Cestu do Malinovej z Prievidze už poznáte. Veď sme ju už onehdy spoločne absolvovali. Kto je tu prvýkrát, nech si to nalistuje, ale pre istotu oživím Vaše spomienky. Ideme cez Kúty a Lazany. Vyhneme sa takto cestnej komunikácií prvej triedy s hustou premávkou a prvotriednymi jamami. Okrem toho nemusíme nosiť na kotrbách tie smiešne cyklistické blembáky. Zákon je zákon. Ako tak čítate tie moje kraviny, tak sme medzi riadkami dorazili do Malinovej. Je čas zabojovať. Proti kríze. Pridávame sa k miestnym bojovníkom, poniektorí tu bojujú už asi od včasného rána a objednávame si preto jedno naše domáce - rezané.
Posilnení na duchu, pokračujeme v rozbehnutom diele, čiže šliapneme do pedálov, lebo pred nami je stúpanie. Také stredné. Aspoň sa tak javí na začiatku. Lenže ten horizont sa vôbec nepribližuje. Ja by som to vyšliapal ľavou zadnou, lenže musím kvôli Vám zostúpiť, lebo idem fotiť scenérie. Okrem toho mám nový približovací stroj a musím si ho šetriť. Hlavne reťaz. Tá je sakramentsky drahá. S nedostatkom kondície a zahúlenými pľúcnymi vakmi to nemá nič spoločné. Takže tu je prvá scéna.
Hore, áno presne to mám na mysli, tú čistinku so stromom uprostred, tak to je lyžiarske stredisko Poruba. Aby pochopili aj tí neskôr narodení, tak Skipark Poruba. Momentálne je nefunkčný, lebo je leto ale v zime je tiež momentálne nefunkčný, lebo tu býva málo snehu. Delá nemajú, tak to preto.
Na scéne číslo dva je ten prekliaty nekonečný kopčisko. Ale tu niekde by to more malo byť. Čím ste chceli byť, keď ste boli ešte nesvojprávni a zákonom chránení? Samozrejme, že baby plánovali byť učiteľkami a fagani hasičmi. To ja som chcel byť námorníkom. Ale to iba tak na okraj. Kam to more schovali? Aha, tu je nejaké informačné tabulisko. Tak nie jedno, ale minimálne dve sú tu.
Zabočíme do lesa a po chvíľke vieme, že sme im už na stope. Už nám neuniknú, už sú naše. Naše moria. Slovenské. Som dojatý aj za Vás. Možno sa tu v dávnych dobách kúpali aj starí Slováci. Sväto s Plukom sem chodievali istotne rybárčiť. Oni boli čudáci nervákoví, vždy mali po ruke minimálne tri prúty. Keď vodná fauna nebrala, tak ich vždy od jedu polámali. Alebo sa o to aspoň snažili.
Nebudeme už ďaleko od nášho dnešného cieľa. Cítim to v povetrí. Alebo je to neďaleké bývalé JRD? Jedno aj druhé.
Roboty - Kamenné moria. Ideálne miesto pre slovenského dovolenkového workoholika. Pozn. autora: to je taký tvor, čo nebojuje proti kríze, tak ako sa patrí, pekne nakupovaním všakovakých prepotrebných hlúpostí, ale sa zašíva od svitu do mrku v robote.
Poprosíme nášho figuranta, aby sa vrhol do morských vĺn, nech máte predstavu o veľkosti šutrov.
Je práve čas odlivu a treba dať pozor, aby nás to nezanieslo ďaleko od brehu. Zásoby proviantu žiadne, nápoje povážlivo dochádzajú a lekárnička s návodom pre prvú a poslednú pomoc žiadna. Ani bufet tu nie je.
Všimnite si láskavo tú hru svetla na hladine. Trblietavá vodička sa lenivo prevaľuje sem-tam, hore hájom, dole hájom.
Takto vzniká tsunami. Ešte je tá slovenská vlnka krpatá, ale počkajte len, keď vyrastie, tak celému svetu (najmä maďarsky hovoriacemu) ukáže, kto je tu šéfom!
Doba pokročila, sme hladní a preto sa vymoceme zo zálivu. Ideme kade ľahšie. Vlastne ťažšie. a cestou vedľa už spomenutého vleku sa rútime smerom do obce Poruba.
Tak toto je časť Hornej Nitry. Vpredu sú lúky, potom nasleduje mierny porast, polia a napokon Nedožery-Brezany. Cez Porubu iba prefrngneme, lebo je to dolu kopcom a ide to samé. V Lazanoch si dáme guláš. Konečne.
Toto je fotka kostola. V Lazanoch. Ďalej to s nami, pohanskými to dušami, ide už iba z kopca. Až do Prievidze.
Športu a dobrému jedlu zdar!
