Stále musím ešte do roboty chodiť. Zoznam autorových rubrík: Československo moje rodné, Nemecko moje prechodné, Pokusy o veselosti, Domáce úlohy, Receptárium, Súkromné, Nezaradené
Je viac ako isté, že takto vhodne zvolený názov článku som tu ešte nemal. Veľmi ľahko môže vyvolať v našej mysli, alebo aj úplne niekde inde, určitú konkrétnu predstavu. Alebo aspoň očakávanie. V ideálnom prípade dve a viac očakávaní. Hojdacie kreslo...nemám. Smutný smajlík. A tak by sa mi teraz šiklo. V ňom by sa totiž do nej najlepšie pohružovalo. Aspoň že tá peľasť je naporúdzi.
Včera večer som si fičal osemdesiatkou z roboty. Po ceste, kde sa dá ísť stovkou. Teda keď tam nezavadzia francúzsky vodič dôchodkového veku. Alebo poľský tirák. No jedného by z toho aj porazilo. V skutočnosti to nebolo až také hrozné. Dvanásť kilometrov je na nemecké pomery smiešna štreka. Príjemná hudba z rádia zapĺňala interiér vozidla. Taká povedomá pesnička. Roky som ju nepočul a ani dokonca neviem kto ju spieva. Vlastne neviem ani jej názov.
Niekedy stačí moment. Taký malý krpatý okamih. V tomto malom zlomku večnosti nás niekto, alebo niečo vytočí. Ak sme dostatočne kreatívni, dokážeme to aj sami. Táto sakramentsky prekérna situácia si nás vychutná. Len tak si na nás zmlstne. Mňam, mňam a sebavedomie máme prinajmenšom niekde v galotách. Potom sme nevrlí, mrzutí a ufrflaní. Aspoň ja teda určite.
Tak to, čo vám teraz poviem, to tak ľahko nerozchodíte. Už ma to nebaví navzájom si klamať do očí. Som rasista a vy ste presne takí istí, aj keď to nechcete počuť! Darmo sa budete búšiť do pŕs - „Ja teda nie! V žiadnom prípade! Ja na také niečo v živote ani len nepomyslím!“ Pravda je však krutá a neúprosná. Niekto vám to už musel takto šplechnúť do ksichtu. Ste rasisti a šmitec. Nielen že tak podvedome myslíte, ale sa tak aj správate. Je to raz dané geneticky a to sa zmeniť nedá. Tak to láskavo ani nechcite meniť. Je to logické, tak prečo sa tomu bránite. Rasová segregácia je tu, tak sa netvárme že nie.
Vážený autor. Hneď na úvod Ti poviem, že Ti budem tykať, ale to si už mohol zistiť, ak si teda čítal tento otvorený list od začiatku. Keď nie, tak si ho prečítaj od začiatku. Ďalej to bude iba s malým „t“, lebo ty si ani len to veľké T nezaslúžiš. Ani s tým váženým sme to nemysleli úprimne. To je tam napísané iba preto, lebo sa to tam tak má písať.
Musíte si s tým však trošíčku švihnúť. Ja len, aby ste to stihli. Nebudem tu totiž večne pobehovať. Aj mne sa to kráti. Hlavne že si to vedome skracujem sám od seba. Ako vidíte som slaboch. Navyše ničím poriadnym neprispejem a kadiaľ prejdem, tadiaľ šírim maximálne iba smrad. Čo tu po nás zostane? Iba popol. No dobre. Po mne bude toho popola trochu viac. Prečo?
Ľudí je veľa ako hadov. Nie som teda žiaden strachopud. Keď už mám pred niečím rešpekt a strach, tak je to had. Ešte aj taký obyčajný neškodný slepúch si na mne dokáže vyliečiť svoje prízemné komplexy a zvyčajne ma so stopercentnou zárukou vydesí na smrť. Fóbia z hadov je vo mne hlboko zakorenená. Nie a nie sa toho zbaviť. Do čerta tam.
