Štvrtok. Do sluchovodov sa nám dostala informácia. Cez víkend vraj bude akcia a na nej aj atrakcia.
Piatok. Predstavte si ma na roli, ako ja biedny, s tým mojím trupom, realizujem samozber. Keďže sezóna jahôd je už pomaly za nami, dá sa tento úlet mimo realitu poňať ako exkurzia do života poddaného nevoľníka. Je to viac tréning poklonkovania, ako zber. Telo bolí a mňa čaká ešte proces džemovania.
Sobota. Rekonvalescencia. Lokdavnové gaučovanie prinieslo svoje plody. Svalovica je tu.
Nedeľa. Postupné vsúvanie sa do osobného motorového vozidla a presun do susedného okresu v rámci nášho samosprávneho kraja.
Vyzbrojení, akou takou kovidovou imunitou, sme vniknutie do davu nepovažovali za až také závažné porušenie Desatora prikázaní. Keby došlo ku konfliktu, zmeníme svoju identitu a budeme predstierať exotických cudzincov. Jazyková bariéra nás istotne ochráni pred najhorším. Alebo aj nie.
Cieľ nášho putovania je dedinka Uhrovské Podhradie. Nad ňou je kopec a na ňom stojí hrad. Vlastne iba torzo. Tam to navigujem. Vtipne využívam znalosť miestneho terénu a skratkou vedľa Jankovho vŕšku sa pokúšam o zdolanie kopcovitého terénu. Skratka je dobrá vec. Drobný konflikt s ohromným traktorom v zákrute sme vyriešili gentlemansky. On cúvol, ja som pichol autiak do trávy vedľa cesty. Traktor prefrčal, kývli sme si na pozdrav a jachali sme ďalej v ústrety dobrodružstvu.
Hradný rínok, to je to podujatie, nadväzujúce na stredoveké tradície. Robotovanie na jahodovom pánskom nám teda celkom pekne zapadá do koncepcie. Všetci by chceli byť zemepáni, minimálne teda aspoň drábmi, ale tak to v živote nefunguje. Niekto musí robiť aj poddaných a my sme ponúknutú šancu využili. Na začiatku obce nás zahaltovali miestni zbrojnoši v oranžových vestách. Po zaplatení dobrovoľného mýta, čo sme radi akceptovali, nás odklonili zaparkovať do neďalekého kameňolomu. To sme neradi, ale predsa len tiež akceptovali.
Aspoň urobíme viac krokov a naše inteligentné náramkové hodinky sa náramne potešia. Čo by človek neurobil pre kľud v rodine. Inak šťastie od boha sme mali. Obec nie je typu natiahnutého slíža ako Valaská Belá, či Kľačno.
Celé je to tu poňaté ako pútnický východiskový bod. Nebudeme však meniť náš plán. Dovolím si upozorniť na opatrenie vedúce ku zníženiu uhlíkovej stopy, a to opakovaným využívaním už nepotrebného inventáru – viď bielo-žltý odpadový kôš vľavo dole na obrázku.
Ideme po zelenej značke. Zanedlho opúšťame cestu s pevným asfaltovým povrchom. Vnárame sa do lona prírody.
Občas sa dostaneme do situácie, keď sa treba rozhodnúť. Priamo vedie pohodová lesná cesta. My však za dreveným plotom prudko odbočíme. Povedalo sa, že skratkou po zelenej, tak teda po zelenej! Adrenalínu nikdy nie je dosť!
Terén vcelku náročný, obuv nevhodne zvolená, ale my to spoločným úsilím dáme. Občas sa zastavíme len tak, občas aby sme si vydýchli, občas skontrolujeme akože polohu v mobile, občas uvoľníme cestu zdatnejším, alebo zostupujúcim oproti nám. Existujú rôzne finty ako maskovať biednu kondíciu. A občas fotím.
Za lesným porastom začína presvitať svetlo, čo naznačuje, že horizont už nebude ďaleko. Bude to koniec nášho trápenia so zdolávaním výškového rozdielu.
Ako vidíte, dokázali sme to. Až pri písaní tohto akože článku som si všimol, že naspodu je aj QR kód. Tuto ľaľa:
Láskavo si ho naskenujte vhodným inteligentným elektronickým zariadením. Získate tak zaujímavé informácie v rôznych jazykových mutáciách. Lebo koľko rečí vieš, toľkokrát si človekom. Teraz niečo naznačujem. Kto sa chce dozvedieť viac, nech pokračuje v zdolávaní tohto kostrbatého textu.
Konečne ten správny pútač! Naša pozornosť je upriamená. Plné brucho je dobrá vec.
Drevený most je impozantný. Nahradil konštrukciu z lešenárskych trubiek. Samozrejme, tomu pôvodnému, pravdepodobne aj padaciemu, nad hradnou priekopou, sa asi nevyrovná. Týmto však nechcem vôbec znížiť snahu reštaurátorov. Videl som v telke film, ako ho stavali. Snímam dolu svoj pomyselný širák.
Vstupnou bránou vchádzame do nádvoria Dolného hradu. Ľudí ako maku. Hlavný hygienik by istotne zaplesal od radosti, nad premorením obyvateľstva.
Teraz bude nasledovať jedna vec, ktorú si jednoducho neodpustím. Vždy, keď píšem o hrade, alebo zámku, tak nesmie chýbať povesť. Nebude to veru inak ani v tomto prípade.
Pozrime sa najprv bližšie na osobu stojacu v centre nášho príbehu. Je to mladý človek, príťažlivého vzhľadu, má charizmatickú osobnosť a je športovo založený. Tento popis sa hodí skoro na každého chlapa.
Náš hlavný hrdina je však opačného pohlavia, čo v praxi znamená, že je to hlavná hrdinka. Podobizeň sa nám žiaľ nezachovala. Vie sa len, že sa volala Terézia. Nechávam tu preto voľný priestor pre vašu predstavivosť.
Treba však zohľadniť niektoré skutočnosti. Vykonáva tu funkciu hradnej pani. O hradnom pánovi sa nezmieňuje žiadny prameň. Sama samučičká na odľahlom mieste s vojenskou posádkou. Jedného dňa túto idylickú atmosféru naštrbí správa, že k hradu sa blíži nejaká, s veľkou pravdepodobnosťou ľúta a dobyvačná horda. Ľudia vravia, že sa jedná údajne o predvoj tureckej imigračnej vlny.
Posádka je zdesená! Chlapi sú bezradní! Nikoho preto neprekvapí, že v tejto nadmieru vypätej situácii im neostáva nič iné, ako utápať žiaľ, nad svojim biednym osudom, v medovine.
No a už sú tu. Nie je ich zase až tak veľa, dali by sa porátať na prstoch jednej ruky. Ale kto nám tu zaručí, že nie sú prešibaní a zákerní? O tri kroky dopredu vystúpi jeden z nich. Pravdepodobne to bude vodca, alebo niečo také. Jazykovo podkutý jedinec, slovenského pôvodu, v službách zahraničného subjektu, čiže janičiar.
Trpezlivo vysvetľuje, aj za pomoci neverbálnej komunikácie, prečo sa vlastne až sem terigali. Že hľadajú slovutnú, ale zároveň spanilú pannu Teréziu. Aby s nimi išla. Zaručený bude mať život bez práce v blahobyte, teplú stravu dvakrát denne, drahé látky, všakovaké šperky, teplý kúpeľ raz za mesiac a ubytovanie grátis. Všetko pod jednou strechou. V takom zariadení, čo sa volá hárem. Ako jediné sa od nej požaduje, raz za päťročnicu, ak na ňu teda príde rad, poskytnúť protislužbu v podobe...techtle-mechtle.
Trápne ticho vystriedal hurónsky rehot kompletnej miestnej vojenskej posádky. Že panna! Kde by sa tu nabrala? Toto teda našu milú Terku poriadne nasr...dilo.
(Tak po prvé, podmienky tu má minimálne na rovnakej úrovni, ak nie aj lepšie.
Po druhé, čo sa doma upečie, má ostať doma. Výčitka bola nasmerovaná do vlastných radov, čiže posádke. Tak sa zdá, že od zajtra budú do repertoára zaradené prvky sadomaso.
No a po tretie, interval možno 1x za päť rokov sa s 3x za deň nedá vonkoncom porovnať.)
Vzala preto spravodlivosť do vlastných rúk. Napla tetivu luku, zadržala dych, vyrátala v duchu trajektóriu a vystrelila šíp.
To bola trefa! Poviem vám, ten osmanský hovorca to už nerozchodil. Znalosť cudzích rečí v tomto prípade veľmi nepomohla. Zbytok nájazdníkov unikol v panickej hrôze až do Trenčína. Tam sa po nich strácajú všetky ďalšie stopy. Údajne ich najal na hĺbkové výkopové práce istý Omar. Ale to už je povesť o celkom inom hrade.
Uznávam, že moja verzia povesti sa v niektorých detailoch odlišuje od tej oficiálnej. Ale skúsený bádateľ nemôže ignorovať niektoré pochybnosti. Bol to naozaj turecký nájazd? Nebol to skôr turistický zájazd? Boli to vôbec nájazdníci a či vlastne nápadníci, a ten mŕtvy neborák starejší? Pravdu sa už asi nedozvieme.
Nádvorie Dolného hradu je vyčlenené pre prezentáciu stredovekej remeselnej výroby. Čo všetko tu môžeme objaviť? Náušnice, prívesky, šatky, drevený dobový kuchynský riad, kožené výrobky a kadečo iné. Jedným slovom suvenír.
Krutú súčasnosť nám pripomína táto symbolická svätená voda. Hemží sa to tu ateistami, lebo si ju nikto ani nevšimne. Čo by za ňu dali v stredoveku počas morovej epidémie.
Teraz je na rade Horný hrad. Aj tu sú stánky, ale s občerstvením. Hladom a smädom umorenému pútnikovi tu bude poskytnutá prvá pomoc. Samozrejme v prvom rade guláš a zahanbiť sa nedá ani pečená klobása. Má niekto chuť na sladké? Nech sa páči, domáce koláče sú k dispozícii. Nechýba ani pestrá paleta nealkoholických a aj alkoholických nápojov.
Hrad vznikol niekedy v 13. storočí. Seriózne pramene tvrdia, že základný kameň poklepal trenčiansky župan Báš v roku 1251. Kolaudácia sa konala v roku 1293. 42 rokov lopotnej práce, a aj tak to na prvenstvo v pomalosti nestačí. Diaľnicu D1 začali budovať v roku 1972. K dnešnému dňu, po 49 rokoch sme s jej výstavbou presne tam, kde sme.
Najstaršia písomná zmienka o hrade Uhrovec je z roku 1297. Bývalý majiteľ nehnuteľnosti sa v nej sťažuje, že sa dostala do rúk Matúša Čáka Trenčianskeho, a to vraj pod hrozbou smrti a výrazne pod trhovú hodnotu. Je fajn sa dozvedieť, že tradície v slovenskom realitnom trhu prežívajú aj po 700 rokoch. V podstate mali šťastie, že neprišli aj o hlavy. Čák, z dôvodu osobného obohatenia sa, zaviedol totiž do praxe inštitút spolupracujúceho obvineného a následnú kolúznu väzbu s nedobrým koncom. Príklad: Alžbeta Bathory a kajúcnici Dora s Fickom.
Ako je všeobecne známe, hmotné statky brať do záhrobia je neprípustné. Matúš sa pominul a hrad tu ostal. Putoval od jedného majiteľa k druhému a zaujímal k nim značne promiskuitný vzťah. Ako to už býva, niekto ho zveľaďoval, niekto naopak tuneloval. Osudnú ranu pod pás utŕžil v roku 1848. Poslúžil príkladom, ako bude o 100 rokov prebiehať znárodňovanie a prechod zo súkromného vlastníctva do rúk ľudu. Fanatickí panslavisti ho vypálili. Čo malo hodnotu, ešte pred samotným zážehom, bolo samozrejme rozkradnuté. Hlboko to zakorenená tradícia v našich končinách.
Našťastie sa našli dobrí ľudia. Pokúšajú sa ho zachrániť. Obnoviť asi nie, veď samotná konzervácia stavu si vyžaduje obrovské úsilie. Na podporu tejto činnosti sa tu každoročne preto organizuje Hradný rínok. Ľuďom treba predviesť plody statočnej práce. Chápe to aj domáce operené obyvateľstvo a z bezpečnej výšky pozoruje davy návštevníkov.
Zamávame im na pozdrav a pomaly sa vyberieme smerom do civilizácie. Pred hradným mostom ma zaujal tento funkčný veterán. Pojazdná predajňa farmárskych produktov.
Ústupovú cestu sme zvolili tú dlhšiu, ale na druhej strane aj pohodlnejšiu. Stále dolu kopcom po modrej turistickej značke. Mierne klesanie nás privedie späť do Uhrovského Podhradia, len treba v tom správnom momente odbočiť do pravej strany. Presne tu, pri takom altánku.
A ešte posledný pohľad na hrad Uhrovec, ktorý na nás naposledy vykukne spoza stromov.
Dnešná výprava za poznaním stála za vynaloženú námahu. Mali by ste sa tam vybrať tiež. Aj s detiskáma a čivavami sa dá. Je to také mini nákupné centrum pod holým nebom. Len to parkovanie budete mať trochu ďalej. Ale to dáte. Aj my sme to dali.
Kultúrnym pamiatkam, magnetkám a turistike zdar!
