Piatok večer som zaspával s predsavzatím, že v sobotu to konečne príde. Pôjdem na Kľak. Už som tam bol, ale kedysi dávno, takže sa to už ani neráta. V minulom tisícročí. Hrozné niečo. Hanba mi!
Tak neskutočne som sa tešil, že ani zaspať som nedokázal. Presne ako taký prváčik, keď ho mali prijať medzi Iskričky.
Celý ten stres vyústil do skutočnosti, že ráno, keď som už mal dávno stúpať lesom po turistickom chodníku, tak som spokojne buvinkal.
Tu sú mapy, aby ste vedeli čo ma čaká. Kopcovitý terén a nadmorská výška nad 1000 metrov nad morom.
Samozrejme je každému jasné, že Kľak, čo sa fotogenickosti týka, môže o prvé miesto smelo bojovať aj s takým, čo ja viem, povedzme Kriváňom. No dobre...ale druhé miesto je tiež pekné. Ale len keď na neho vrháte pohľad od prievidzskej strany.
Ako som už spomenul, moja noha už na Kľaku spočinula aj v minulosti. Minimálne 3x, ak dobre lovím vo svojej, alkoholickými nápojmi, vycibrenej pamäti.
Kým som sa v tú pamätnú sobotu vyšišmal, zvony na našom miestnom kostole odbíjali poludnie. Ešte kávičku a cigaretku k nej (veď si ja na to ešte spomeniem) na balkóne. Obliekam si turistické háby, dokonca aj ruksak si nachystám. Keď už spomínam tie háby, tak darmo čakáte niečo mimoriadne. Využil som bicyklové oblečenie plus rifľové bermudy.
Cestou ešte natankovať naftu a hlavne kúpiť si osviežujúci nealkoholický nápoj na čerpacej stanici, ktorú tu všetci na okolí voláme pumpa.
Z Prievidze, perly Hornej Nitry, vyrážam po 13:00 hod. Autom sa musím presunúť do Fačkovského sedla. To sa ide smerom na Žilinu asi 25 kilometrov.
Parkovisko bolo takmer plné, ale ešte som miestočko našiel. 4€ chcú na celý deň. Zbalil som haraburdy do plecniaku, foťák zavesil na krk, zamkol auto a konečne vyrážam smer Kľak. Na fotke je Reváň. To je prvá méta. Ak sa tam vyštverám, zbytok bude brnkačka.
Zatiaľ je to pohodička. Mierny stupák, slniečko svieti, ako hovorím, všetko je ok. Prvá dekáda októbra a my tu máme babie leto ako vyšité. Ej bisťu bohu, dobrý program som si ja na dnešok vyhútal.
Spätný pohľad na Fačkovské sedlo. Je to také malé lyžiarske stredisko a všetky seriózne turistické výpravy na Kľak musia začať práve tu.
Kedysi som sem chodil lyžovať. Autobusom z Prievidze ráno krátko po siedmej a po tretej poobede pekne krásne naspäť. Zo začiatku s rodičmi, neskôr sám so spolužiakmi. To som bol už pionier.
Vlekov tu bolo viac. Konkrétne číslo sa pohybovalo medzi 2 a 4. Objasním. Na nasledovnej fotke je veľký dvojmiestny kotvový vlek. Niekedy to bola sranda, prevýšenie na ňom zdolávať. Vypadávaním poistiek bol povestný, veď ho vlastnila elektráreň ENO.
Raz sa mi podarilo dostať sa s Inge na jednu kotvu. Všetci spolužiaci mi potom celý týždeň závideli a ja som bol za boha. Lebo my sme boli všetci do nej buchnutí. Držal som sa tej kotvy ako kliešť. Len aby som sa nezridal. To by bola blamáž na druhú. Po pravde, nemali sme u nej ani tú najmenšiu šancu. Neprekonateľný vekový rozdiel. My šiestaci a Inge odchádzala po osmičke na gympel.
Potom tu bol ešte jeden ďalší vlek. Volal sa malý a slúžil ako rezervná alternatíva, keď veľký vlek štrajkoval. No a práve tu, kadiaľ si teraz vykračujem, bol tiež taký malý, ale teda ešte menší vlek. Na ten našinec ani nepáchol, lebo takú somársku lúku ste ešte v živote nevideli. Napokon, za kopcom celkom hore, kde končil veľký vlek, bolo nefunkčné torzo tiež takého malého vleku. Ale ten som funkčný nezažil. Takže dva použiteľné a dva do počtu.
Po desiatich minútach sa dostávam k úpätiu Reváňa. Stále po žltej turistickej značke. Tuto už končia všetky žarty, lebo terén začína byť príkry. Chodník sa vnára do lesa a začína sa nebezpečne kľukatiť. Je to tu samá traverza. Všetci ma predbiehajú. Zdatní turisti, oteckovia s malými deťmi, mamičky s čivavami a niekoľko dôchodcov. Funím ako parná lokomotíva. Zistil som, že niečo tu neštimuje. Mám na sebe naviac zbytočných 30 kilogramov, a asi aj zbytočných 30 rokov.
Stále som pod Reváňom. Tu niekde prežívam kondičnú krízu. Asi dvadsiatu v poradí. Pôvodný záväzok, že sa napijem až na Reváni, som nútený korigovať. Mám iba liter náhradnej tekutiny. Budem musieť pravdepodobne znížiť prídely. Nejako podozrivo často sa kochám výhľadmi, fotím, gavaliersky púšťam protiidúcich. Občas sa aj zdravíme. Kedysi to bol nepísaný zákon, pozdraviť sa na túre.
Viem, že to najhoršie mám za sebou. Celkovo musím prekonať 566 metrov prevýšenia. Reváň sa dá aj obísť. Vlastne doteraz som ho vždy traverzou obchádzal a naň sa išlo pozrieť až pri spiatočnej ceste. Dnes som postup otočil. Kyslíkový prístroj som zatiaľ nepoužil, lebo ho nemám. Keby mám, tak prisahám vačku, že použijem. To tie cigarety.
Teraz sa spoločne trochu kochajme pohľadom na polovičku dnešného výstupu. Zdá sa byť blízko. Polhodinku to ale zaberie. Očakáva ma mierne zvlnený terén. Dokonca miestami aj dole kopcom.
Objektívom fotoaparátu mrknem do susedného Turca. Inak, odhadujem to na 250 ľudí, a asi 50 psov rôznych rás, čo sa dnes potulovalo po turistickom chodníku.
Aby ste vedeli, nachádzame sa v Lúčanskej Malej Fatre. Keby sme teoreticky išli týmto smerom z Kľaku ďalej, dostali by sme sa na Martinské hole. Ak by sa nám podarilo prekľučkovať medzi miestnymi medveďmi.
V mojej hlave, práve tu a na tomto mieste, skrsla bláznivá myšlienka. Tam pôjdem nabudúce.
V týchto miestach kedysi dávno stála chata. Vyhorela. Teraz by sa mi občerstvovacia stanica náramne hodila a nevadil by mi ani vysokohorský príplatok.
Tu je taký medvedí brloh, kde by sa v prípade búrky mohol nešťastný turista uchýliť. Samozrejme by sa ten dobrosrdečný medveď musel trochu pomknúť. V mienkotvornom bulvári panuje momentálne medvedí ošiaľ. Tak aby ste vedeli, už aj ja som videl živého maca. Minule v ZOO. V prírode zatiaľ nie. Tam som ho asi iba 2x počul. No a ešte som tiež 2x videl medvedie hovno. Z jedného sa ešte parilo. Asi sa od strachu potentoval, keď ma zbadal.
Už som takmer hore. Proti slnku by sa nemalo fotiť, ale nič sa nedá robiť, do jeho západu chcem byť doma a nebudem tu vyčkávať na oblak. Pri ceste domov je to tu samá srnka. Tam v strede je flek, odkiaľ som vyrážal, a kam sa musím dostať k dopravnému prostriedku.
Konečne! Som neskutočne rád. Budete sa mi rehliť, ale faktický som unavený. Mať tak so sebou stan so spacákom, tak...trepem. Nie je to až také tragické. Pod Reváňom bolo.
To je on. Vrchol dnešného lopotenia. Výškovo som dnes dosiahol svoje maximum. 1352 metrov nad morom. Je to smutné, ale nachádzam sa iba v polovičke výstupu. Lebo my, televízni zdolávači Himalájskej pahorkatiny vieme, že koniec výpravy je letisko v Káthmandú. V mojom prípade je to parkovisko s autom vo Fačkovskom sedle.
Vrcholová fotka. Aby ste mi verili, že som sa až sem dopracoval. Všetko ma bolí. Pokúsim sa sem nejakým zázrakom vložiť video. 360 stupňovú exkurziu okolitým Slovenskom.
Aj nejaké fotky. Samozrejme, ako to už v živote býva, máločo je stopercentné. Celkový dojem nám kazí opar nad horizontom. Podľa mňa je to v skutočnosti smog, ale opar znie lepšie. Pokiaľ ho nemáte na pere. To je potom lapália sama o sebe.
Celý dnešný výlet dosiahol prekonanú závratnú vzdialenosť 9 kilometrov. To som vyčítal na internete.
Cestou naspäť som už nefotil. Mal som ja iné starosti. Zadné behy boleli a mal som problém udržať balans, nieto ešte cvakať. Okrem toho idem rovnakou trasou ako smerom hore. Svalovica ma prenasledovala ďalšie dva dni. Ale to sa dalo čakať. Bez nej by sa mi to ani nerátalo.
Celkovo mi výstup, vrcholové fotografovanie a zostup trvali 4 hodiny. Hore kopcom niečo vyše dvoch.
Pol hodinu som radostne výskal na vrchole. A či to boli moje nikotínové pľúca? Zbytok času mi trval návrat. V pondelok som si kúpou zaobstaral chladivú emulziu na svaly.
Trochu jesene do každej rodiny. Farby tohto ročného obdobia mám rád. Okrem toho aj dobré jedlo, nápoje a pekné baby (stále platonicky) tiež.
Takto nejako vyzerá nefalšovaná stelesnená radosť. Ani neviem ako, ale dokázal som to! Áno, boli chvíle, keď som v duchu spisoval závet, či s nádejou očakával útok nejakého miestneho dravca. Ešte slabých päť minút a som pri aute. Juchú na kvadrát!
Slniečko už zapadá a to je najvyšší čas sadnúť za volant a vrátiť sa domov. Môj dnešný heroický výkon bol doma prijatý celkom vlažne, nakoľko som jej tam zabudol kúpiť magnetku. Mám také neblahé tušenie, že si to celé budem musieť zopakovať.
