Vyrazili sme z okresného sídla Prievidza pomerne neskoro. Je predsa nedeľa, tak čo prečo zbytočne vstávať s kohútmi a inou hydinou. Cieľ celkovej trasy bol, samozrejme ako vždy, niekde vo hviezdach. Ideme najprv do Malinovej a tam sa v krčme, pri rokovaní za okrúhlym stolom, uvidí. Aj sa uvidelo. Padlo vlastné podstatné meno Čičmany. Zahnali sme dehydratáciu čapákom, vyskočili na tátoše a s protivetrom opreteky sme sa doterigali do Nitrianskeho Pravna.
Ešte jeden funiaci kopček a nasleduje príjemný a oddychový zjazd do Tužiny.
Na vrchol kostola sv. Jakuba v Tužine upevňoval svojho času môj otata kríž a opravoval strechu. Najskôr v roku pána 1946, alebo 1950. Preto tá pauzička, chcel som si to cvaknúť. Oproti kostolu, hneď cez cestu je Mariánsky stĺp. Nebojte sa, keď tam prídete, tak to nemôžete minúť. Je zrekonštruovaný a nanovo vysvätený. O kostole a stĺpe niekedy viac nabudúce. Už teraz to vidím ako sa tešíte.
Cez Tužinu tečie potok Tužinka. Obec sa tiahne po jeho brehoch. Ako vieme, tak vodné toky tečú z kopca. My však smerujeme k prameňu. Je to dlhá dedina. Zastavujeme pred ďalšou miestnou dominantou. Britva. Existuje trefnejší názov pre krčmu? Ej veru, nepohrdli sme pohostením. Jedna chmeľová polievka neuškodí.
Nad osadou sme uzreli zverinu. Aj keď sa tvárila odhodlane, ako že je divá, tak ona je v skutočnosti domáca. A nie je lesná, ale lúčna.
Terén sa mierne zvažuje. Samozrejme opačným smerom ako ideme my. Tá malá bodka v strede fotky, tak to je prosím pekne môj svokor.
Aby ste nepovedali že som odľud, tak tu rastú dubáky. Samozrejme nie vždy a všade.
Tak už sme skoro na vrchole. Dnes budeme zdolávať ešte onakvejšie stupáky, ale túto hroznú zvesť ešte nevieme, tak o tom ani netušíme. Čičerman je kopec. Tam dnes nepôjdeme, lebo až takí veľkí fanatici teda nie sme. Trošku si posedíme, vyhúlime jedného čmuda a vylogáme (samozrejme iba ja) železnú rezervu vody, určenú pre takéto, ako aj podobné stavy núdze. Už mi došli všetky moje zdržiavacie finty a prekuknutý svokrom si balím svoje fidlátka, reku je čas odobrať sa na cestu, tak v tom...
...sa tu objavili tieto teliatka. Našťastie aj s majiteľom. Ten biely s obojkom sa volá Írsky vlkodav, krstné meno neviem. Nasledujú dve scenérie bez slov.
Usilovným šliapaním do pedálov a „občasným" tlačením horského bicykla sa dostávame do sedla Javorinka. Príjemne sa tu oddychuje.
Prehúpavame sa mierne zvlneným a otvoreným terénom do susedného okresu a aj kraja, po novom véúcéčka.
Lúky sú pekne vykosené. Tak ako sa patrí. Objavujeme lyžiarsky vlek. Teraz keď to píšem, tak je tam fúru snehu a zbohatlíci určite lyžujú. Ja som tu ešte nebrázdil terén dolu kopcom. Je to kapánek od ruky, my sa chodievame vyváľať do Valče. Tiež to nie je na skok, ale Vyšehradské sedlo sa cez zimu ľahšie zdoláva ako Fačkovské. V diaľke a našťastie aj pod nami a nie vysoko na horizonte vidíme cieľ dnešného utrpenia, obec Čičmany.
Táto dedinka je zaujímavá. Pôvodné obydlia si ľudia skrášľovali v minulosti grafityártom. Takto sa domčeky preslávili najprv po celom okrese, potom po celom kraji, a logicky nasleduje, že aj po celom Československu. Vďaka dederónom aj po Európe a my si myslíme, že aj po celom svete. Ale myslíme si to veľmi potichu.
Také veci, ako je nájsť zdroj vody, tak také ovláda každý poriadny austrálsky domorodec. Ja zase obstojne ovládam trik objaviť krčmu. Ak to dobre počítam, dnes je to už tretí nález. Sú dni, kedy sa mi darí. Je najvyšší čas niečo vhodiť do gamby.
Chvíle čakania na tuhú stravu nám spestruje správne vychladený polliter piva (v mojom prípade doplnený nikotínom) a miestny rodák Emil - prítulná mačkovitá šelma. Taká malá a beťárska čierna puma domáca. Zväčšenina:
Bryndzové halušky sú jedna báseň a ako vidno, tak dávajú tu poctivé porcie.
Spokojnosť môjho plného brucha spôsobila samozrejme otupenosť mozgu. Malá chvíľka nepozornosti a ja som súhlasil s návrhom putovať ďalej smerom na Zliechov. Nastáva čas opustiť túto partizánsku obec. Riešim dilemu, vlastne trilemu, ktorá mašina je moja. Žeby to bola jeden z tých dvoch amerických motoriek v nemeckých rukách? S vrodenou slovenskou skromnosťou si vyberám môj stroj a v duchu si neodpustím škodoradostnú myšlienku: „Vojnu sme aj tak vyhrali my!"
Tak tu je ešte jeden počarbanec. Na dolnom konci je ich viac, ale ako už poznáte svokra, my chodíme spravidla cez horné konce.
Lúčime sa z s touto dolinou a vrchom Kľak. Nastáva totiž peklo.
Zaraďujem najľahší prevod na svete a ešte som iba na začiatku kopčiska. Keby sa tu motala starenka s raždím v batohu na chrbte, tak ma hravo ofúkne. Hreším ako taký pohan. Na seba, na svokra (ten je už v nedohľadne), na slnko že svieti, jednoducho na všetko. V momente, keď chcem odhodiť železnú kozu do jarku a vykotiť sa vedľa nej, dobieha ma ďalší dôchodca. Tento je galuskáčový, sa mu machruje! „Slotovci, poďme ho!" - povzbudzuje ma občan Rajca, ako sa neskôr dozvedám. „Tak aby bolo jasné, ja som z Prievidze a my sme bašta mečiarizmu!" - kontrujem udychčanou fistulou. Pán necháva manželku ufujazdiť pred nami a poskytuje mi pomoc. Zavesím sa vedľa neho a v družnom rozhovore nie o politike ma vytiahne až hore do sedla. Tam sa lúčime a ja sa divokou jazdou rútim serpentínami k rázcestiu nad Zliechovom.
Pár fotiek do archívu a letíme do Gápľa. Dole kopcom končí a nastáva hore kopcom. Tak tu je moje neplánované miesto odpočinku. Našťastie iba krátkeho. Orientačná tabuľa oznamuje čo ma čaká a neminie.
Cesta cez obec vedie do kopca. Veď ako ináč. Mne by sa to ani inak nerátalo. Časť domov je opustených a časť sú prerobené na dače. Na hornom konci ma čaká príjemné prekvapenie. Šiesty (ne)zmysel neklame, krčma je na dohľad. Pekný interiér a toto by ste tu naozaj nečakali. Hniezdo hazardu - kolkárske dráhy, biliard a kartárske stolíky. Je nad slnko jasnejšie, že dnes tu nie som poslednýkrát v živote.
Tekutiny doplnené, začína zabijak číslo dva. Teraz nebude žiadna dilema. Jednoducho uchmatnem drahšieho tátoša. Kde si bol keď sa šrotovalo?
Citová väzba ku kovovému súputníkovi sa vypomstila. Objavuje sa podobná tabuľka dotovaná ministerstvom školstva, ale s nápisom SEDLO GÁPEĽ 5 km. Tak to je dôkaz, v akom stave sa nachádza naše školstvo. Pekný bodrel v tom majú! A ja, kvôli nim, musím ťahať do kopca, ako taký somár, o tri kilometre viac. Musím sa priznať, aj som chvíľu kráčal vedľa bicykla. Tak sa nám to zauzľuje. Dostávame sa obchvatom na pôvodnú trasu do Čičermanského sedla. Rezervnú kvapalinu presúvam z fľašky do seba, ešte jeden rýchly dym a treba mazať, lebo podvečer sa blíži a medvede vyliezajú na lov.
Tramtararáááááááááááá!!! Osobák je na svete! Nepamätám si totiž, že by som, v takomto kopcovitom teréne a vlastne ani po rovine, v mojom terajšom živote zvládol takúto štreku.
Bicyklovaniu, letu a pivu zdar!
