Pokúsim sa vytvoriť tu mierne náučný text. Dnes sa pozrieme bližšie na korienok jednému takému exotovi. Samozrejme to len obrazne, lebo to by som vám neradil, motykou sa tu podaromnici oháňať. Aby ste mi rozumeli, on má totiž koreňový systém taký veľký, ako celé jedno futbalové ihrisko.
Samozrejme zaostríme oko a upriamime našu pozornosť na objekt v pravej časti fotky, na ten mohutný strom. Áno, to je ona, vždy zelený ihličnan - Sekvoja mamutia. Alebo je to on, vždy zelený ihličnan - Sekvojovec mamutí. Slovenskí botanici, alebo jazykovedci, mysleli už v predstihu na slobodný výber pohlavia. Nám ostáva iba dúfať, že to nie je nákazlivé, lebo, však ten objekt vľavo na fotke...
Náš zobrazený strom a keď je už tá nedeľa, tak aj kostol, sa nenachádza u nás doma, lež sídli si v zahraničí. V Nemecku, v dedinke Sasbachwalden. Nie teda že by aj u nás takéto ozruty nerástli, ale ja keď som tam, tak tento mám rovno pod nosom. V skutočnosti nad nosom.
Zasadili ho v roku 1900, čo je zrejmé z tabuľky. Z pohľadu ľudského má tento exemplár už pomaly matuzalemský vek. Z pohľadu samotného sekvojovca je to však iba také mláďatko. Priesada, alebo klíček. Keby on chcel, tak sa bez problémov dožije 3 až 4000 rokov. Samozrejme, keby sme chceli aj my.
On sa predtým nevolal sekvoja/sekvojovec. Asi mu hovorili iba strom. Botanikom to však očividne vadilo. Tak mu jeden z nich dal meno. Podľa náčelníka indiánskeho kmeňa Cherokee. Bol to syn indiánky a britského prisťahovalca a vynašiel písomný systém pre Cherokee indiánov. Títo si potom mohli čítať knihy a časopisy. Normálne že indiánsky Cyril a Metod. Ale on sa volal Sek-Quo-Yah.
Treba si veľmi dobre uvážiť, keď ste sa už rozhodli, že si takýto jeden dopestujete, kde si ho zasadíte. Veru, výber nesprávneho miesta je najčastejšou začiatočníckou chybou. Ako vidíme, prvých pár sto rokov to nemusí byť ešte taký veľký problém. Neskôr, po niekoľkých storočiach, sa ľahko môže pritrafiť, že agresívna ochranárska lobby si postaví hlavu. Čo keď nechajú strhnúť faru aj s kostolom? No bože uchovaj!
Terajšie sekvoje majú tak 700 - 900 rokov a niektoré, ako uvádzajú rôzne internetové pramene, z ktorých som čerpal túto záplavu informácii, aj 2000 rokov. V Amerike našli kmeň stromu, ktorý bol dlhý 135 metrov a starý 3600 rokov. To je niečo!
Dlhovekosť. Kde je pes zakopaný? Tak jednak tu máme tie jeho rozmery. On rastie prvých 100 - 300 rokov ako z vody. Nič mu netieni. Teória, že na veľkosti nezáleží takto získava trhliny. No a potom je tu ešte tá jeho kôra. Je hrubá až 70 centimetrov. Je mäkká, skúšal som to. Počul som, hovoril to neterin frajer, že je nasiaknutá vodou a keď horí v lese, taká sekvoja si to ani nevšimne. Okrem toho tá jeho/jej kôra obsahuje tanín. Keďže má antiparazitický účinok, tak termity, iný hmyz a plesne nemajú ani tú najmenšiu šancu mu uškodiť. Škoda že to nepôsobí aj na niektoré osoby.
Neviem, či nás tieto majestátne rastliny prežijú. Boli tu síce dávno pred nami, ale nám to akosi vôbec nevadí a nemáme z nich preto rešpekt. Lebo človek, tvor mysliaci, vie, že keď sa rúbe les, lietajú triesky. Preto máme umelohmotné vianočné stromčeky. A keď budeme chcieť mať les, postavíme si ho z betónu a plastu.
