Najprv sa prenesieme v čase. Je leto. Tak a už sme tam. Kde? Na Duchonke. Dnešná trasa, na prvý pohľad, nevyzerá veľmi náročná. Hlavne keď ešte v danej chvíli nemáme ani páru, kam nás zase tie túlavé pedále zanesú.
Polovička trasy je nám jasná. Z Duchonky si to strihneme do Podhradia, kde bude aj prvá občerstvovacia stanica a čo ďalej, to sa potom uvidí. Veď ono sa to nejako vyvrbí.
Po tohto baču to bola celkom fajn jazda. Fičal som si dole kopcom a svet mi bol gombička. V diaľke sa črtala dominanta miestneho kraja - Topoľčiansky hrad. Ale o ňom niekedy nabudúce v samostatnej stati, lebo to sa patrí.
Takto to vyzerá na vlastné oči, keď ja fičím hore kopcom. Klamať sa nesmie! Nie že fičím, ja fučím! Ako deravý kováčsky mech, alebo ešte trefnejšie, ako mech od organu. Teraz nenarážam na žandárske brucho, to sa píše s „í", ale na súčasť hudobného nástroja. Kdesi som čítal, že také mávajú v kostoloch.
Uzavretá osada pred nami a ruina hradu sa vôbec nepriblížila. Ten všivavý kopec ani len nenapadne aby prestal pokračovať. On sa napriek mojim najtajnejším želaniam stupňuje. Je tak teplo, že praotec Čech by riekol: „Je vedro." Veď aj potím kýble potu.
Je najvyšší čas začať sa kochať prírodnými scenériami. Zoskakujem zo stroja a kochám sa. Nedokážem šliapať do kopca na bicykli a zároveň sa kochať. Vôbec nie je pravda, že by som nevládal, alebo by sa mi nechcelo, alebo čo ja viem čo ešte. Ja iba obdivujem krásy kopcovitého Slovenska. Tak za toto klamstvo, ktoré ste aj tak prekukli, si udeľujem samotrest pred nastúpenou jednotkou: „Pri prvej vhodnej príležitosti vylogáš jedno pivo!"
Zisťujem, že z terasy, žiaľ dnes už zatvoreného pohostinstva štvrtej cenovej skupiny, sa dá tiež obstojne kochať. Pivo je vo fľaške a z miestneho obchodu. Trest ako sa patrí. Začína to zatváraním krčiem a končí zatváraním pivovarov. Topoľčanci, prebuďte sa! Za toto sme štrngali poldecákmi? Vinník je známy, všetci vieme kto pochádza z TO. Ale dosť bolo politického blúznenia, alkohol začína pôsobiť, tak mi už ani to stúpanie nevadí.
Cez centrum šliapem do pedálov, lebo inak, bola by to neskutočná hanba, tlačiť velocipéd pred zrakmi domorodého obyvateľstva. Kedysi tu vládol pomerne čulý turistický ruch. Od neďalekej priehrady, vtedy okupovanej dnes už zahraničnými turistami z Moravy, sa organizovali návštevy ruiny hradu, lebo aj tak nebolo kam ísť. Žiadne obchodné centrum nebolo. Ej veru, nejeden kolektív žiakov základnej školy poctil tento kúsok zeme svojou návštevou. Dnes sme ale evidentne natrafili na turistický kľud.
Nad obcou šetrím reťaz. Reťaz je totiž veľmi drahá a sú momenty, keď ju jednoducho treba šanovať. Nastávajú vtedy, keď sa nie je čím kochať. Keby som šliapal do pedálov, určite by som si nevšimol vedľa cesty drichmať tieto zajačiky. Treba mať oči na stopkách a zbytočne sa nepredvádzať. (To platilo pre môjho svokra, lebo on do kopca vládze a je tak ďaleko, že som až zahanbený.)
„Pod smutným vŕškom" -toto je najvyšší bod v teréne, ktorý sa nám dnes podarilo zdolať. Na fotke vľavo sa snažím tváriť ako ťažký macher. Lenže macher sa rozplynul ako cigaretový dym a ostal iba ten ťažký. Jediné čo ma spasí je meditácia. Nad mapou. Výborné maskovanie vyčerpaného organizmu a vyzerá to lepšie ako tupé hľadenie do blba.
Opúšťame Nitriansky vyšší územný celok a voľným zjazdom sa rútime do Trenčianskej župy. Štrkové podložie miestneho lesného porastu vyplávalo na svetlo božie. Pred pár rokmi sa tadiaľto prehnala víchrica (podobná tej vysokotatranskej) a polámala toho veru dosť. Týmto pádom získava článok, ako aj náš výlet, nesmierne na pridanej hodnote. Z obyčajnej bicygluvačky sa stáva poznávací zájazd a stať nadobúda informatívny charakter.
Samozrejme že hríby nerástli. Kúsok pred obrátkou sme hodili reč s miestnym rodákom, aj keď mal škodovku s galantským číslom. Z obce Nová Lehota sme videli iba málo, ale zato to najpodstatnejšie. Takto sa šetrí počas krízy! Obecný úrad a krčma pod jednou strechou!
Dobre mi padlo to pivko s čapicou. Ide sa naspäť domov.
