My - Prievidžania to máme najvýhodnejšie, keď sa tam vyberieme cez Skýcov. Za slabú hodinku, aj s cikpauzou (na vine som bol samozrejme ja), sme na mieste.
Ale pozor! Ľahko sa dá poblúdiť. Ani sa nenazdáte a raz dva tri, už ste v Mníchove. Tam je totiž Englischer Garten. No a ako na potvoru, alebo našťastie, aj v Topoľčiankach je anglický park. Pre istotu sa opýtajte domácich kde ste.
Pozornému návštevníkovi padne hneď na začiatku do oka táto tabuľa. Musíte si ju dobre vryť do pamäti, lepšie sa Vám bude potom putovať. Ja som si ju samozrejme tiež všimol. V momente, keď sme odchádzali. Teda stromy tu majú veľmi pekné, to sa musí nechať.
Gambleri, hazardéri a iní žiačikovia vedia, že v tejto osade sa nachádza aj Národný žrebčín. Na chvíľu opadne moja ostražitosť a už mi jeden koník lezie do kapusty.
Súčasťou parku sú aj kde-tu porozhadzované otesané biele kamene, ktoré sa tvária ako plastiky.
Pri podrobnejšom prieskume zistíme, že je niektoré diela sú naozaj plastické.
Alebo aj plasticko-praktické. Unavený milovník parkových objektov tu môže spočinúť a chvíľu rozjímať.
Ten stromček vzadu si zaslúži samostatný obrázok.
Prvá zmienka o Topoľčiankach je z roku 1293. Kto by to do nich povedal, že od roku 1561 boli skoro 200 rokov sídlom Tekovskej župy.
Vo východnej (asi) časti nemôže uniknúť našej pozornosti poľovnícky zámok.
V jeho bezprostrednej blízkosti sú umiestnené umelecké diela. Autorom je Alojz Stróbl (1856-1926). Nič vhodné pre ochranárov a vegetariánov.
Ranený diviak so psom 1902
Medveď s muflónom 1909
Zhasínajúci jeleň 1900
Pozor, nebezpečenstvo úrazu! Strom pod napätím.
Neviem či sa to dá porovnať medzi sebou, ale keď už, tak tu sa mi páči viac ako v Mlyňanoch. Berte to však ako môj subjektívny názor, ja Vás o ničom nebudem presviedčať. Máte predsa vlastnú hlavu.
Určite Vám nemusím predstavovať Pŕhľavu dvojdomú, alias žihľavu. Všetci sme už na vlastnej koži pocítili, aká ona dokáže byť. Pŕhľava je tá, čo je vpredu. (pozn. autora)
Konečne chvíľka oddychu. To sa niekomu žije.
Topoľčianky bez klasicistického kaštieľa, ktorý sa volá zámok si nedokážeme ani predstaviť. Tróni si uprostred parku a už je to raz tak, je jeho hlavnou dominantou.
V 20. rokoch minulého storočia sa stal letným sídlom prezidentov štátu. Tatíčko Masaryk sem chodil každý boží rok a vždy tu panoval celé dva mesiace. Naposledy sem zablúdil v 1951 Antonín Zápotocký.
Na samotný zámok nám akosi neostal čas. Len sme tak nakukli do nádvoria. Uzavreli sme dohodu, že dnes nie, ale na budúce si prídeme obzrieť jeho interiéry. Je tam predsa expozícia dobového nábytku a údajne aj veľká zbierka keramiky.
Aby sme s láskou, ktorá prechádza cez žalúdok, spomínali na dnešný výlet, ukončili sme ho v zámockej reštaurácií.
