Igor Múdry
Kozia úžľabina
Minule a aj predminule sme si varili pokrmy. Potom ich jedli. Logicky musí nasledovať chudnutie. Nenáročná prechádzka náročným terénom.
Stále musím ešte do roboty chodiť. Zoznam autorových rubrík: Československo moje rodné, Nemecko moje prechodné, Pokusy o veselosti, Domáce úlohy, Receptárium, Súkromné, Nezaradené
Minule a aj predminule sme si varili pokrmy. Potom ich jedli. Logicky musí nasledovať chudnutie. Nenáročná prechádzka náročným terénom.
V našich zemepisných šírkach, a dĺžky to iba potvrdzujú, panuje názor. Jednoducho povedané, že imigranti...to je iba taká čvarga špinavá. Nič sa nedá robiť priatelia, tento blud treba vyvrátiť.
Dnešný text je treba poňať, s istou rezervou, ako kombináciu hodín dejepisu, zemepisu, náboženstva a samozrejme aj telesnej výchovy a cudzieho povinného predmetu - nemčiny. Takže tak. A mrkneme sa aj do Štrasburgu.
Náhoda, osud a či bohovia rozhodli, že dnes nebudem podaromnici na peľasti vylihovať. Sadám preto do plechového tátoša a zadávam súradnice do rovnako zánovnej navigácie. Poďme!
Ako hovoríme my moslimovia, keď nepríde hora k Mohamedovi, príde Mohamed k hore. Nuž teda poďme.
V pondelok sme tu mali až neskutočný hic. Ten horný to tak asi chcel, aby sme sa na Ducha, ako hovorievala moja rišňovská babka, schovali do studených kostolných interiérov a svätili tento deň.
Hovorte si čo chcete, ale kniha osudu istotne existuje, to je hotová vec. Lebo čo je tam raz napísané, to je dané. Aj veštica to hovorila. Povesti, báje a rozprávky neklamú.
Každé mesto, to mi potvrdia všetci ľudia žijúci na dedine, skôr, alebo neskôr získa nejaký prívlastok. Ako to už vo svete chodí, väčšinou je hanlivý.
Presne tak. Nebudem ja každý boží deň po práci internetovať. Na programe je aktívny pohyb. Začíname s vychádzkami po okolí.
Tento text sa bude na prvý pohľad javiť ako mierne rozhádzaný. Ale aká taká kontinuita by tu mohla byť. Snáď sa podarí vyjadriť aj myšlienku. Ak áno, treba ju hľadať nie medzi riadkami, ale medzi obrázkami. No a môže byť aj v obrázkoch.
Ako vždy, tak aj tento krát som trestuhodne premeškal ten správny okamih. 29. apríla mali sviatok a ja som aj chcel, keď už bol ten Deň stromov, napísať na ich počesť článok. Ale...poznáte tú modelovú situáciu. V televízii dávali futbal a to ja mám rád, takto aktívne športovať na gauči. V jednej ruke ovládač, v druhej pivko. Naštartujme preto motorové píly, nabrúsme sekerôčky a poďme oslavovať dodatočne, keď už sme aj ten prvomájový sprievod odsabotovali.
My si zaiste naivne myslíme, že svet okolo nás sa mení. Omyl. To my sa meníme. Toto bola malá rozcvičková filozofická úvaha. Alebo si zoberme takú studňu ako názorný príklad. Naša babka mala vo dvore presne jednu takú, akú potrebujeme. Bola veľmi hlboká. Až po samé dno. Rumpál s vedrom zaveseným na reťazi a celá bola zastrešená, aby do nej nič nenapadalo. Učupená pri komore ticho čakala na svoju šancu poslúžiť. Neviem kedy presne ju dedko vykopal, ale bola na diaľkové ovládanie. Vedro sa spúšťalo a samozrejme že aj vyťahovalo otáčaním kolesa od hintova, ktoré bolo umiestnené práve v tej spomenutej komore.
Bez rodiny a bez zdravia to nie je ono. To musí uznať aj tá najtvrdšia kotrba. Človek si to niekedy uvedomí až v čakárni u lekára. Hlavne ak je zdravie v čudu a ak ten lekár nie je z rodiny. To sa zase načakáme. Ale to sa dalo čakať. Veď som v čakárni. Napadla mi, nie geniálna myšlienka, vírusová pliaga horné cesty dýchacie. Inak, aby sa vedelo, tak podľa správnosti, ja som tu vôbec nemal byť. Včasná prevencia pred ochorením je totiž moja srdcová záležitosť. Tak napríklad fajčím iba ľahké cigarety, zásadne sa vyhýbam cestovaniu v MHD, neprijímam čokoládky od cudzích ujov a studené pivo chlípem pomaly. Okrem toho som sa zúčastnil aj dňa rodiny a zdravia. Aj fotky mám.
V meste Wiesbaden sme už spolu boli. Nikde však nie je napísané, že tam nepôjdeme znovu. Vy máte oproti mne tú výhodu, že môžete ostať v horizontálnej polohe a na moju veľkú radosť posúvať text článku, ako inak, spoločne s fotkami, vo vertikálnom smere. No a ja, aby som sa aj za Vás, do kopca terigal! Určite Vám vŕta v hlave, čo asi môže, v takéto nedeľné a sychravé dopoludnie, porábať miestne obyvateľstvo. Poviem Vám to takto. Kadečo. No veď ľaľa, nazrite dnu a uvidíte skoro ako na vlastné oči.
Osem, číslom 8, článkov za rok. Som akože napísal. Najvyšší čas sa odraziť od totálneho blogového dna. Ale zase, z druhej strany si zoberte, koľko veľa článkov som nenapísal. A tých bolo teda habadej. Dnes Vás povodím tak trochen po našej nemeckej obci. Presnejšie špecifikované, po jednej zo siedmych mestských častí. Lebo ak si dediny ctia Svätoplukov odkaz, áno náš vládca nadobúda medzinárodný význam - to je ten o prútoch, tak sa tie obce spájajú a takto vzniká mesto. Mohlo by sa Vám pritrafiť, že sa zatúlate až sem a budete ma tu zháňať. Máte smolu. Sťahujeme sa. Do inej dediny. Tu je posledná šanca grátis si to omrknúť, samo sebou, aj s mojim zasväteným výkladom.
Na tomto našom krásnom svete, áno je to tak, sa občas vyskytne situácia, ktorá nás omína. Napríklad globálne oteplenie, letný čas, bozón, alebo euroval. Lenže to je všetko nič! Veď Vy sa zbadáte, keď Vás začne omínať kamienok v topánke. Alebo v teniske. To je taký pálčivý demokratický pocit, že nepomôže, ani keď je značková. Však Vy si dobre rozmyslíte, či spravíte ďalší krok. Ale túto bolesť ste určite už zažili aj sami na vlastnej koži, či ponožke. Matematický rébus: Ak bolesť v topánke vynásobíme 100x, tak výsledok je čo?
Nedeľa je najviac demokratický deň v celom týždni. Nebojme sa na plné ústa povedať, že má priam anarchistický nádych. Každý si počas nej môže robiť čo len chce. Prácožrúti idú do rachoty, aj keď pravda je taká, že nemuseli by. Iní si zvyšujú ego rozličnými domácimi prácami - napríklad opravujú auto. Ďalší pozdvihujú hladinu adrenalínu v krvnom obehu rýchlou, lež zároveň bezpečnou jazdou v ľavom prúde po diaľnici. Hladoši vyrážajú na návštevy, aby domácim vyplienili chladničku so špajzou. Až štyria zo stovky sa radi prechádzajú po parkoch. A dokonca sú medzi nami aj také šialené osoby, ktoré to stihnú všetko počas jednej uzimenej nedele, pričom spontánne odignorujú politické dianie akéhokoľvek druhu. Poďme na to!
Ak si myslíte, že dnes tu budem textovať o francúzskom kulinárskom umení, tak sa zase raz poriadne mýlite. Aj keď, teda jeden Francúz sa tu vyskytne. Čožeby aj nie, veď sme na skok od ich hranice. Lenže on, ľudkovia boží, on Vám tie žaby hltá surové! A mám taký zmiešaný pocit, že aj celé a za živa. No hotový horor! Do našej prechodnej obce, môžem byť aj trochu konkrétny, priamo do dediny Großweier, sa koncom februára prisťahovala jedna podarená, medzinárodná rodinka. Hlava famílie pochádza z Alsaska. My všetci, ktorí sme nevyrušovali počas hodín zemepisu, nejedli sme vtedy desiatu, nekukali babám kade tade, ale zodpovedne nasávali vedomosti, tak my to vieme, že Elsass je vo Francii. Ale to je ešte nič! Ženu má Nemku, z Freiburgu a tá tie chúdence, bezbranné to obojživelníky konzumuje tiež!
Tak sa veci majú, že k napísaniu tohto blábolu som bol vyprovokovaný. V utorok som čítal tu niekde na blogu diskusiu pod jedným pi(j)anským článkom. No a tam môj virtuálny kamoško - Palino Satko napísal, že teraz (po spoplatnení diskusného príspevku od štvrtého po nekonečno) píšu na blog iba autori, ako by som sa vyjadril, aby som zbytočne neťal do živého, teda nazvime ich povrchnými. Teda nazvime sa povrchnými. Len taká zábavka, nič hodnotného, čo by stálo za diskusiu, sa v článkoch nevyskytuje. No a to je presne tá správna chvíľa, kedy ja musím uverejniť ten svoj výplod. Dnes to bude o operencoch a o iných podobných vtákoch.
Dnes si spoločne trošku zalietame vysoko v oblakoch. Lebo človek, to je vám taká fajta, že furt bude hútať nad niečím, čo mu práve momentálne chýba. No a raz v noci, muselo to byť v noci, lebo vtedy usilovní pracanti naberajú sily v spánku spravodlivom a hodnoty tvoria iba lenivci, čo sa im nechce makať a preto vynaliezajú všakovaké vynálezy. Teda ešte raz, raz v noci prišiel nejaký fiškus mazaný na holú skutočnosť, že nie je žiaden anjel a preto nemá krídla. A on to veru takto nenechá!