Pracovitosť, veruže okolo nej sa to dnes bude točiť, je vlastnosť, ktorou sa ten náš národ slovenský často hrdí, ba priam sa ňou oháňa. Skromnejší jedinci, subtílne postavy a kamaráti z mokrej štvrte o nej aspoň hovoria medzi jednotlivými bahnami. Už je to raz tak. Celkom sme si hore uvedenú pracovitosť nacionálne sprivatizovali. Ale poznáte to, keď sa sami nepochválime, tak ktože nás už len kladne ohodnotí? Skutočnosť je však taká, že okolo nás sú rôzne spriatelené, ako aj menej kamarátske, či dokonca bratské národy. Tieto sa tiež, čuduj sa svete, živia robotou. Nebolo to tak vždy. Napríklad južným susedom naši dedovia postavili hlavné mesto. Západným naši otcovia vybudovali metro v matičke našej stovežatej bývalej. Teraz, keď sme na rade my, tak užasnuto zisťujeme, že tieto aktivity našich predkov nás pravdepodobne nadmieru vyčerpali. Kvalitu sme nahradili rýchlosťou. Robotu sme ešte ani poriadne nezačali a už myslíme na výplatu. Tí menej chytrí na ďalšiu robotu. Možno sa mýlim a nasledovné príklady sú avantgardným poňatím dizajnérstva s využitím architektonických prvkov z portfólia slovenskej ľudovej tvorivosti.
Separovanie odpadu je pozitívna činnosť. Preto bolo potrebné rozšíriť priestor vyčlenený pre tento účel. Nastúpila technika, lámal sa kameň, kopala sa zemina, položila sa nová dlažba. V našom provinčnom sídle sa kompetentné orgány rozhodli, že miesto zhromažďovania druhotných surovín bude zároveň aj miestom odpočinku. Nielen bohom, ale aj robotníkmi zabudnuté dve kopy stavebného odpadu, vzniknuvšie rozširovaním separátoviska, budú slúžiť ako fundament budúcej skalky. Príroda sa s tým dokáže sama vysporiadať. Hneď ako odvráti hrozbu globálneho oteplenia, tak sa vráti a kopiská zarastie chránenými druhmi flóry. Vždy keď pôjdem vyniesť smeti, tak ako keby som išiel do TANAPu. Alebo je to miesto odpočinku dvoch neznámych vojakov? Ak áno, tak tie kovové kríže už niekto separoval a recykloval. Koľko to dalo roboty a výsledný efekt je v ... Tak ich to vyčerpalo, že zabudli po sebe upratať.
V susedstve postavili nový pekný objekt. Volajú ho polyfunkčný. Je to však sídlo diabla, lebo sa tam presťahoval daňový úrad. Pred koncom roboty si únava vybrala svoju daň. Pracanti to museli urýchliť a z titulu vyčerpanosti im prechod medzi novým a starým nejako unikol. Od začiatku tvrdím, že je to generačný problém.
Bonus: skvost stavbárskeho umenia – nadúrovňový regulačný kanál. Určený výlučne pre storočnú a staršiu vodu. Tá čo dnes napršala, tak nemá brmboš.
Záver: Nám to možno stačí tak, ako to je. Čo by nám však nato povedali naši dedovia a otcovia? Prečo nie je nikdy dostatok času urobiť niečo poriadne na prvýkrát, ale vždy sa potom nájde čas na opravy? Uspokojuje nás pocit dorobenia sa a nie výsledok našej práce? Možno je iba môj pohľad na šlendriánstvo deformovaný. Väčšinou sa zdržiavam v krajine, kde to funguje. Začiatok a aj ukončenie práce. Je to krajina, kde nie je hanba povedať: „Tak takto nie majsterko! To neberiem! Urobte to ešte raz a poriadne! Ono je to totiž za moje grošíky!“ Tak keď to môže povedať Nemec Nemcovi, verím, že to dokáže povedať aj Slovák Slovákovi.
