Zápcha (po rakúsko-nemecky Stau)
Doprava, to je jeden strašne dynamický proces. Teda až do okamihu, keď nezačne niečo škrípať. Najčastejšie sú to brzdy a aj to väčšinou neskoro. Potom sa to v bleskurýchle razantne mení na dopravu statickú. A tá môže byť sakramentsky pomalá.
Homo dopravus si spokojne frčí za svojim cieľom a teraz zrazu toto - zápcha na diaľnici. Prosím pekne, nikto tu neberie ohľad na doterajšie zásluhy. Veď dnes už, bez ujmy na fyzickom zdraví, prekonal prekážkovú dráhu z Prievidze do Trenčína. Jamové spomaľovače a záhadné bytosti označené TO a PE dnes vyšli na prázdno. Dokonca sa mu podarilo nebadane zdolať diaľničný obchvat v stoličnej obci bez toho, aby po ňom východniarski díleri s označením BA vytrubovali a ťukali si zároveň veľavravne na čelo. Zaslúžil by si minimálne nejaký metál, alebo aspoň fotku pred bojovou zástavou.
Ja Vám teda poviem, niekedy to chce poriadne pevné nervy. Aby bolo jasné, tak medzi zápchy nerátam tie pod 30 minút. Raz ma to chytilo v noci pri Norimbergu. Opravovali tam cestu a bolo tam vytvorené čosi podobné ako je teraz medzi TT a BA. A v tomto lieviku sa just pokazil nákladiak. Stojíme hodinu a nič. V rádiu provokačne hlásia, že zdržanie 30 minút. Zhasli sme svetlá a čakali ďalej. Po ďalšej hodine nasleduje znova informácia, že stále 30 minút. Nič sa nedeje, všade ticho a tma. V protismere prefičí raz začas nejaké to vozidlo. Čo sa tam s tým toľko párajú? Po ďalšej hodine sa z rádia dozvedám, že príčina zdržania je už dve hodiny odstránená a nikto nevie, prečo sa kolóna nehýbe. Pravdepodobne tí prví zaspali. Nakopneme tátoše, zapneme svetlá a klaksónujeme čo to dá. V protismere prichádza policajná hliadka a pomocou sirény a majáku definitívne ukončuje sladké snenie kamiónistovo.
Niekedy nás môže spasiť navigácia. Ale veľmi jej neverím, lebo ona je ženského rodu. Aj minule. Po hodine kombinovaného stláčania plynového, brzdového a spojkového pedála mi stále optimisticky hlásila svojich 13 minút zdržania. Tie baby si s nami robia čo len chcú.
Cez zimu, to je iné kafe. Mrholenie, to je iba taký nedorobený dážď. Iba také smoklenie. Koho toto môže ohroziť? Lenže! Prídavné meno mrznúce diametrálne mení nielen východzie podmienky, ale prakticky všetko. Moji chlapci raz stáli v poľadovicovej zápche 12 hodín. Citujem jedného: „Keď vidíš, ako šoféri kamiónov zaťahujú záclonky, tak vieš, že to je koniec."
Drevári nešťastní
Pred takýmito mám poriadny rešpekt. Keď vidím tie mohutné kmene stromov, ako si vyvážajú svoje podpílené zadky po cestných komunikáciách, tak si vždy v duchu predstavím osobu, ktorá ich tam nakladala a upevňovala.
V malebnej hladovej dolinke, niekde uprostred nášho malého Švajčiarska, s podielom nezamestnanosti 28 a viac percent, je na čistinke, hneď vedľa potôčika, umiestnená píla. Odpílené a naporciované rastlinstvo zbavené konárov je nakladané na korbu nákladného auta. Poučená a zodpovedná osoba vykonávajúca túto činnosť je zarastená. Nestačila sa oholiť, lebo včera neskoro do noci, sa riešila v krčme závažná maďarská otázka a slovenská borovička. Detiská nosia zo školy zlé známky. Po kom len tie pankharty sú? Po ňom istotne nie, lebo on má ukončené štyri triedy ľudové. Bude sa musieť asi vážne povyprávať so ženou. Majster mu ráno hovoril, že ten červený vládny pes nám ešte aj dotácie stopol. Ale kto vie, čo je na tom pravdy, lebo ráno bol opitý ako delo. Majster. Či aj premiér, tak to nevedel s istotou predpovedať, ale tie jeho reči niečo naznačujú. Vedúci niekam zmizol, asi najskôr na poľovačku. Ešte to tu vzadu upevní špagátikom, došponuje rozstrapkaný sťahovací pás a urobí posledný uzlík na hrdzavej retiazke. Kde sa len toľko tára to učnisko ušaté. Už tu mal dávno byť z obchodu s pivom. Jáj, treba zriediť tú pálenku v krvi. Veď to sa môže! Keď poslanci a predsedovia niektorých strán môžu, tak môže aj on. A to sú iní páni, tí vedia čo sa smie a čo nie.
Viem, že čo tu bolo napísané nie je všetko pravda, ale mne to pomáha udržiavať si patričný rešpekt a odstup. Tentoraz to dopadlo ešte dobre.
Parkovanie, kapitola sama o sebe bez zbytočného komentára
Totálne zatemnenie mysle mal asi „vodič" tohto žltého šrotovníka. Vybral si to najvhodnejšie miesto na státie na svete. Na hlavnej ceste, v križovatke a v ešte k tomu v Prievidzi. Favoritka sa asi zaťala ako tak, ako to vie iba balkánsky osol. Ešte väčšie zatmenie však musel mať činný mestský orgán, ktorý mu nasadil papuču a nedal ten objekt odtiahnuť niekam nabok.
Nuž, aby ste však nevraveli, že dnes to bolo iba presiaknuté pesimizmom, tak tu je ukážka, že počas brázdenia po cestách a necestách môžeme vidieť aj niečo pekné.
Šťastnú cestu!
