Hriech by bolo nenavštíviť Uhrovec, keď je to dole kopcom a auto ide samé. Serpentíny tu majú teda parádne. Pre istotu nechám zašaltovanú rýchlosť, aby som nezapiekol brzdy.
Keďže Uhrovec má námestie, bude to zrejme mesto. No dobre teda, tak mestečko. Prvá písomná zmienka o ňom sa zachovala z roku 1258.
To už sa nachádzame v centre obce. Nedávno, v roku 2011, prekonalo centrum rekonštrukciu a za pomoci EÚ bolo revitalizované. Dodnes sa z toho ešte nespamätalo. Pôsobí to na mňa tak nejako sterilne a rovnako, ako v každom revitalizovanom centre na Slovensku. Ale to ste ešte nevideli, čo dokázali v Kanianke. V tej na Hornej Nitre. Sľubujem že pofotím a zverejním. Sranda musí byť.
Ako vidíte, máme na výber možností viac ako dosť, kam sa vybrať za poznaním. Priznám sa, že sme sa tu neocitli náhodou, ale so zámerom bližšie sa mrknúť na jednu nehnuteľnosť. Nie, kupovať ju nechcem. Aj tak je momentálne nepredajná.
Rodný dom
Ak by ste to chceli vidieť tiež na vlastné oči, tak istotne uvítate nasledujúcu informáciu a ešte drobnosť, že sa nachádzame v okrese Bánovce nad Bebravou.
Určite som tu už niekedy bol. Ako malý fafrn, so školou. Z nášho regiónu tu v časoch socialistických, presnejšie normalizačných, bola každá jedna trieda. Ale to centrum ma zmiatlo, tak si nič nevybavujem. Nevadí, objavím to opätovne. Samozrejme Dubčeka priznali až po nežnej.
Tieto štyri hore uvedené fotky, čo ste videli snáď ani nie je nutné komentovať, tak to robiť nebudem. Pred domom je studňa. Pekná, štýlová...ale nefunkčná. Z hygienických dôvodov uzamknutá, reťazou, železnými okovami spútaná. Sledujete? Už to na človeka pôsobí – ten obrodenecký duch.
Cenové relácie sú zanedbateľné a preto ak pôjdete okolo, neváhajte a vezmite sem deťúrence, nech sa niečo na ne nalepí. Možno im to potom v škole pôjde lepšie. Ak nepôjde, vyhovorte sa mňa. Samozrejme je prehliadka doplnená kvalitným odborným výkladom osoby veci znalej.
Naša poznávacia expedícia, z objektívnej príčiny – obednej pauzy, musí počkať, aj keď sa už po pravde nevie dočkať.
Ľudovít Štúr
Rodný dom, ako už určite tušíte, je rozdelený na dve časti. Začneme buditeľom kodifikátorom.
Takto. Nábytok nie je pôvodný ale dobový. Ale to vôbec nevadí. Nábytok totiž patril kantorovi, otcovi nášho Ľudovíta, no a po jeho smrti si ho pani Štúrová odviezla do Trenčína.
Nešikovnosťou som dosiahol určitú umeleckú úroveň. Určite to má aj skrytú hlbokú myšlienku.
No nebolo by to s kostolným, ešte že evanjelickým, poriadkom, keby sa nám tu neobjavila ona. Žena. Adela. Toto jej napísal Ľ.Š. do denníka.
Nebudeme skúmať, či medzi nimi boli iba techtle, alebo aj mechtle. To sa nepatrí. Dievčina to bola rúča, len čo je pravda. Kedysi som čítal o nej knižku od Ľuda Zúbeka – Jar Adely Ostrolúckej. Vyskúšajte.
Ako vieme, v časoch keď žil, sa na Slovensku ešte nefotilo. Tak sa nám dochovali rozličné portréty od rôznych autorov. Najviac sa mi pozdáva ten ľavý v strednom rade. Vyzerá tam ľudskejší a prirodzenejší.
Dovolím si malú medzihru, skôr ako sa pustíme do toho druhého rodáka. Pohľad od kaštieľa. Chodník nebol revitalizovaný. Ak áno, tak to nevyšlo, lebo sa rozpadáva. Ako uvidíme, nielen on.
Uhrovský kaštiel
Renesančný kaštieľ má úctyhodné rozmery. Žiaľ, budúcnosť má neistú. Nie sú prachy na opravu.
Budovať ho začali v 16. storočí Zayovci. Z Uhrovského hradu sa presunuli sem a vydržali tu až do druhej svetovej vojny.
Ešte aj dnes musí odolávať nájazdu divokých barbarov, o čom svedčí prázdna fľaša od borovičky v otvore strieľne.
Kedysi tu bola známa Zayovská knižnica, s údajne bohatou zbierkou kníh z 18. a 19. storočia. Dnes túto knižnicu spravuje Matica Slovenská. Ktohovie, kde tie knižky sú a či ešte vôbec na Slovensku sú.
Súčasťou je prírodno-krajinársky park s mohutnými listnatými stromami.
Hneď tuto povedľa je katolícky kostol. Majú tu ešte jeden – evanjelický. Drevoryt je pred katolíckym. Inak ja, duša ateistická, ich nikdy neviem rozoznať. Z dejín vieme, že navzájom sa tieto kresťanské kluby nemali veľmi v obľube. Ani náš národovec sa veru nebránil kritike katolíckej cirkvi.
No a keď už sme pri rezbárčine...v centre Uhrovca sa pasie srnka.
Alexander Dubček
Je ale čas vrátiť sa do domu miestnych top rodákov. Rodina Dubčekovcov sa tu ocitla celkom náhodou, ale to nie je dôležité. Aké chutné deculo bol.
„Dubček, Dubček, Dubček.“ – to iba skúšam, ako chutí sloboda slova. Málokto si už dnes spomenie, že za toto by bol pred rokom 1989 popoťahovaný. Vtedy frčalo Poučenie z krízového vývoja a iné fajnovosti.
Nebudem si o ňom robiť ilúzie. Na čelo KSČ sa nedostal určite omylom.
Súčasťou prehliadky je aj vzhliadnutie dokumentu o Alexandrovi Dubčekovi. Na báze dobrovoľnosti. Dali sme na radu šarmantnej pani sprievodkyne a pozreli sme si ho.
Zaujímavý musel byť ten 68 rok. Aj táto fotka to potvrdzuje. Papaláši v sprievode. A kto bol na tribúne?
Resumé
Strávili sme príjemný čas v Uhrovci, uvideli pre nás niečo nové, znovu objavili zabudnuté. A to je celé.
