Navštíviť taký objekt, ak ho tak môžeme familiárne pokrstiť, to je celkom jednoduchá záležitosť. Naložíte rodinku, hladnú po histórii, do dopravného prostriedku. Za slabú hodinku ste tam. Ale to musíte vyraziť z Prievidze, aby to časovo sedelo. Toľko teória. Prax je trošku, ale iba len tak mini, odlišná. Do cesty sa Vám napríklad priplichtí odbočka do župného mesta. Pod hrozbou blýskajúcich sa pohľadov veliteľa vozu (kto nebol na vojne, tak to je ten, čo sedí vedľa vodiča), je jeden dobrý človek, momentálne sa venujúci riadeniu osobného automobilu, to ako ja, prinútený odbočiť k najbližšiemu nákupnému stredisku. Keď sa tie dve osoby nežného pohlavia vybláznia nakupovaním do maximálnej sýtosti, výprava za poznaním a novými netušenými objavmi môže pokračovať ďalej.
Náš hrad si absolútne neskromne tróni na poriadnom brale. To mi teda môžete veriť. Fakt nekecám. A ešte keď je tak večer a v noci osvietený svetlometmi, tak to je ešte len paráda na druhú. Hotové umelecké dielo. Z diaľky. Ako vieme, umelecké výtvory sú najkrajšie z odstupu. Chudák hrad je totiž vzorovým príkladom toho, ako to dopadne, keď sa rodina začne hašteriť o majetky. Istú dobu ho spravoval istý Matúš Čák Trenčiansky, potom Stiborovci a za zmienku stoja ešte Banffyovci. Posledne uvedení to ale totálne pohnojili. Oni si Vám, prosím pekne, jednoducho vymreli. Kde sa vzali, tu sa vzali, pred prahom hradu zrazu dvanásti dediči stáli. S milovaným hradom, na vysokom brale, to začalo ísť prudko z kopca. Vyrabovali, vytunelovali a vypálili ho.
Teraz bude nasledovať povesť o Beckovskom hrade. To aby ste nezomreli celkom sprostí. Tak, podľa tejto povesti, hrad má určite slovenský pôvod. Vôbec nie, že ho postavili strední Slováci (veď bol stredovek), ale preto, lebo základná idea - postaviť ho, vznikla na ožierke. Stibor zo Stiboríc, áno, v jeho kotrbe skrsla myšlienka zorganizovať pijáles miestnej šľachty, bol už raz taký. Stále musel niečo organizovať. On bol určite Maďar. Bol zlý, krutý, vulgárny a slopal pri každej príležitosti. Presne ako ten... Moment! Tieto morálno-vôľové vlastnosti sa hodia na jedného antimaďara zo severu. Ale to iba potvrdzuje moje slová o slovenskom pôvode tejto nehnuteľnosti. V tej najlepšej zábave vyzve Stibor svojho dvorného šaša, aby ich zabavil. I pýtajú sa zemepáni Becka, lebo takto sa on volal a nie Rafael, ako ste sa nádejali: „Keď ty toľko rozumu máš, povedz že ty nám, čo teraz porába náš panovník?" Oni boli takí hnusní, že pri osloveniach zásadne tykali s malým T. „Vyrába dlhy!" - odvetil a možno myslel nielen na vtedajšieho (Žigmunda), ale vizionársky aj na nášho terajšieho panovníka. No chechnili sa ako takí sprostí. Becko bol víťazom tohto kola „Vtipnejší vyhráva". Za odmenu si prial hrad na brale, pod ktorým bezprostredne piknikovali. „Hrad tu bude stáť!"- húkal podgurážený Stibor - „Do roka a do dňa!" (Túto vetu si pamätajme.)
Zmákli to v termíne. Stiborovi sa tak zapáčil, že ho šašovi vymenil za iný a na dôvažok ho vyvážil ešte zlatom (čo pri Rafaelovej figúre nebol taký strašný problém).
Aby ste vedeli, milí Trenčania, s tou Vašou Studňou lásky ste ma poriadne napajedili. Nielen, že táto pikantná povesť o Omarovi a Fatime sa nikdy nestala, Vy tam ani vodu nemáte. Beckovčania Vás riadne pre...dbehli. Oni svoju studňu majú. A funkčnú.
Zub času, pohnuté dejiny, chamtivosť jednotlivcov, ako aj kolektívov a nezáujem sa podpísali na súčasnom stave bývalého hradu. Láskavo si pri prezeraní nasledovných fotiek domyslite, ako to tam mohlo vnútri vyzerať.
Lenže to nie je len tak. Beckov má ešte jednu povesť. Skoro by som na ňu aj zabudol. Pripomenulo mi ju to bralo, ale hlavne stretnutie. My sme tam totiž stretli bývalého kolegu. Aha:
Celkový farebný tón hábov a hlavne tričko s Hugom Chávezom naznačujú, za aké farby kopal a kope. A boli časy, keď aj prvú ligu. Parlamentnú. Povesť o hrade Beckov II: Hlavné postavy: Stibor - to už viete čo je to za vtáčika, jeho žena Dobrochňa. To je len taká epizódna osôbka, vcelku nevýrazná, mala ho však rada. Hlavne keď opitý vyspával opicu, tak ona vtedy mohla chodiť na nákupy do Vídňa a tak. No a potom je tu ešte súdruh Pauko, statný predstaviteľ pracovitého a nefrflavého národa. Taký typický slovenský neštrajkujúci nevoľník. Jedného dňa, tí všiváci na hrade zase púšťali dolu gágorom medovinu a iné trúnky. Asi mali hody. Psovodi išli vyvenčiť psíkov. Kam inam, ako na detské ihrisko. No a tam sa zdržiavali Paukove deťúrence. A ten najväčší chlpáč už ich naháňa. Tata to vidí, preruší poľné práce, uchopí chabinu a šmarí ju po pitbulovi. Ako keď sa hrajú gorotky. Presný zásah a čistokrvný ňucháč s rodokmeňom je pacifikovaný a vhodný akurát tak do klobás vo Valaskej. To Stibora tak napajedilo, že Pauka nechal vrhnúť z hradného brala. Pre úplnosť smerom nadol. Ako tak letel, tak zakričal po hradnom pánovi: „Stretneme sa! Do roka a do dňa!" „Kde ja som toto už počul?" - pomyslel si Stibor - „No nič, poďme srebať ďalej."
Ako správne tušíte, o rok neskôr na hrade čo? No predsa zase pili. Podgurážený Stibor zaspal cestou na toaletu. V záhrade. Na hlavu mu vyliezla vretenica. Neborák opitý. Myslel si že je to vínna muška, pricapil ju paprčou a ona to nebola muška, lež ako vieme, tak jedovatá veverica, pardon, vretenica, ktorá ho sekla. Presne medzi oči. Dočasne oslepol. Keby bol triezvy, tak sedí pekne na zadku a časom samovoľne odslepne. Ako naša opozícia. Ale on nie. To viete opitá hlava. Potácal sa určitým smerom. Na jeho nešťastie tam bola priepasť. No to Vám bola pecka! Ten sa tam rozpleštil na všetky svetové strany. To je normálne nechutné. Na scénu prichádza v tomto okamihu manželka Dobrochňa. Vytasila ihlicu z účesu a zaklala sa. Žiadna škoda. Bola to tiež alkoholička. Toľké roky čakala, kým ten paroháč konečne vystrie brká (zlé jazyky tvrdia že ona a Pauko...) a keď sa to podarilo, nastal skrat a ona podľahla panike a tak celkovo.
Niekedy sú povesti interesantnejšie ako objekty, ktorých sa dotýkajú. Ale aby som nekrivdil obci Beckov, tak majú tam aj múzeum. Oplatí sa vidieť. Ale o tom niekedy nabudúce. Pekné sníčky. A už žiaden, že ešte jeden, štanprlík tuhého na dobrú noc. Veď vidíte sami, čo ten chlast spôsobuje. Rozpadávajú sa nielen hrady, ale aj rodiny.
