Ako vidíte, tak ani my tu nie sme mechom udretí (teda niektorí) a dokážeme prinútiť slniečko, aby robilo aj v nedeľu. A bez príplatkov.
Nachádzame sa medzi Prievidzou a Cachom. Asi sa vyberieme niekam týmto smerom - na Čičmany. Nikdy sa to v našej výprave nedá s presnosťou povedať, kam nás pedále dovedú.
Aj kláskovia sa radi opaľujú.
To už máme za nami Schmiedshau, kde sme dodržali pitný režim. Ja až dvakrát, lebo v Malinovej otvárajú krčmu až po dvanástej a tak som mal vlahový deficit.
Musel tu byť pred nami nejaký ekologický chumaj, keď sem odhodil tú zelenú fľašu. Asi tak.
Nahováral som figuranta - spolupútnika, aby vybehol hore na horizont, že ho cvaknem. Odpoveď tu nemôžem celú citovať, tak aspoň: „Čo som ...?!"
To už fujazdíme z Gápelskeho sedla smerom do Rudnianskej doliny. Stúpanie do kopca ma ako vždy vyšťavilo. Už sa teším na servisnú prestávku v miestnej krčme.
Dosť dôležité upozornenie. Zapíšte si niekam do notesa, že nielen v Malinovej, ale aj v Gápli sa začína žiť až po 12:00. Dovtedy sa tam neoplatí chodiť, lebo krčmy sú zavreté.
Záhada mojej nadváhy je vyriešená. Keď sa takto pekne a hlavne prirodzene našponujem, hneď som viac vyšší ako širší.
Ako vidno, v kolektíve som obľúbený.
28 stupňov Celzia v tieni. Pekný výkon.
Tu odpočívaj v pokoji. Legendárna V3S.
Poviem Vám, na takúto vymierajúcu dedinu tu majú celkom parádny hostinec. Jedálny lístok tvoria síce iba zemiakové lupienky a iné podobné hlúpostičky, ale pivo je dobré a majú tu kolkáreň.
Švárna deva hore bez. Darmo sa dedko snažil navliecť ju do trička. Ani za svet. Pedagogický neúspech zahnal dobre vychladeným rumom.
A kto tu povedal, že nerastú! Lomcuje mnou závisť. Aj tak sú obžraté od slimákov a červivé. Dubáky akési.
Zrak sa mi voľáko kalí, je čas kopnúť do vrtule a presunúť sa o pár kilometrov ďalej.
Zamávame krčmičke na pozdrav a fujazdíme svojou vytýčenou trasou do Nitrianskeho Rudna.
Temešská skala. Už som tam bol, ešte ako deculo s rodičmi. Zapisujem si ju do itinerára, ako jeden z ďalších prípadných cieľov našich potuliek.
V Diviackej Novej Vsi už len dva litre kofoly a cez Lelovce sa vraciame do rodnej viesky. Vyše 70 kilometrov a mňa nič nebolí. Teda zatiaľ. Autor sa totiž nenatrel krémom na opaľovanie a tak sa mu to fŕľanie na Slnko vypomstilo v podobe spálených horných končatín a dvoch následných bezsenných nocí. Slnku zdar!
