnej výpravy za poznaním je zrúcanina hradu, ktorý leží nad obcou Višňové. Preto sa logicky volá Čachtický hrad.
Základný kameň pri jeho výstavbe pravdepodobne poklepal istý Kazimír z rodu Huntovcov-Poznanovcov po roku 1260.
Potom, ako každý poriadny hrad v Horných Uhrách, menil svojich majiteľov ako na bežiacom páse. Furt ho opevňovali, čačkali, mierne zničili, opravili, znovu opevnili a takto stále dookola.
Možno by ste si mohli aj myslieť, že taký hrad v minulosti len tak stál ako taký tĺk a nič viac. Omyl! Ako som sa dočítal v odbornej literatúre, pôvodný hrad bol pohraničný a dohliadal na dôležitý priechod z údolia Myjavy na Považie. Takže tak!
Ej boli že to časy, keď pod kamennou klenbou hrkotali kolesá pánskych hintovov a...
...od hradných múrov sa ozýval zvonivý smiech urodzených slečiniek a hurónsky rehot spoločensky unavených šľachticov.
Tak sa tam istotne flámovalo, že nad ránom aj kohúty vo Višňovom zahanbene a so závisťou mlčali v rozpakoch.
Takto Vám poviem. Všetky cesty vedú do Ríma, na Čachtický hrad dve. Jedna od obce Čachtice, druhá od Višňového. My sme absolvovali obidve trasy. Samozrejme, že nie v jeden deň, nato sa máme predsa veľmi radi. Vrelo odporúčam tú od Čachtíc. Autom sa dá dostať až na päť minút chôdze od hradu. Druhá trasa, tak tá je kapánek krkolomnejšia. Poprosíme nežnejšiu polovičku našej výpravy, aby nám demonštrovala, že kde je vôľa, tam je aj cesta, a že sa to dá aj bez športovej obuvi.
Ale už je najvyšší čas, začať s povesťou o Čachtickom hrade. Hádam ste si nemysleli, že ju mirnix-dirnix opomeniem. Takže tu je celučičká pravda pravdúca. Ak klamem, tak nech sa zaraz prepadnete do pekla.
Čachtický krvák
„Hovorí sa, že noc má svoje čaro. No ďakujem pekne. Kahanec mi už zhasol po ani neviem koľký krát. Prekliate vetrisko. Už aby vynašli baterku na monočlánky."- frflal si Ficko, momentálne náš hlavný hrdina, ticho popod nos.
„Zásobovanie totálne zlyhalo a ja aby som teraz horúce gaštany za ne z pahreby vyťahoval. Strigy panovačné. A smotanu zlížu tie dve bosorky!" - sťažoval sa bútľavej vŕbe. Lenže tá na neho zvysoka kašlala. Bola mohutná, stará a veru mala čo robiť, aby ju víchor nevyvrátil.
Do toho všetkého začal padať vajčák. Ale to nie je z mojej hlavy, to mám od Mira. Pýtal som sa ho: „A čo je to ten vajčák?" Pozrel na mňa, tak súcitne a zároveň nechápavo: „Ta pada dižď, ta to taky vajčák, šak to každy zna, len ty ne." Toľko môj dávny kamarát Miro.
Čiže máme tu jednu tmavú noc, poctivý víchor a sakramentsky vytrvalý dážď. Typický stredovek. Ani psa nie je hodné von vyhnať. Ešte sa mu aj galoty v kroví na zadku roztrhli. „Čert aby to vzal, kde ja teraz splaším čerstvé maso (ä vtedy ešte nepoznali) pre našu zemepánku, nie celkom spanilú pani Alžbetu Báthory(ovú)?" - horekuje neborák Janko Ujváry, alias Ficko.
„Ty počúvaj ma, Ilonka, verná moja spoluvinníčka," - rečie Dorota smerom k tej prvej - „dúfam že ten odroň zaobstará poriadny kus. Nie ako naposledy! Takú vyžlu, ako sem dopratal, tak také ani nebývajú."
„Nuž, má to chlapčisko veru ťažké. Kvalitného materiálu ubúda a grófka zvyšuje početnosť experimentov s miestnymi panenkami." - súcitne prehodí Ilona Jó.
Medzihra: Keď už sme mali to americké dvojičkové výročie, tak naši teroristi sú lepší. Ešte nenarazili a už je to celé zbúrané.
„Kde sa toľko tára ten hrbatý škulibander?" - vstupuje konečne do deja aj Alžbeta B. - „Nádobíčko ste nachystali? Nože nabrúsili? Nie ako naposledy! Nadrela som sa ako také hovado!"
Do tmavej miestnosti, osvetlenej horiacimi pochodňami, vchádza Ficko. „Šóv sa môže začať milosťpani!" - prehodí cez paradentózny chrup a úchytkom žmurkne na Ilonu a Dorotu. „Dnes to bude porádna masárčina." - rehlí sa na plnú prázdnu hubu.
„Ilona, pohni kostrou, musíme si švihnúť, dnes príde na neohlásenú návštevu ten starý chlipník palatín Thurzo! Podrž ju s Fickom, nech sa toľko nemixuje, potvora akási!" - vydáva povely hradná pani.
Mrazivé ticho nočného hradu preťal hrozivý kvílivý zvuk. Nešťastná obeť zvrátených chúťok mäsiarky Erzsébet a jej pomocníkov naposledy vydýchla. „Dorota, nestoj tam ako taká Dora a zachytávaj krv! Je vzácna a nikdy jej nie je dosť!" - kričí v tranze vdova po Františkovi Nádašdym.
„Bravó milostivá pani, to bola trefa!" - podlizuje sa Ilona. „Fuj, celá som zababraná od krvi. Ako ja toto nenávidím! Ale keď som tu na všetko sama." - povzdychne si Betka v duchu pri štvrtení bezduchého tela.
„Ale dnes nám tá sviňa poriadne dala zabrať! Ale panenka je to parádna, aj krvi máme dosť!" - spokojne bilancuje Alžbeta. „Dorota, vezmi si husacie brko a zaznamenaj! Názov dnešného experimentu s panenkou je: bravčové medailóniky na hubovej omáčke. Potom ešte vyskúšame urobiť žemľové krvavničky." - formálne uzatvára zabíjačku krvavá Bátorička.
Ako vidíte, napokon sa všetko na dobré obrátilo. Mali sme šťastie. Komu by chýbalo, stačí nájsť štvorlístok a ono príde.
Treba upozorniť potenciálneho návštevníka, že otváracie hodinu sú od nevidím po nevidím, vstupné za prehliadku hradu sa síce nevyberá, ale je na vlastnú zodpovednosť.
Minulý rok na hrade začali nejaké rekonštrukčné, a konzervačné práce. Pred mesiacom som úchytkom z D1 zazrel, že tam ešte stále stojí, tak hor sa do minulosti.
