V živote som nebol v Taliansku. Nevadí, tento ich pokrm milujem. Ale si myslím, že oni ho nevynašli. To je fuk.
Prvýkrát v živote som jedol tento pokrm v roku 1980. V neďalekom kapitalistickom Mníchove. Na tamojšom Máriinom námestí. Dodnes premýšľam, čo vadilo našim komunistom na pizzi. Lebo ja si veľmi dobre pamätám, že u nás sme o nej ani nechyrovali. Aj tie olivy som mal vtedy prvý raz v ústach. Bože ako mi to nechutilo. Neznáma chuť. A teraz. Mňam!
Samozrejme, ako prvý bod programu je cesto. Naivne sa môžete domnievať, že cesto nie je dôležité. Cesto je najdôležitejšie! Ja ho pripravujem najnovšie takto.
Do misky rozmrvíme medzi prstami ⅓ zo 42 gramovej kocky droždia.
Navážime si 250 gramov hladkej múky. Predávajú aj špeciálnu múku na pizzu. Je raz tak drahá, ako obyčajná hladká múka. Nie som presvedčený, či je to dobrá investícia.
Pridáme 150 ml vody, 1 kávovú lyžičku soli a 2 polievkové lyžice olivového oleja. Aby toho nebolo dosť, tak ešte aj 1 polievkovú lyžicu kryštálového cukru. Dobre vidíte. Cukor.
Cesto vymiešame do homogénneho stavu. Bez nejakej hanby používam elektrický ručný šľahač. Povedzme že okolo 5 minút.
Misku prikryjeme a necháme 30 minút bez povšimnutia. Nech droždie ukáže čoho je schopné.
Takto vzniknuté časové okno vyplníme prípravou tzv. picovej (tak sa to číta) posýpky. Tu sa medze fantázií a chutiam nekladú. Kto čo má rád, to si nakrája na kúsky a či plátky. Pizza Hawai s ananásom nie je žiadna hanba! Na budúce si ju určite upečiem.
Vrátime sa k cestu. Ja to robím tak, najnovšie, že ho pofŕkam olivovým olejom, iba tak trochu a z každej svetovej strany ho podoberiem odspodu a preklopím cez stred na protiľahlú svetovú stranu. Prosím pekne, paralelu s politikovou na všetky svetové strany tu nehľadajme. A opäť 30 minút ignorancie.
Zapneme elektrickú rúru na horný a dolný ohrev a na plné pecky.
Potom cesto, najlepšie podľa nejakého inštruktážneho videa z internetu, na dobre pomúčenej ploche roztiahneme do požadovaného tvaru. Chceme kruh, urobíme kruh. Alebo obdĺžnik a či štvorec. Práve ma tak napadlo, že k názvu pizza by asi najlepšie pasoval iný geometrický útvar, podľa Járu Cimrmana.
Na náš povrch rozotrieme niekoľko lyžíc pasírovaných rajčín. Ale okraj nie!
Navrstvíme čo sme si nachystali. Nezabudneme na korenie. Buď použijeme hotovú zmes, alebo si vytvoríme vlastnú. Ale bez oregana si neškrtneme, to mi verte.
Dáme na 15 minút do pece. Teraz umyjeme riady, čo sme zababrali pri príprave jedla. Máme tu síce umývačku riadu, ale ja som stará štruktúra...
Čo by to bolo za pizzu bez syrovej perinky?
Inak, môj tata ju volal pyza. Čítaj ako vidíš. Ypsilon som tam pridal preto, lebo pochádzal z Rišňoviec. Nikoho z rodákov som jakživ nepočul vysloviť v názve svojej obce to ň. Pekne tvrdo to miestny hovoria. Rišnovce. Tento mesiac by mal 99 rokov. A mamika v septembri 90. Po návrate domov, z toho výletu po prehnitom imperialistickom západe si mama vymyslela kysnuté cesto a doma nám piekla tento kulinársky zázrak. Dnes by sme povedali, že bola ako taká tá americká. Taká s vysokým cestom.
Syr je tam kde má byť a šup znovu na 10 minút do pece s ňou.
Presne takto som si predstavoval, že to bude vo finále vypadať. Môžeme byť na seba hrdí priatelia!
Natrháme si lístky bazalky a len tak, iba na prvý pohľad že ledabolo, rozosejeme čo najrovnomernejšie po povrchu.
Okraje ostali vypuklé, plné vzduchových bublín a mäkulinké. Jedna báseň.
A dám si k nej vínny strik. Aký otec, taký syn! Môže byť aj pivo. Keby tak bola originál plzeň…
