Minulý rok môže naša rodinka s neskromnou hrdosťou označiť za „hradový". Čo som sa ja nabehal po rôznych schodoch, nádvoriach, hradných kaplnkách, baštách a čo ja viem ešte po čom všeličom možnom. Ale neľutujem! Inšpiráciu vycestovať na blízky východ sme získali na blízkom západe. V Trenčíne. Kde inde, ako na prehliadke miestnej dominanty. Čas dozrel a naša neukojená túžba, poctiť svojou návštevou najväčší hradný komplex v Európe ako aj v priľahlých galaxiách, sa stávala čoraz viac neodbytnejšou. Tak sme sa tam jedného pekného slnečného dňa aj vybrali. Cesta ubiehala ako na Slovensku. Päťdesiatkou stále za nejakou Áviou. Cestovateľ jednu českú pomstu predbehne, využívajúc pritom brilantné a riskantné manévre a vzápätí sa vpredu vynorí ďalšia. Po smradľavý Ružomberok to ešte ako tak išlo. Potom sa to zastavilo celkom. Cestári opravovali most a otravovali vodičov. Keď nám vychladli naši horúce hlavy počas hodinového čakania a zahriali sa naše kone pod kapotou, pokračovali sme nebojácne vpred. Bolo tam ešte aj také malé extempore s kamiónom vezúcim drevo. Keďže sa mu iba zosypal náklad a my sme sa nezabili, tak to nestojí ani za zmienku. Už sme takmer pri cieli.
Hladný ob
javiteľ je ťažké povolanie, ak nie priam diagnóza. Horšie môže byť iba ak hladný učiteľ. My to však robíme dobrovoľne. Objavovanie samozrejme, tak my zbytočne trpieť nebudeme. Počas prípravy na samotnú expedíciu nám dobrí ľudia poradili, kde máme rozbaliť základný tábor a nakŕmiť somáre. Volá sa to Spišský salaš . Ako som sa tam ja len do sýtosti napapkal. Skoro až nažral. Teda nielen skoro. Dcéra mala fazuľovú polievočku a ja najprv jeden a hneď následne aj druhý baraní guláš. Polovička a veliteľka výpravy v jednej osobe ho totiž vymenila za bryndzové halušky. Daromné boli moje prosby a žobronenie, siesta po výdatnej stravovacej jednotke nebola schválená. Prvovýstup sa začal.
Takto majestátne vyzerá Spišský hrad z pohľadu od Popradu.
Povesť nesmie chýbať a preto bude zaraz aj nasledovať. Osoby a obsadenie:
hradný pán Filip, jeho bezmenná manželka, lezúň Barborka, nešťastná Hedviga, poľský šľachtic, igric, hradná posádka a lúpežný rytieri.
Kedysi dávno žil na Spišskom hrade miestny zemepán Filip. Údajne to bol mocný pán. Svaliská mal teda statočné, brušisko ozrutánske a na dôvažok fialový nosisko. Filipa v kotrbe definitívne nemal. Lebo on mal prenádhernú manželku. A čo robil? Behal po lesoch, lúkach a pasienkoch a lovil. Čo si mala táto nežná stvora sama v tom studenom kamennom hrade počať? Nechala si nastúpiť do radu hradnú posádku a počala. Dievčatko Barborku. Filip bol totálne prepitá kotrba. Figu borovičkovú si on pamätal, kedy naposledy sexovali, tak si myslel že je to jeho.
Keď budete kašľať na smerové informačné tabule a budete sa držať dobrých rád, tak sa na hrad dostanete z tejto - východnej strany. Ak idete autom od Popradu, tak nevbehnete do obce, lež ďalej fičíte smerom na Koňare. Keď už máte nehnuteľnosť po pravom boku, je najvyšší čas vyhodiť rýchlosť a odbočiť vpravo a ešte raz vpravo a ste tam. Tak.
Niektoré pramene uvádzajú, že manželka hradného pána umrela. Pravda je však taká, že ona mu zdrhla. My sa ale budeme pridržiavať pôvodnej verzie, teda akože skonala. Neviem či Filip zaregistroval absenciu tejto osoby, isté je, že ďalej chodil loviť. O dieťatko sa starala jeho sestra Hedviga. Nešťastnou náhodou na jednom takom love zastrelil (traduje sa že omylom) malého chlapca. Tata, poľský šľachtic sa nesmierne nasrdil a prisahal Filipovi omertu. Prenajal si od miestnej personálnej agentúry zohratú skupinu lúpežných rytierov - také tie opálené talianske typy. Aby uniesli Barborku. Pricválali na tátošoch, uvideli nedobytné hradby, zjedli desiatu a pre istotu odcválali. Za kopec, kde vymysleli podlý plán.
Vybrali si spomedzi seba jedného talentovanejšieho. Náhodou bol najkrajší a mal aj hudobné vzdelanie. Zamaskovali ho za potulného igrica. To je taký komediant. Jeho úloha bola nabaliť si Hedvigu. Ono to nebol až taký strašný problém. Hedva bola totiž škaredá ako noc. A to som sa ešte krotil pri charakteristike jej zovňajšku. Preto ju hradná posádka ignorovala a neposlúchala jej príkazy a nemravné návrhy. Tak skočila po igricovi, čo malo za následok zanedbanie jej pestúnskych povinností.
Igric sa bez problémov pravidelne dostával do hradu a to za výdatnej podpory miestnej hradnej posádky. Mali totiž pokoj od Hedvigy. Dokonca mu nosili aj rôzne vitamíny, steroidy, jogurty a zeler. Tento náš záporný(?) hrdina jednej tmavej noci pustil svojich kumpánov do hradu. Uniesli malú Barborku, Hedviga sa totálne psychicky zosypala a následne sa zosypala aj z hradnej veže.
No to ste mali vidieť, čo parohatý Filip vystrájal, keď sa vrátil domov z poľovačky! Drevo nenarúbané, riady neumyté, večera nenavarená, hradná posádka opitá ako dogy a kto vie, kde sa tára škaredá Hedviga aj s tým malým pankhartom. (Filip bol síce alkoholik, ale nebol sprostý, na debila sa iba hral kvôli daňovému úradu.) Ako správny spišský samuraj, nemohol stratiť svoju tvár a hrdosť, tak dal aspoň umučiť vojakov hradnej posádky a išiel na poľovačku.
Ozrejmenie so šťastným koncom: Filip chlapčeka netrafil. On by nezasiahol ani bránu na pajte. To bolo iba akože, lebo on to z pozadia všetko organizoval. Manželka mu zdrhla za poľským šľachticom a obaja v šťastí vychovávali detičky. Aj to zorganizoval. Hedviga vstúpila do kláštora. Pre oči verejnosti - údajne dobrovoľne. Samozrejme už tušíte, kto to zorganizoval. Napokon všetci, spoločne s hradnou posádkou a lúpežnými rytiermi, umreli na mor. Pandémiu vtedy ešte nemali.
Súčasťou hradu je aj aká - taká expozícia. Po hradnej posádke tu toho veľa neostalo. Asi už vtedy fungovali finančný žraloci. Prišli, vytunelovali a odišli. Spišský hrad, ako aj všetky ostatné, je, čo sa týka jeho vzťahu k majiteľom, poriadne prelietavý. Striedal ich často, čo sa mu stalo aj osudným. Nakoniec ostala z neho iba ruina. Ale zato impozantná.
Hradný komplex nebol nikdy dobytý. Nepriatelia si na ňom vždy vylámali zuby. Tak ho asi dobylo miestne obyvateľstvo z vnútra. Južná bašta je toho dôkazom.
Túto kamennú pevnosť bolo asi dosť problematické vykúriť na izbovú teplotu.
Spišský hrad patrí medzi najnavštevovanejšie. Nie je to nič výnimočné, keď tam natrafíte na skupinky fotografovania chtivých Japoncov, nemecké dôchodcovské výpravy, či na zblúdenú českú rodinku. O Poliakoch ani nehovorím. Majú to na skok, tak tam sú stále a v hojnom počte. No ako potomkovia Starých Slovákov, necháme sa zahanbiť? Pre Číňanov tu dokonca nechali postaviť aj ten ich múrisko.
Pristávacia plocha pre marťanské lietajúce taniere.
K miestnemu panstvu patrí aj záhradka s vegetariánskou potravou.
Bacha na lietajúce mravce! Na najvyššom bode hradu (podľa GPS a aj podľa skutočnosti) sú oni pánmi. Rojili sa ako besné, tak sme sa dali na zbabelý útek. Jeden by sa z toho aj pos...
Hradná posádka statočne zvádza svoje nekonečné a večne sa opakujúce bitky proti novodobému nepriateľovi - sennú nádchu šíriacej burine.
Južný pohľad na hradisko. Keď som ešte ako chudobný študentík cestovával okolo za vzdelaním, tak už vtedy som si hovorieval: „Igino, raz tam musíš skočiť na prieskum." Po dvadsiatich rokoch sa mi to konečne podarilo.
Ako vieme priatelia, doba je zlá. Hlavné je preto nestrácať hlavu.
Na záver žiadame veľactených návštevníkov, aby nám nekŕmili miestne medvedíky. (Ja viem, že syseľ sa píše s ypsilonom, ja len neviem či je to syseľ.)
Bodaj ho, skoro by som aj zabudol na tajomnú hradnú pani.
