Uvariť dobrý obed nie je žiadna veda. Na druhej strane je to umenie. Začneme teda umením. Vytvoril som pre Vás jedno funkcionalistické zátišie.
Čože to tam máme? Dominantou je nesporne zásuvka na pravej strane. Alebo je to zástrčka? Kompozícia je vyvážená prítomnosťou cesnaku, ktorý ako už vieme, nikdy nič nepokazí. Cibuľa a jablko, to sú už dnes klasika. Nesmú chýbať v žiadnom zátiší a vhodné sú aj do aktuálnej receptúry. Tri bobule v popredí fotografie sú paradajky. To najlepšie na koniec. Čierny rizling pochádzajúci z miestnej produkcie.
Pomocou nabrúsenej čepele noža, dosky na krájanie a nacvičených pohybov si spracujeme rastlinnú zložku dnešného papánička. A to nasledovne.
Cesnak popučíme, to sme už preberali. Kto vtedy chýbal, nech si to láskavo nalistuje dozadu. Cibuľu nakrájame na prúžky. Nemusia byť celkom tenučké, lebo ona inak, beťárka jedna, zhorí do tla. Jablko a rajčinky tiež pokrájame.
Konečne sa dostávame k zlatému klincu dnešnej lekcie varenia. Výber vhodného materiálu obsahujúceho bielkoviny. Ako nám zobrazuje priložená fotodokumentácia, tak moje ranné detstvo bolo poznačené prítomnosťou rýchlonohého stavovca. Zajačik ( tu sa volal ZÁJC) svojim správaním pripomína, teda na dnešné pomery, tak trochu kombináciu esúvečkovej blondínky a stylingového metrosexuála. To znamená, že je to také mladé mäsko, je chutnučký a teda jednoznačne vhodný na tepelnú prípravu. Vlk je zloduch, v dobách panovania robotníckej triedy je vykreslený ako protispoločenský živel. Preto sa ho bojíme a zostalo to v nás dodnes.
Nechal som sa trošku inšpirovať klasikom, tak mi prosím odpustite. Nastáva dilema. Hamlet by sa opýtal: „Byť,(dlhá pauza) či nebyť?" Ja sa pýtam: „Zajac,(opäť tá dlhá pauza) či králik?" Gordický uzol pretne Robo, lebo on ho došikoval od svojho otca. Ten ich pestuje a familiárne ich volá zajace. Alebo to bol jeho svokor? Neviem, ale zajac je to na 100%.
Zapneme si rúru na pečenie, nech má správna grády. Odporúčam 200° Celzia.
Neviem kde a ako si pozháňate zajačinku vhodnú na pekáč Vy, ale nasledujúce fotky zobrazujú totálne nevhodný materiál pre tepelnú úpravu a následnú konzumáciu.
A môžete byť radi, že som sem nepraskol aj dvadsaťkorunáčkového Rudolfa. Správny zajac vyzerá totiž nasledovne.
Pokiaľ ho vidíte už v takomto upravenom stave, musíte sa stopercentne spoľahnúť na svojho dodávateľa. Nemal by o ňom tvrdiť, že sa volá Střešní zajíc a robí mňau mňau (pre východniarov: ta mňau). Pomôcka: ak to má dlhý chvostík, tak je to iná fajta, možno jedlá, ale nie je to zajko.
Nášho zajaca som rozporcioval rovnakým štýlom, ako to robievam aj s kurencami. Osolíme a okoreníme intuitívnym množstvom a zložením prísad.
Mäsko je to veru jemnučké a chudučké, tak si trošku vypomôžeme slaninou. Nakrájame tenké plátky.
Milého zajaca, uloživšieho, osolivšieho a okorenivšieho v pekáči, obložíme nakrájanými prímesami vegetariánskeho razenia. Tak som Vás zakecal, že ste už na ne určite zabudli. Ten cesnak a tak. Samotnú mäsovú časť poprekrývame plátkami slaninky. Tak to by bolo.
Skôr ako náš umelecký výtvor (nebojíme sa ho takto pomenovať) podlejeme, ideme degustovať. Ako vieme, víno obsahuje alkohol a tento je škodlivina. Preto sa obetujem za Vás a okoštujem ten jed. Môže byť!
Podliatu a naaranžovanú domácu divinu zakryjeme alobalom, všupneme do šporheľtu na 45 minút.
Potom odstránime alobal a necháme to tam ešte nejakých 20 minút. Dobu čakania využijeme zmysluplne. Nachystáme si prílohy - opekané zemiačiky, ryža a uhorkový šalát.
Nuž a takto vyzerá finálny produkt
a výsledok nášho snaženia naaranžovaný na tanieri.
Zapíjame červeným vínkom, ale ani vychladené pivko nie je od veci.
