Dnes sa na Tlstú stúpať nebude. Navštívime jej susedu, kopec čo sa volá Ostrá. Je sobota ráno. V rádiu hlásia, že dnes pršať nebude. Pre hríbarov je to jednoznačne debilná novina. My sa na druhej strane tešíme, ale keďže chodíme občas aj na hríby, tak sme rozpoltení. V každom prípade nám dnes sucho hrá do kariet. Z Prievidze vyrážame skôr ako minule. Pôjdeme po jednej žltej, modrej, druhej žltej, a napokon zelenej turistickej značke.
Po týždni sa vraciame do obce Blatnica. Autom je to pre nás Prievidžancov polhodina cesty, ak sa nič na ceste nepritrafí. Nič sa nepritrafilo.
Blatnica – pamätník. (505 metrov nad morom) Tam parkujeme. Zároveň je to východzí a aj cieľový bod našej dnešnej túry. Skoro presne o 9:00 hod štartujeme. Čaká nás 10 minút presunu po asfaltke.
Opúšťame žltú značku a odbočíme vpravo po modrej do lesa. Nachádzame sa v doline Konský dol na Chodníku Janka Bojmíra. Vieme čo je na nás nachystané, minule sme touto dolinou zostupovali. Ako som ju ja vtedy neľúbil. Zatiaľ je cesta ešte dobrá.
Občas nejaká drobná prekážka. Ale tie nás nemôžu zastaviť. Keď treba, tak podlezieme, obídeme, alebo preskočíme.
Dokonca si pútnik zavše všimne aj niečo interesantné. Fakt je to tak, že keď som unavený a šliapem dolu kopcom, nemám náladu, a ani čas obzerať sa okolo seba. Musím sa pekelne sústrediť na chodník. Lebo veď aha:
Ťažký terén. Smerom hore sa ale ľahšie zdoláva. Jednak idem o niečo pomalšie a občas si treba oddýchnuť. Nabrať druhý dych. A kochať sa.
Chodník sa dvíha a hore sa začínajú rysovať prvé skalné bralá. Naposledy som si ich vôbec nevšimol. Inak ideme stále po modrej značke.
Jeseň v lese. Lahoda pre oči. Občas mrknem do strany, či nezbadám nejaký kilový dubák. Ani náhodou, nič tu nerastie, alebo ich zjedla lesná zver. Aha medveď!
Z diaľky to tak vyzeralo, že by to aj mohol byť maco. Buď spí a nehýbe sa, alebo je to iba nejaký starý peň. V každom prípade sme sa dostali na Muráň (1050 metrov nad morom). Môžeme si vybrať. Pôjdeme na Tlstú, alebo na Ostrú. Otázka to bola čisto hypotetická, lebo cieľ bol už raz pevne daný a je nemenný.
Niečo neskutočne strašné, táto koreňová trasa. Ak by spŕchlo, neviem si predstaviť presun po tomto chodníku. Naozaj, žarty bokom.
Inak priatelia, musím sa niečím pochváliť. Doplnil som si turistickú výstroj. Kúpil som si dlhé gate, termospodky, termotričko, a ešte teleskopické bakuľky. Ježiškove husličky! Však by som úplne zabudol. Aj ruksak mám nový. Taký pekný, svetlomodrý je.
Terén je miestami mierny, ale občas, keď mu zašibe, tak je to poriadny stupák. Ozaj, od Muráňa ideme po žltej značke. Podľa tabule:
máme zdolať 150 výškových metrov za 45 minút. Taký trt makový. To by sme tam už mali byť. Poviem vám, tí turisti majú pekelne tvrdé normy. Hlavne do kopca.
A my musíme preskakovať, a niekedy aj krvopotne obchádzať popadané stromy na chodníku. Konečne vidieť aj nejakú hubu. Síce iba drevokaznú, ale kvôli nim sme sem neprišli.
Okolo tohto brala to bolo v pohode. Občas vykukne nejaká skala na protiľahlom kopci, ba aj Tlstú som spozoroval. Inak povedané, tento úsek môžeme hodnotiť ako transportný a nutné presunové zlo.
Konárovec to má už za sebou. Je iba otázkou času, kedy si ľahne priečne cez turistický chodník a to bude ďalších 5 minút zdržania. Našťastie sa nikam neponáhľame a časovú rezervu máme dostatočnú.
Sedlo Ostrej (1200 metrov nad morom) nám prišlo do cesty v ten pravý čas. Doteraz, počas stúpania, fúkal severný vietor a myslel som, že tu bude minimálne uragán. A čuduj sa svete, tu nič. Ani lístok sa nepohne.
Aj sa nám to tu začína mierne zahusťovať. Milovníci hôr prichádzajú našou trasou, ale aj od Tlstej. Kto si privstane a má dostatok kondície, tak dokáže obidve dominanty navštíviť počas jedného dňa.
Nič sa nedá robiť, moje vytrénované telo vie veľmi dobre, keď potrebuje svoju dávku. Treba doplniť kalórie a zároveň dodržať aj pitný režim. Ja by som aj cestou logal, ale nechcelo sa mi stále zhadzovať ruksak. Ale na tom novom hatižáku mám po bokoch vrecká, akoby pre fľaše s nápojmi stvorené.
Výhľady tu majú pekné, to sa škriepiť nebudem. Musím sa mierne skoncentrovať, lebo o chvíľu ma čaká takmer horolezecký výstup na Ostrú. Treba počkať, lebo chodník je jednosmerný a momentálne zostupuje skupinka turistov z Beckova. Touto cestou zdravím.
Môžeme ísť na to. Bude to náročné, ale v živote nič nie je zadarmo. Obuv mám vhodnú a viac asi nebude ani treba, lebo mrštný som ja od narodenia. No trochu odvahy to bude vyžadovať.
„Čo?“ skríkol Igor na skaly.
„Čo?“ skaly trikrát zvolali.
„Či sa ti dobre nedarí?
Veď si najkrajší v chotári!“
Toto ma napadlo pri pohľade na terénnu nerovnosť. Dnešná kvízová otázka znie. Ktorého autora som si vypožičal a ako sa volá báseň?
Hodím spätný pohľad na Sedlo a hrebeň Ostrej. Tam vzadu je vrchol Zadnej Ostrej. Tadiaľ pôjdeme domov. Za podmienky, že sa mi podarí výstup a zostup z Ostrej.
Nasledujú schody do nebies. Táto pasáž je tiež istená reťazami. Poviem vám to rovno, kto máva závrate, nech túto čerešničku na torte radšej oželie.
Najveselšia časť dnešnej túry. Problém mi spôsobujú obavy o fotoaparát. Visí mi na krku a chystá sa oplieskať sa o kamene. Tak ho ochránim prehodením na chrbát. Odmení sa mi škrtením, papľuh jeden.
Cez takéto okno teraz musím pretiahnuť svoj statný trup. Našťastie som ruksak nechal dole v sedle, tak to nebude také hrozné.
Je tu ešte jeden reťazový úsek, ale dá sa obísť po pravej strane od tejto skaly. Samozrejme to zisťujem až na ceste dole.
Ten väčší kopec sa volá Drienok a menší Jelenec. Na Drienok vedie aj turistická značka z Rakše. Musím si to zapamätať do budúcnosti. Budú z neho pekné fotky Ostrej.
Ostrá a jej vrchol s výškou 1247 metrov. Mierne tu pofukuje, ale dá sa to vydržať. Nie sme predsa z marcipánu. Ak si niekto myslí, že takýto vrchol sa dá zdolať, alebo nedajbože pokoriť, je na omyle. Kopec je však kamarát a pustí vás sem na návštevu.
Pohľad do časti Turčianskej kotliny v západnom smere. Ak si všimnete červenú a modrú bodku na chodníku, tak presne v tomto smere sa nachádza náš Kľak.
Fotka Tlstej. Teraz sa konečne môžem pozrieť, kde som to bol minulý víkend. Majestátny kopec. Tam človek ani nevie a je na vrchole.
Označený je stále zástavou. Keď zaostríte, tak ju zbadáte. Teraz bude nasledovať videoprojekcia z vlastnej tvorivej dielne. Nie je to bohviečo, ale snaha sa cení.
Výhľad cez Zadnú Ostrú. To pocukrované je pravdepodobne hrebeň Krížna - Ostredok – Ploská. Ani tam som nebol. Ako to tak vyzerá, už sa tam, minimálne v mysli, chystám. Najprv sú tu však niektoré miestne výzvy: Vtáčnik, Rokoš a Magura.
Pri zostupe som obozretný. Príklad vzorového cúvania z vyššie položeného miesta do nižšie položeného. Postupujem rovnako ako model na obrázku.
V momente, keď som už bol dole z vrcholu, keď som vypustil z ruky poslednú reťaz, prakticky na rovine sa to prihodilo. Radosť nad zvládnutým zostupom spôsobila náhly pokles pozornosti. Aj porekadlo tvrdí, že nešťastie nechodí po horách, ale po ľuďoch. Brnkol som prstíkom o skalu a porezal som sa na Ostrej. Našťastie mal svokor potrebné ošetrovacie pakšamenty so sebou.
To už kráčame smerom domov a nedá mi, obrátim sa a pohľadom sa rozlúčim s Ostrou. Dúfam, že sa nevidíme naposledy. Poučenie z krízového vývoja: doplniť si do výbavy obväzy, leukoplasty a dezinfekciu rán.
Ďalší fascinujúci pohľad do diaľav. Dúfajme, že táto krása tu ostane aj po nás. Nech sa kochajú aj budúce generácie. Musím skonštatovať pozitívny postreh. Za posledné tri týždne som absolvoval túry na Kľak, Tlstú a sem. Nikde som nezaznamenal smetisko s odpadkami, ba ani osamelú a zabudnutú plastovú fľašku. Palec hore.
Po krátkej chvíli a miernom stúpaní dosahujeme naše dnešné výškové maximum. Vrchol Zadnej Ostrej je vysoký 1254 metrov. Je to veru tak, tento hrebeň má vrcholy dva.
Tu sa stretávame aj s našimi parkovacími kolegami. Pricestovali sem z Detvy. Vystúpali sem cez Tlstú, aj so psíkami. Dole pôjdu trasou, ktorou sme išli my.
Nás teraz čaká ale zostup Juriašovou dolinou. Uvidíme čo si na nás nachystala. Ideme tadiaľ prvýkrát v živote, tak sa necháme prekvapiť.
No dobre, tak ešte jeden pohľad na Ostrú. Fotoaparát onedlho schovávam do ruksaku. Hompáľa sa mi na bachore a ja si nevidím poriadne pod nohy. Fotiť budem mobilom. Heč!
Zatiaľ je to pohoda. Chodník klesá priamo dole. Nie je až taký strmý. Čo však o ňom neplatí v opačnom smere. Tiež by to bola poriadna zaberačka.
Jeseň vie byť aj pekná, keď sa jej chce. Otvorená krajina sa pozvoľna zahusťuje kadejako sfarbeným a rôznorodým porastom.
Už sme v tzv. zmiešanom lese. Prevládajú listnaté druhy. Mali by to byť buk, dub a im podobné rastliny. Majú listy. Je ich sakramentsky veľa rozsypaných na zemi. Perfektne maskujú kamene a korene na chodníku. Nastal čas testovania teleskopických palíc.
Tento malý ihličnan si zvolil veľmi zaujímavé miesto pre svoju životnú púť.
Ako som ja mohol bez tých paličiek vôbec existovať. Test dopadol veľmi dobre. Ja som nedopadol ani raz na zadok. Trikrát mi ho zachránili pred tvrdým pristátím. Juriašovu dolinu sme zvládli a pred nami je posledný úsek chôdze.
Kráčame lesnou cestou, ktorá sa mierne zvažuje. Je v dobrom stave, asi vo vlastníctve miestneho urbariátu. Blatnická dolina ústi, tušíte správne, v Blatnici.
Aj tu je čo obdivovať. Ideme komótne, tak nám neuniknú pekné scenérie. Tu sa v roku 1972 natáčal film Dolina s tematikou SNP a určite aj s vedúcou úlohou komunistickej strany. Rozpamätal som sa, kedy som ho videl. Na základnej škole sme občas mali takú ulievareň, že sa išlo buď do kina, čo bol tento prípad, alebo na výchovný koncert. Z filmu na mňa urobila dojem predstaviteľka Jelky. Odchádzal som, ako inak, zamilovaný až po uši do Andrejky Čunderlíkovej. Ako taký Arnošt Blažej do Iny.
Hriech by bolo nespomenúť natáčanie Bielikovho Jánošíka I a II v rokoch 1962 a 1963. To by mi miestni Blatničania neodpustili. Jánošíka som vedel, že tu točili. Že aj nejakú Dolinu, to som netušil. Našťastie boli popri ceste informačné tabule a my sme sa aj niečo dozvedeli. Aj vy ste sa to dozvedeli.
Cestu lemuje Blatnický potok. Je október a je chladno. Nohy, a tie iné veci, si preto nebudeme zbytočne máčať.
Zase tá jeseň. Neviem presne aký je to strom, takto z diaľky. Buď som vtedy chýbal v škole, ale bolo po školskej návšteve filmu a mne hlava lietala v oblakoch.
Pozoruhodné skalné bralo týčiace sa nad dolinou. Nenáročný terén je vhodný aj pre rodinné výlety. Dobre sme si zvolili ústupovú trasu. Asi sa sem prídeme pozrieť na bicykloch niekedy na budúci rok.
Vedľa amfiteátra vchádzame naspäť do obce. Určite som menej dorobený, ako tomu bolo po poslednej túre na Tlstú. Zdá sa, že som získal niečo málo späť zo stratenej kondície. Podľa internetu sme prešli okolo 16 kilometrov.
Turistike zdar!
