Vôbec ma neláka v takomto hice terigať sa niekam do Egypta. Stačia domáce, úniové pyramídy.
Veď aj článoček je taký EÚ. Fotky nemecko-francúzske a text rýdzo slovenský. Nachádzame sa pri Rýne.
Riečna doprava funguje a lode čeria hladinu presne tak, ako sa to má.
Zamávame na pozdrav námorníkom. Ups! Veď nemáme more po ruke. Tak náriečníkom, lebo Rhein nie je žiaden potok, lež rieka.
Ja som sa vybral na mojom dvojkolesníku popri vodnom toku, že do frasa tam, pofotím si trošku tej fauny, len tak zo špásu.
Poputujem až skoro do Štrasburgu. Dvadsaťpäť kilometrov tam a približne toľko aj naspäť. Minule som z čista jasna, na začiatku Kehlu (také jedno hraničné mesto) objavil jedno slepé rameno. No ja som zíral ako puk.
Toľko vodnej hydiny, z jednej sorty a na jednom fleku, som ešte v živote nevidel.
Kacírska myšlienka: „Sú labute jedlé?" Až sa za seba hanbím, niečo tak stupídne sa opýtať. Brr!
Trošku som sa priblížil a už ma ten syčiaci gunárisko hnal preč od svojho háremu.
- „Suseda a včera večer ste sledovali ten Panelák?"
- „Ale kdeže, ja také vtákoviny nepozerám a mali sme strašné zrno."
Slniečko pomaly zapadá. Samozrejme že na západ. Mňa čaká ešte návrat do prechodného bydliska. Po absolútnej rovine, čo ujde. Z kopca by to bolo lepšie.
Ej bisťu, či som ja len pekný vtáčik.
