Aby bolo jasné, ja mám k zemiakom vzťah kladný. Hlavne vtedy, keď som hladný, ako Čenkovej deti. Pozitívny náhľad na ich existenciu sa začal formovať už počas môjho ranného detstva. Kde bolo, tam bolo, v dobách najväčšieho rozkvetu, za vlády jednej strany, keď sme boli s otázkou svetonázoru vysporiadaní, sa to občas (pravidelne pred výplatou) našim rodičom pritrafilo.
„Čo sa mi stalo,
v pondelok ráno,
pozriem sa do pudilára,
a peňazí málo…“
Oni boli našťastie majstrami improvizácie. Museli si vedieť poradiť, ako nasýtiť naše hladné krky. Zemiaky uvarené v šupke, s maslom a soľou. Božský pokrm. Och teraz som si v mysli vybavil ďalší konsolidačný kulinársky skvost úzko prepojený na zemiaky, ale o ňom niekedy nabudúce.
Nachystám si prázdnu misku a do nej vložím spisovné igelitové vrecúško, alebo nespisovný čechizmus sáčok, ktorý aj tak všetci používame. Minule som na odskúšanie návodu pre prípravu použil klasické spomienkové zemiaky v šupke. Fungovalo to ako Pellegrini vo funkcii. Žiaden problém.
Dnešné elementy som ohobľoval škrabkou, zbežne opláchol prúdom tečúcej studenej vody, ktorú zachytíme do vhodnej zbernej nádoby z titulu následného použitia (splachovanie na WC, zalievanie kvetenstva a iné)...lebo veď...aj konsolidovať sa musí! Vtedy a aj teraz, lebo imperialisti ešte stále nespia na vavrínoch a život je boj! Zemiaky osolím a orascujem.
Sáčok uzatvorím. Použijem uzlík, ktorý sa dá pomerne ľahko rozuzliť. Môže sa to neskôr hodiť. Napríklad pri výstupnej kontrole kvality komisia zistí, že zemiačiky by ešte minútku potrebovali, aby sa zbavili svojej tvrdohlavosti. V okamžiku je uzlík OFF a potom rýchlo ON, ak potrebuje minútku naviac. Ostrým predmetom, ktorý je po ruke, urobím do sáčku dierky. Aby para mala kadiaľ ubziknúť. Špajdľa je ok, aj nožík môže byť.
Napriek plánovanému národnému hospodárstvu to v našom socialistickom raji na zemi haprovalo. Stále niečo chýbalo. A keď to malo prísť, šupito-presto postaviť sa do radu pred obchod. Bolo iba otázkou času, kedy sa vonkajší nepriateľ spolčí s vnútorným a za pomoci nepriaznivého počasia negatívne ovplyvní dodávateľsko odberateľský reťazec. Stáli sme v rade pred obchodom Zelovoc pomenovaným. Kým ich dovezú. A budú na prídel. Už si nepamätám koľko kilogramov pre jednu rodinu zastupovanú jednou osobou. Neviem, či som bol vtedy ešte iskrička, alebo už pionier, ale moja mama ma infiltrovala do čakajúceho radu ako Marušku v treskúcej zime. Akurát zemiaky namiesto jahôd mám pýtať, keď prídem na radu. Ostatne...ona stála za mnou, keby niečo.
Tak, a kúzlo je odhalené. Nebudem ich variť, budem ich vlniť. Presnejšie povedané, mikrovlniť. 8 minút na plné pecky.
Dokončím myšlienku a aby ste vedeli, vy mladší...vlastne vy starší, so spomienkovým optimizmom zatemneným mozgom...ako vyzeral taký nákup zemiakov. Vráťme sa v čase do našej predajne OaZ (Ovocie a zelenina). Tam oproti hotelu Hviezda, hneď vedľa hračkárstva. Za rohom bol legendárny Detvan, symbol to nášho lokál-patriotizmu a Slavianstva zároveň. Štvrtá cenová skupina, povolený doping pre baníkov pred šichtou a aj pred návratom domov. Transakcia, to sme už z krčmy v obchode, prebiehala tak, že sme žene za pultom podali tašku. Igelitky ešte neexistovali. Ona nám tam takou lopatkou na uhlie, lebo nič lepšie doteraz nevymysleli, nasypala pridelený objem zeleniny a odvážila brutto hmotnosť. Zaplatili sme a s radostným úsmevom na tvári vykročili smer príbytok. Doma sa oddelili hnilé kusy a hrudy hliny a my sme dostali netto hmotnosť.
Hlásim hotovo. Rozuzlím. Vidličkovým vpichom vykonám kontrolu na najväčšom exemplári. Ak je tvrdý, tak zauzlím a ešte na minútu s nimi do sauny. Až teraz hotovo!
Tento ďalší postup je dobrovoľne voliteľný. Ja som tie moje ešte mierne dorobil v teplovzdušnej fritéze. Čisto iba kvôli farbe. No dobre, tak aj trochu pre chuť. Podával som ich ako hlavné jedlo. S prílohou - pečenou krkovičkou.
Nebojte sa toho postupu. Funguje. Vyskúšajte.
